Otvorenie Svätej brány v Lateráne: Nikdy nenájdeme zatvorené

Homília kard. Baldassara Reinu

S veľkou radosťou sme prežívali úkon otvorenia Svätej brány v našej katedrále. Chceli sme ním obnoviť naše vyznanie viery v Krista, ktorý je Bránou našej spásy, a potvrdiť náš záväzok byť pre každého brata a sestru konkrétnym znamením nádeje otvorením dverí nášho srdca, s citmi a rozhodnutiami pre milosrdenstvo, dobro a spravodlivosť.

Cítime sa v hlbokom spoločenstve so Svätým Otcom: toto je jeho katedrála, je to chrám, ktorý predsedá v láske a spoločenstve. Cítime objatie a podporu nášho pastiera a uisťujeme ho o našich modlitbách. Dnešné slávenie pripadá na sviatok Svätej nazaretskej rodiny, ktorá je vzorom každého domáceho spoločenstva a zrkadlom trojičného spoločenstva. Vnímam túto prozreteľnostnú zhodu okolností ako pozvanie, aby sme si uvedomili, že sme Božou rodinou, ktorá je povolaná rásť v jednote, a modlitbou podporovať všetky rodiny, najmä tie, ktoré prežívajú ťažkosti a trápenia. Symbolické gesto niektorých rodín, ktoré prešli Svätou bránou spolu s koncelebrantmi, je výrečným svedectvom tohto poslania, ktoré pociťujeme ako zvlášť naliehavé v našej dobe.

Božie slovo, ktoré sme počuli, nám pomáha rozjímať o našej identite synov, ktorí sú povolaní žiť ako Božia rodina. Svätá brána, ktorou sme prešli, evokuje toto každodenné gesto, ktoré robíme, keď prekračujeme prah našich domovov. Táto brána, ktorá je teraz otvorená dokorán, nás voviedla nielen do Pánovho domu, ale aj do hĺbky jeho srdca.

Apoštol Ján nám v druhom čítaní podáva zvesť neobyčajnej hĺbky: sme Božími deťmi. Skúsenosť vzťahu s Bohom, a rozmer, ktorý predstavuje je naše synovstvo, je to skutočnosť, ktorú musíme neustále znovu objavovať. A na tento účel by nám mohlo pomôcť zastaviť sa a na chvíľu sa zamyslieť nad podobenstvom o milosrdnom Otcovi.

Výklad tohto podobenstva dlho rozdeľoval a staval do protikladu dvoch bratov, pričom nedokázal pochopiť, ako obaja zdieľali námahu z toho, že sú synmi na základe chybného úsudku voči svojmu otcovi. Pripomeňme si, že na scénu prichádza mladší syn, ktorý žiada svoj podiel z dedičstva a odchádza, presvedčený, že aby sa cítil živý a zodpovedný za svoj život, musí sa oslobodiť od otca, opustiť dom, v ktorom vyrastal, lono, ktoré ho zrodilo. Ocitáme sa pred jasnou predstavou našej doby, zaťaženej ťarchou nedorozumenia: toho, podľa ktorého je Boh nepriateľom našej slobody, prekážkou, ktorú treba odstrániť, aby sme sa mohli cítiť tvorcami svojho života.

Avšak aj starší syn, ktorý by sa mohol javiť ako vzor vernosti a poslušnosti, je väzňom hlbokého nepochopenia. Jeho skutočný stav sa jasne vynára v jeho proteste voči otcovi, keď sa vracia jeho mladší brat: „Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi“ (Lk 15, 29). V týchto slovách sa odhaľuje jeho poslušnosť bez lásky, prežívaná ako služba otcovej vôli, ktorú vníma ako despotickú. Obaja synovia si preto nakoniec svoje miesto v otcovom dome neinterpretujú ako miesto milovaných synov, ale ako miesto sluhov: starší, ktorý vyhlasuje, že slúžil, a mladší, ktorý sa rozhodol vrátiť domov s úmyslom požiadať otca, aby ho prijal ako jedného z nádenníkov.

Prekvapenie však spočíva v reakcii otca, ktorý preruší reč mladšieho syna a obrátený k sluhom vyhlási: „Tento môj syn bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa“ (Lk 15, 24). Podobne najstaršiemu synovi, ktorý vyjadruje svoju nevôľu, otec odpovedá s odzbrojujúcou nežnosťou: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje“ (Lk 15, 31). V týchto slovách je hlboká pripomienka pravdy o synovskom vzťahu: byť synom nie je stav, ktorý si človek zaslúži alebo vydobyje, ale dar, ktorý sa zakladá na otcovej bezpodmienečnej láske. Toto nesprávne chápanie otcovstva má priame dôsledky na bratstvo. Odmietnutie účasti na slávnosti návratu mladšieho brata sa premieta do odmietnutia pokrvného zväzku: „No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa“ (Lk 15, 30). V týchto slovách, plných trpkosti a odstupu, rezonuje odmietnutie bratstva, „tento tvoj syn“, ktorý popiera všetky zväzky so svojím bratom. Otec však odpovedá: „Tento tvoj brat“ (Lk 15, 32) a snaží sa oboch synov priviesť späť k vedomiu spoločnej rodinnej príslušnosti.

