Zamyslenie pápežského kazateľa k 4. adventnej nedeli: Pán robí veľké veci aj v našom malom živote

V poslednú adventnú nedeľu nájdeme posledný kúsok mozaiky, vďaka ktorej sme počas posledných nedieľ kráčali k narodeniu Pána. Stretávame sa s Pannou Máriou, ktorá spieva Magnifikat pri návšteve svojej príbuznej Alžbety. Ponárame sa tak do sviatočného srdca tejto ženy, ktorá práve prijala Božie zvestovanie a delí sa o svoju radosť s touto svojou príbuznou, ktorá bola neplodná a ktorá sa tiež dozvedela, že je tehotná.

Máriina radosť, ktorú Mária spieva, pramení z toho, že sa vníma ako veľmi malá, ako hovoria už proroci: „A ty Betlehem, taký malý....“. Hľa, Mária je toto stvorenie, ktoré sa cíti pred Bohom veľmi malé, ale nebojí sa prijať veľkosť jeho volania a predovšetkým - ako nám pripomína List Hebrejom - Mária si uvedomuje, že Boh, keď k nám hovorí a vstupuje do nášho života, nechce obetu, ale pripravil nám telo, aby toto telo prinášalo ovocie. A tak hovorí svoje „áno“. Mária je šťastná z toho, že správne interpretovala svoj život, svoje telo pred Božím pohľadom. A tak ide k svojej príbuznej a zdieľa s ňou túto nesmiernu radosť, ktorú spievame každý večer v liturgii hodín, pieseň Magnifikat: Veľké veci vo mne urobil Všemohúci.

Keď ide k svojej príbuznej, počuje tieto slová: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní to, čo jej povedal Pán“. Tu ide o posledný náznak, keď sa blížia Vianoce. Všetci máme telo, zem, do ktorej Boh vkladá zrnko svojho slova. Niekedy sme v pokušení neveriť, že sa v nás môžu diať veľké veci, ale každý z nás je malý, a predsa je povolaný k niečomu veľkému. Aby sme sa stali miestom, kde sa Božie slovo napĺňa a prináša ovocie. Vtedy môžeme skutočne pristupovať k Vianociam tak, že si požičiame Máriinu pieseň a vrátime sa k nádeji, že veľké veci robí Pán aj v našom malom živote, a predsa veľké v jeho očiach.