V tomto podobenstve je detail, ktorý nás pozýva, aby sme znovu uvažovali o obraze brány, tej istej brány, ktorou sme prešli a ktorou budeme prechádzať aj počas tohto milostivého roka. Vo chvíli, keď sa syn vydáva na cestu späť, svätý Lukáš s dojemnou presnosťou zdôrazňuje: „kým bol ešte ďaleko“ (Lk 15, 20). Tu sa odhaľuje mimoriadna črta otcovského srdca: otec nielen čakal, ale bdel s neochvejnou nádejou a pri pohľade na syna z diaľky v sebe pociťuje chvenie súcitu. Neotáľa, ale beží k nemu, objíma ho a bozkáva s nekonečnou nehou.

Predstavme si tohto otca, ktorý neúnavne miluje. Vidíme ho, ako sa k nemu rýchlo blíži s otvorenou náručou. Táto otvorená náruč je svätou bránou. Bez ohľadu na to, ako ďaleko sme zašli, bez ohľadu na to, čo sme urobili, premárnili alebo zničili. Vo chvíli, keď sme sa rozhodli vrátiť, nikdy nenájdeme zatvorené dvere, ale náruč, ktorá nás prijíma a požehnáva.

Domov, ktorý nás čaká, nie je nič iné ako Otcov príbytok, jeho srdce, miesto, kde nás vidí, aj keď ho ešte my nevidíme. Je to srdce, ktoré sa k nám približuje, aj keď sme ešte ďaleko, pretože On sa od nás nikdy neodlúčil.

Chceme sa stať pútnikmi nádeje, tejto nádeje, lásky, ktorá sa neunavuje, znovuobjavenej spásy, obnovenej rodiny. Z tejto otvorenej náruče sa nanovo naučme byť cirkvou, stávať sa jej sviatosťou, rodinou Boha, ktorý oslobodzuje našu slobodu pre dobro.

Neváhajme prejsť Bránou, ktorá vedie do Božieho srdca, živého obrazu jeho náruče široko otvorenej, aby nás prijala. Vstúpme s dôverou, zakúsme a kontemplujme, aký dobrý je Pán (Ž 34, 9), a keď raz zakúsime radosť z tejto synovskej príslušnosti, staňme sa neúnavnými rozsievačmi nádeje a budovateľmi bratstva.

Prejsť svätou bránou znamená prijať toto pozvanie a žiť ako synovia v Synovi, svedkovia Otca, ktorý nás očakáva, „kým sme ešte ďaleko“ (Lk 15, 20). Je to pozvanie odpovedať na Božiu milosť s otvoreným srdcom a nechať sa zmieriť jeho objatím, ktoré nám navracia dôstojnosť a umožňuje budovať pravé bratské vzťahy.

Dnes, keď prechádzame touto bránou, ktorá je Otcovou náručou, sa naše myšlienky s osobitným súcitom obracajú k tým, ktorí sa podobne ako mladší syn v podobenstve cítia vzdialení a nehodní, a aj k tým, ktorí podobne ako starší syn nesú v srdci ťarchu hlbokej horkosti a už sa necítia byť milovanými deťmi. Myslime na chorých, väznených, poznačených bolesťou, osamelosťou, chudobou alebo neúspechom. Myslíme na tých, ktorí sa nechali premôcť skľúčenosťou alebo stratou zmyslu života, na tých, ktorí stratili nádej, na tých, ktorí prestali hľadať Otcovu náruč, pretože sa uzavreli do seba alebo do istôt pozemských vecí. V tomto svete zmietanom vojnami, nezhodami a nerovnosťou roztvorme náruč ku všetkým, pričiňme sa, aby sa cez našu otvorenú náruč odrážala Božia láska. Nezachránime sa sami, ale ako rodina, a preto je to bratstvo, ktoré musíme rozvíjať zo všetkých síl!

Ako synovia v Synovi, prijmime toto poslanie za svoje a zaviažme sa žiť v radosti z evanjelia. Najmä keď vchádzame do dverí našich domovov, snažme sa vnášať Boha do našich rodín, do našich každodenných vzťahov, do vzťahov s deťmi, do manželských zväzkov, do starostlivosti o starších ľudí. Nech je naše svedectvo, podobne ako svedectvo Márie a Jozefa, žiarivé a plodné, aby sa každé zatvorené dvere stali otvorenými a aby každé vzdialené srdce našlo cestu späť do Otcovho domu. Amen.

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek