Prvá pôstna kázeň: Krst znamená vyjsť zo seba, obrátiť sa a zostať v realite

1. Učiť sa prijímať

Logika krstu

Na začiatku tohto Jubilejného roka sme boli pozvaní hľadieť na Krista ako na pevnú a bezpečnú „kotvu“, v ktorej naša nádej nezahanbuje, ale – ako hovorí Svätý Otec – „povzbudzuje nás, aby sme kráčali bez toho, že by sme stratili zo zreteľa veľkosť cieľa, ku ktorému sme povolaní, ktorým je nebo“ (Spes non confundit, 25). Je to obraz plný nádeje, ktorý pápež zveril Cirkvi, pripomínajúc, že skrze krst sme v Kristovi zakotvení. On preniesol našu ľudskú prirodzenosť do nebeskej svätyne pred Otca (porov. Hebr 6,19), kde stále žije, aby sa za nás prihováral (porov. Hebr 7,25).

Hoci tento pohľad prináša veľkú útechu, vieme, že ak chceme zostať s Kristom v hlbokom spojení – a nielen slovami, ale aj skutkami a v pravde –, musíme prijať dynamiku obrátenia k Evanjeliu a dovoliť Duchu Svätému nanovo prekresliť obrysy našej ľudskosti. Zakorenenie v Kristovi, v ktorom sa odovzdávame jemnému pôsobeniu Ducha Svätého, nie je výsledok, ktorý máme istý a „vopred vybavený“. Nový zákon nás na viacerých miestach vystríha, aby sme nestratili schopnosť vytrvať v jedinej nádeji, ktorú nám dáva evanjelium.

„Teraz skrze smrť v jeho ľudskom tele zmieril so sebou, aby si vás postavil pred svoju tvár svätých, nepoškvrnených a bez úhony. Pravda, ak vytrváte vo viere upevnení, stáli a neodkloniteľní od nádeje evanjelia, ktoré ste počuli a ktoré sa hlása každému stvoreniu, čo je pod nebom; a ja, Pavol, stal som sa jeho služobníkom.“ (Kol 1,22-23).

„Podľa Božej milosti, ktorú som dostal položil som ako múdry staviteľ základ a iný na ňom stavia. Ale každý nech si dáva pozor, ako na ňom stavia. Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus.“ (1 Kor 3,10-11).

„Čudujem sa, že od toho, ktorý vás povolal v Kristovej milosti, tak rýchlo prebiehate k inému evanjeliu“ (Gal 1,6).

Vo vnútri Cirkvi ide o neustále pokušenie – hľadať slová ľahšie a priamočiarejšie ako slová evanjelia, a tak sa vzďaľovať od jediného základu, ktorým je Kristus. Jeho život je pritom najvýrečnejším svedectvom toho, čím sa naša ľudskosť môže stať, ak sa nechá viesť Božou logikou. Znamená to ustavičnú premenu nášho zmýšľania tak o tom, kým sme, ako aj o tom, čím nás Božia milosť pozýva stať sa. Preto sa v týchto pôstnych meditáciách chceme postaviť do roly Ježišových učeníkov a s túžbou „učiť sa“ od jeho spôsobu života skúmať, aké postoje sú nevyhnutné, aby sme sa spoločne vydali na cestu k novému, večnému životu. Prvou udalosťou z Ježišovho života, na ktorú sa chceme sústrediť, je jeho krst – udalosť, ktorá znamená začiatok jeho verejného účinkovania a odhaľuje jeho hlboký zmysel.

1. Dať prednosť

Dlhé roky Ježišovho skrytého života v Nazarete, ktoré predchádzali a pripravili deň jeho krstu, zostávajú jednou z najzaujímavejších a najtajomnejších kapitol jeho života. Podľa tradície pracoval vedľa Jozefa ako tesár, no niektoré moderné hypotézy naznačujú aj prípadné prepojenie s náboženskými skupinami obdobia, azda blízkymi Jánovi Krstiteľovi. Hoci tieto dohady nemáme potvrdené, nastoľujú dôležitú otázku: Aký význam malo toto dlhé obdobie ticha v súvislosti s Ježišovým poslaním?

Evanjeliá naznačujú, že skôr než Ježiš začal hovoriť a konať v Božom mene, dobrovoľne sa nechal formovať dejinnými okolnosťami, v ktorých žil. Neponáhľal sa ani nehľadal žiadne skratky na to, aby sa prejavil. Tým nás pozýva znovuobjaviť hodnotu skrytého času – času, v ktorom rastú korene a identita sa formuje v tichu všedných dní. Aj v našom živote často tie najdôležitejšie rozhodnutia dozrievajú v období nenápadnej prípravy, kedy sa naše túžby vycibria a sloboda sa utvrdzuje v malých, každodenných vernostiach.

Veľkou zvesťou evanjelia je práve to, že skôr než by Boží Syn vykonal nejaké neobyčajné činy, začal zachraňovať svet tým, že bol jednoducho s nami. Prežíval naše skúsenosti a nechal sa zasiahnuť udalosťami ľudských dejín. Božia spása neprichádza tak, že by nás hneď pretvorila alebo všetko zvonka zmenila, ale prichádza ako stretnutie, ktoré plodí nádej. Je to trpezlivá cesta, na ktorej sa láska prejavuje v tých najobyčajnejších a najkonkrétnejších skutkoch každého dňa.

Potvrdením tohto nenásilného postoja je Ježišov krst, ktorý dáva slávnostne a inauguračne zaznieť začiatku jeho verejného pôsobenia:

„V tých dňoch prišiel Ježiš z Galiley, z Nazareta, a Ján ho pokrstil v Jordáne“ (Mk 1,9).

Ježišov krst v evanjeliách sprevádza mocné Jánovo kázanie o pokání. Ján Krstiteľ, čerpajúc z prorockých hlasov Starého zákona, ohlasoval blízky príchod Krista ako oheň, ktorý očistí ľud od hriechov silou Božieho Ducha. Tento „oheň“ si ľud neraz predstavoval dosť drsne, o čom svedčia Jánove slová: „V ruke má vejačku, aby vyčistil humno, svoju pšenicu zhromaždí do sýpky, ale plevy spáli neuhasiteľným ohňom“ (Mt 3,12; porov. Lk 3,17).

O to prekvapivejšie je, ako sa Ježiš rozhodne tieto proroctvá naplniť. Prichádza z Nazareta k Jordánu, kde sa ľudia dávali na znak pokánia krstiť, a prvé, čo urobí, je gesto opísané pasívnym spôsobom: „dal sa pokrstiť“. Matúš zdôrazňuje prekvapenie nad týmto počínaním cez Jánovu námietku: „Ja by som sa mal dať pokrstiť od teba, a ty prichádzaš ku mne?“ (Mt 3,14).

Nám sa to zdá „nevhodné“ a dokonca „zbytočné“, že Boh sa chce dať najprv „formovať“ naším úkonom. A predsa Boh je presvedčený, že najpodstatnejšie a najnutnejšie, čo má urobiť, je ponoriť sa do našich vôd, aby nám ukázal, že naša skutočnosť – so všetkými svetlými i tienistými stránkami – môže byť miestom spásy: „Nechaj to teraz, lebo tak sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3,15).

Ježišov krst nám odhaľuje prvý obraz o Bohu, ktorý je odzbrojujúci: namiesto toho, aby on sám (či dokonca aby nám) niečo robil, necháva svoje „konanie“ na nás. Je to prejav veľkej dôvery voči nám – dôvery, ktorá bude mať napokon dramatické dôsledky počas jeho umučenia, keď sa Kristus v tichu naplno odovzdá do ľudských rúk a dovolí, aby ho z lásky k nám pribili na kríž.

Práve v tejto nespravodlivej a nevinnou bolesťou naplnenej udalosti sa definitívne ukáže, prečo Boží Syn túžil takto „nechať sa formovať“ ľuďmi s absolútnou a pre nás nepochopiteľnou miernosťou. Ak hriech vtiahol našu ľudskosť do temnôt sebectva, do strachu a uzavretia sa, ktoré nás pripravilo o spoločenstvo s Bohom a s blížnymi, potom spása môže prísť len skrze niekoho, kto sa k nám priblíži bez strachu. Našou prvou potrebou – tým, čo voláme „spása“ – totiž nie je naša zmena, ale jeho príchod k nám .

Ani v tejto Kristovej zdanlivej pasivite pri krste nesmieme prehliadnuť Božie konanie, ktoré odhaľuje jeden z najpôsobivejších rysov jeho lásky. Zvyčajne si myslíme, že milovať znamená priať dobro druhému, prípadne mu to vyjadriť nejakým gestom. No milovať znamená aj chcieť skutočné dobro druhého. V tomto zmysle má najväčšiu cenu správanie, ktoré druhému pomôže, aby sa necítil byť vylúčený alebo neprimeraný. Vtedy pochopíme Boží postoj, ktorý sa dáva nám, dáva prednosť našej slabosti pred svojou mocou.

Celý Ježišov život bude preniknutý touto logikou pozornosti voči blížnemu a vytvarovaný štýlom, v ktorom tvár druhého predchádza každý princíp či náboženskú povinnosť. V dôsledku toho zaplatí najvyššiu cenu: hoci by to znamenalo porušiť židovský kult – ktorý, ako každý náboženský systém, dokáže niekedy nadradiť zákon nad hodnotu života –, Ježiš vždy dá prednosť človeku v slabosti, v utrpení či v hriechu.

Tým, že započal dielo uzdravenia a spásy zdola, v krehkej ľudskosti, Ježiš postavil súcit do samého stredu radikálne novej ľudskosti. V jednom príbehu, o ktorom hovoria všetci synoptici, sa jednoznačne objavuje Ježišov súcit, ktorý dokáže vždy postaviť do centra pozornosti druhého človeka.  Keď sa Dvanásti apoštoli vrátili zo svojej misijnej cesty, prišli k Ježišovi, aby mu porozprávali všetko, čo robili a učili. A Pán vytušil nielen potrebu podeliť sa, ale aj nutnosť, aby učeníci nezačali príliš lipnúť na tom, čo práve vykonali:

„On im povedal: "Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte." Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť. Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty. Ale videli ich odchádzať a mnohí sa dovtípili, kam. Pešo sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich. Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam.“ (Mk 6,31-34).

Potreba odpočinku bola pre učeníkov aj pre Ježiša nevyhnutná, ba priam posvätná. Nikto by nikdy nemal zanedbávať túto prvú a základnú pozornosť voči sebe. Ak sa necháme príliš pohltiť povinnosťami a úlohami, riskujeme, že vyhoríme vo svojej ľudskosti a pomýlime si potrebu robiť veci dobre s túžbou konať skutočné dobro pre druhých. Táto prvá potreba však môže byť zatienená, keď je pred nami niekto, kto je schopný náhle pohnúť útrobami nášho súcitu. Ak objavíme, že máme v sebe silu odložiť seba samých, nie z potreby cítiť sa užitočnými, ale zo spontánnej a slobodnej túžby podeliť sa o kúsok toho, čo sme a čo máme, potom sa môžeme tešiť z veľkého šťastia. Nejde o to, aby sme sa cítili dobre - alebo dokonca lepšie ako ostatní -, ale o radosť z objavu, že Boh, Otec, sa môže skutočne postarať o každého, keď si jeho deti zvolia cestu solidarity a logiku súcitu.

2. Prejsť skúškou

Aby sme dokázali dať prednosť druhému, potrebujeme mať jasne a hlboko zakorenené vedomie lásky, ktorá robí našu skutočnosť dobrou a krásnou. To sa deje Ježišovi práve v momente, keď sa jeho telo nechá Jánom ponoriť do vôd Jordánu:

„Len čo vystúpil z vody, videl, ako sa otvára nebo a Duch ako holubica zostupuje naňho“ (Mk 1,10).

Len čo sa človek rozhodne urobiť krok skutočného spoločného života v krajine, po ktorej kráčajú naši bratia a sestry v ľudskej rodine, urobí aj krok smerom k Božiemu nebu. V skutočnosti, ako to potvrdzuje evanjeliový príbeh, človek môže dokonca urobiť mimoriadny objav, že nebesá - tie, ktoré strážia pôvod a osud nášho ľudstva - nie sú hore, ale dole. Ježišovo krstné gesto odhaľuje, že iba zostup do slabosti a krehkosti ľudského údelu nám otvára cestu k Božiemu hlasu a veľkosti.

Pred voľbou Krista, ktorý v krste vyjadruje svoju ochotu „nechať sa formovať“ nami a dáva prednosť nášmu človečenstvu, sa nebesá doslova roztrhnú ako látka, ktorá nemôže zostať neporušená vedľa jasného plameňa. Roztrhnutie nebies - tohto miesta, ktoré v biblickom jazyku predstavuje sídlo Boha - svedčí o tom, že keď naše človečenstvo objaví, že je schopné súcitu, nebesia nemôžu neurobiť iný pohyb smerom k podobnosti s nami, ktorá je hlboko vytúžená a konečne nájdená.

Predstavenie je vyhradené len pre Ježiša, nie pre prítomných, pretože nejde o verejnú pochvalu, ale o intímny a nezabudnuteľný zážitok, vyhradený pre tých, ktorí sa nechajú formovať láskou. Zostúpenie Ducha viditeľným a hmatateľným spôsobom, ako holubica, znamená, že Ježiš po svojom krste vnímal, že je schopný prijať a vyvolať život väčší, ako je on sám, život Otca a jeho nekonečnej lásky k ľudstvu. Cítiť sa milovaný nie je len emócia, ale vedomie, že sme pre niekoho skutočne dôležití, že sme plodní. Túto citovú zrelosť, ktorú všetci potrebujeme, nedosiahneme tým, že sa izolujeme na piedestáli, ale tým, že prijmeme splynutie so životom iných.

„A z neba zaznel hlas: ‚Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie‘“ (Mk 1,11).

Hlas z neba odhaľuje tajomstvo nášho ľudského života: zakaždým, keď žijeme ako „bratia a sestry“, nemôže sa neobjaviť naša identita milovaných detí Otca. V tejto scéne je prítomné celé Božie tajomstvo: Otec, ktorý posiela svoju lásku na zem, Duch, ktorý umiestňuje svoj stan v našom človečenstve, a samozrejme Syn, ktorý sa rozhodol mať účasť na všetkom - okrem hriechu - na našom smrteľnom tele.

Po skončení krstu sa Ježiš nijako nezdržiava útechou, ktorú práve zažil. Po vyjdení z vody sa Ježiš nechá s veľkou poslušnosťou viesť k ďalšej, nepredvídateľnej skúsenosti.

„A hneď Duch ho hnal na púšť. Na púšti bol štyridsať dní a Satan ho pokúšal“ (Mk 1,12-13a).

Zatiaľ čo Lukáš a Matúš sa snažia vypracovať výstižný opis okamihu skúšky na púšti, Marek podáva čitateľovi suché a podstatné zhrnutie Ježišových pokušení. To, čo Marek namiesto toho s istou originalitou zdôrazňuje, je takmer násilný spôsob, akým Duch ponára Ježiša do tohto priestoru skúšky jeho vôle. Použité grécke sloveso (ekballō), ktoré možno preložiť ako „vyhnať“ alebo „odohnať“, je to isté, ktoré evanjelista použije na opis vyháňania démonov a nečistých duchov Ježišom (porov. Mk 1, 34.39; 6, 13; 7, 26; 9, 18) alebo učeníkmi (porov. Mk 3, 15; 6, 13; 9, 18.28).

Keďže Duch Svätý je neviditeľná sila, ktorá z hĺbky usmerňuje naše rozhodnutia a činy, mohli by sme povedať, že Kristus po svojom krste cíti potrebu podrobiť sa skúške, aby si osvojil prijatý dar, čím sa voľba krstu stáva hlboko zakorenenou mentalitou, a nie len momentálnym impulzom. Inými slovami, prijíma tvrdý - ale nevyhnutný - zákon iniciácie, bez ktorého hrozí, že každý impulz našej slobody nebude ničím iným než ilúziou. My máme, žiaľ, tendenciu vyhýbať sa tejto skúške, ktorú potrebuje každé skutočné rozhodnutie. Myslíme si, že sa môžeme pustiť na veľké cesty života so silou dobrých pocitov, dôverujúc schopnosti vedieť sa prispôsobiť a zorganizovať. Vynechávame únavnú skúsenosť učňovskej praxe, kde sa obnažuje naša citlivosť a my sa učíme očisťovať od ilúzie ľahkých výsledkov a klamu lacných skratiek. Náš svet je bohatý na návody, ako sa naučiť dosahovať najrôznejšie výkony, ale veľmi chudobný na ľudí ochotných nechať sa preskúšať, aby si overili pravosť svojich túžob.

Matúš a Lukáš uvádzajú tri druhy pokušení, ktorým Ježiš čelí na púšti. Všetky skúšky v ich rôznorodosti spája určitá absolutizácia potrieb a pocitov človeka: jedlo, bohatstvo, moc. Marek vo svojom evanjeliu nešpecifikuje, ktorým pokušeniam Ježiš čelil, s výnimkou polovice príbehu, keď je to Peter, kto je označený za „satana“, keď sa snaží ušetriť Majstra utrpenia kríža. Prechádzajúc týmito údajmi by sme mohli povedať, že Ježiš po svojom krste vstúpil do priestoru skúšky, ktorá trvala počas celej jeho existencie, aby si osvojil ľudskosť, ktorá je disponovaná nikdy neustúpiť od kritéria súcitu a prednosti v prospech druhého.

Často sa nám stáva, že robíme rozhodnutia, za ktoré nevieme zaplatiť cenu, snažíme sa zaujať stanoviská, ktoré potom nedokážeme udržať. Dôvod je veľmi jednoduchý: myslíme si, že môžeme súťažiť bez tréningu, chceme ochutnať ovocie tým, že sa vyhneme pomalému procesu dozrievania. Nie sme pripravení prijať kríž ako moment overenia našej túžby prijať veľkú lásku. V modlitbe „Otče náš“ Ježiš učí učeníkov všetkých čias zakončiť každú autentickú modlitbu odvahou prosiť Boha, aby nás neušetril od chvíľ skúšok, potrebných na to, aby sme boli schopní vernosti a hĺbky („nepodľahni pokušeniu“), ale aby nám zachoval len možnosť nestratiť sa („zbav nás zlého“). Nestrácame sa totiž vtedy, keď trpíme, ale keď sa vzdávame prijatia dôsledkov rozhodnutí, ktoré sme urobili.

3. Ostávať v nádeji

Čo sa stane Ježišovi po štyridsiatich dňoch na púšti? Aké je ovocie tohto času očisťovania a upevňovania jeho vôle pre spásu sveta? Rozprávanie evanjelistu Marka o tomto bode je mimoriadne suché, a predsa veľmi pútavé.

„Bol tam s divou zverou…“ (Mk 1,13b).

Na konci štyridsaťdňového pokušenia vidíme Ježiša so zvýšenou schopnosťou zostať v realite, aj keď je obývaná hrozivými a znepokojujúcimi prítomnosťami. Divoké zvieratá, s ktorými sa zdá, že Ježiš dokáže zostať v nebojácnom vzťahu - takmer v rámci znovuobjavenej vesmírnej harmónie -, sú ambivalentným obrazom. Na jednej strane ich možno chápať jednoducho ako zvieratá, tú časť prírody, voči ktorej sa cítime nadradení, ale z ktorej máme istý strach. Na druhej strane ich možno chápať aj ako symbol všetkých síl, ktorými sa v skutočnosti cítime potenciálne napadnutí: napätia, nepriateľov a zla.

Bez ohľadu na to, ako chceme chápať tento text, zisťujeme, že skúška na púšti slúži Ježišovi na to, aby v ňom dozrela potrebná vnútorná sila, aby mohol prijať svoje poslanie bez strachu zo smrti. Evanjelium používa sloveso v nedokonavom tvare („bol“), aby naznačilo, že postavenie, ktoré Ježiš získal, treba chápať ako zaujatie štýlu, nie ako trvalé oslobodenie od ťažkostí. Ten - samozrejme - symbolický čas štyridsiatich dní je spôsob, ako povedať, že Ježiš musel po všetky dni svojho života cvičiť svoje srdce, aby si vybralo dobro a odmietlo zlo. Evanjeliá rozprávajú o tom, ako Ježiš odchádzal z domu skoro ráno, aby sa ponoril do uzavretej a tichej modlitby, napriek potrebám a naliehaniu zástupov, ktoré ho vyhľadávali. Zvyk pestovať a strážiť si „vnútornú púšť“ urobil z Ježiša človeka schopného byť v každej situácii s veľkým pokojom, nikdy sa ničoho nebál a nikdy ho nič a nikto nevyvádzal z miery.

Keď Ježiš vyšle svojich učeníkov ohlasovať kráľovstvo, ponúkne im návod, ako sa stať súčasťou tohto triezveho a dôvery plného spôsobu života vo svete.

„Prikázal im, aby si na cestu nič nebrali, iba palicu, ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze do opaska, ale aby si obuli sandále a neobliekali si dvoje šiat. A povedal im: ‚Kdekoľvek vojdete do domu, zostaňte tam, kým odtiaľ neodídete. Keby vás niekde neprijali a nepočúvali, vyjdite odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim‘“ (Mk 6,8-11).

Tieto inštrukcie zabraňujú, aby sa učeníci nechali vlákať do pasce paternalizmu alebo asistencializmu. Ježiš na púšti odmietol každú pokušiteľskú výzvu k nezávislosti a sebapresadeniu a zvolil si život, v ktorom sa spása môže ohlasovať i zakúšať len ako ovocie spoločenstva lásky, dobrovoľne prijatého. Aj učeníci majú chodiť po svete nie s nadradenosťou tých, čo vždy len rozdávajú, ale s pokorou tých, čo majú takisto veľa čo prijať a naučiť sa. Cieľom ohlasovania je ponúknuť ľuďom príležitosť objaviť poklad, ktorý nosíme vo svojej ľudskosti: súcit, štedrosť a pohostinnosť.

„…a anjeli mu posluhovali“ (Mk 1,13b).

Predtým, ako sa Ježiš ujme služby uzdravovania a spásy v našom záujme, naučí sa na púšti nezískavať veci, ktoré potrebuje, tým, že by využil svoju božskú prirodzenosť. Verný logike krstu radšej načúva potrebám nášho ľudstva, aby sa naučil, ako ich naplniť bez úskokov a podvodov. Božie Slovo sa stalo telom aj z tohto dôvodu: aby nám ukázalo, aká veľká môže byť dôstojnosť v prijímaní vecí, ktoré potrebujeme, pričom sa zriekame titanskej ilúzie, že ich musíme vybojovať alebo vyrobiť vlastnými silami.

Po prijatí výzvy života, v ktorom prvok skúšky nie je náhodný, ale konštitutívny, je Ježiš pripravený uvoľniť všetku nádej, ktorou je jeho srdce preplnené. Robí to tak, že vyjadruje slovami, ako interpretuje čas a priestor ľudského života.

„Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium: ‚Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo, kajajte sa a verte evanjeliu‘“ (Mk 1,14-15).

Vo všetkých evanjeliách začína Ježiš otvorene hlásať kráľovstvo, keď je Ján Krstiteľ zatknutý a umlčaný pre svoju prorockú službu. Ježiš teda preberá štafetu od najväčšieho proroka, akého kedy Izrael poznal. Zasiahnutý touto bolesťou, ale posilnený dôverou v Otcovu prozreteľnosť, ktorú si vyskúšal na púšti, začína Ježiš vyjadrovať svoj pohľad na nás, dejiny i celý svet.

V Matúšovom evanjeliu vidíme Ježiša, ako ohlasuje blahoslavenstvá, teda najjasnejšiu a najoslobodzujúcejšiu interpretáciu nášho človečenstva, ktoré sa vďaka vteleniu znovu spojilo s božstvom: sme blahoslavení do tej miery, do akej prijímame to, čím sme a čím sa nachádzame. V Lukášovom rozprávaní sa táto dobrá správa explicitne vyjadruje v synagóge v Nazarete, kde Kristus ohlasuje začiatok „dneška“, v ktorom sa uskutočnia všetky nádeje obsiahnuté v Písme: ak prijmeme svoju radikálnu chudobu, môžeme sa už cítiť bohatí v Božom kráľovstve a oslobodení od všetkých otroctiev. V Jánovom evanjeliu sa dobrá správa ohlasuje skôr prostredníctvom skutočnosti, návratu vína na ohrozenú svadobnú hostinu, čím sa potvrdzuje to, čo šepkali už proroci: naša krajina už nebude „opustená“, ale navždy „vydatá“ (porov. Iz 62, 4).

V Markovom evanjeliu je ohlasovanie radostnej zvesti hutné a drobné. V dvoch slovách sa Ježišovi podarí rozžiariť svetlo tak intenzívne a jasné, že dokáže zahnať akúkoľvek tmu: čas sa naplnil, netreba čakať na priaznivejší, Božie kráľovstvo je blízko. Toto je prvý a radikálny výklad skutočnosti, ku ktorému Ježiš Kristus prichádza prostredníctvom krstu a skúšky na púšti. V dejinách sveta nič nechýba, inak by nebolo možné uznať Boha za Otca. Zatiaľ čo on, naopak, ním je a chce ním byť pre všetkých. Prvé slová Božieho slova na tomto svete majú nárok byť zrušením práva byť zmätený alebo sklamaný zoči-voči skutočnosti.

Nejde o znevažovanie alebo bagatelizovanie všetkého, čo v dejinách chýba, škrípe alebo je zlobou a nespravodlivosťou zjavne popierané. Ježiš vidí pohár skutočnosti preplnený životom, pretože vie, ako veľmi sa Boh rozhodol zapojiť do ľudských dejín. Syn pozná nesmiernosť Otcovej lásky a vyhlasuje, že čas sa naplnil - bez toho, aby bol uzavretý -, takže odteraz už nikto nikdy nebude taký osirelý, aby nemohol prijať adopciu ako Božie dieťa.

Musíme sa však obrátiť, to znamená prekonať určitý spôsob myslenia a hodnotenia vecí, ktorý je stále príliš zameraný na naše zmysly, očakávania a zvyky. Je potrebné vzdialiť sa od smútku a rezignácie, uvedomiť si, že kým my stále trpíme, plačeme a tápeme v tme, Boh urobil niečo, čo sme si nevedeli predstaviť: prišiel prebývať medzi nás. Táto správa je úžasná, ale ťažko sa jej verí. Je ako obrovské a prívetivé more, do ktorého sa treba pokojne ponoriť a zostať, s dôverou sa naučiť ho prekonávať.

Záver

V tomto pôstnom období Svätého jubilejného roka sme pozvaní, aby sme zostali ukotvení v Kristovi a boli si istí, že v ňom nájdeme pevný a bezpečný záchytný bod pre svoj život. Konkrétnym znakom nášho priľnutia k tejto nádeji je prekročenie svätej brány, čo predstavuje gesto, ktoré nás pozýva vstúpiť ešte hlbšie do tajomstva Kristovho života. Kristov krst nie je len udalosťou v jeho živote, ale znamením, ktoré osvetľuje cestu každého veriaceho a ukazuje určité existenciálne pohyby, ktoré sme povolaní vykonať aj my.

Prvým pohybom je schopnosť decentralizovať sa, to znamená vyjsť zo svojho stredu, aby sme nechali priestor druhému. Ježiš, vstupujúc do vôd Jordánu, sa ponára do ľudského stavu, plne zdieľa krehkosť a dejiny každého človeka. Toto gesto nás učí, že pravé spoločenstvo s druhými sa buduje nielen vtedy, keď sú nám ich rozhodnutia príjemné alebo zrozumiteľné, ale aj vtedy, keď nás skúšajú a sú pre nás výzvou.

Druhým pohybom je obrátenie, chápané ako nepretržité cvičenie spytovania svedomia. Krst označuje prechod: pre Ježiša je začiatkom jeho verejného poslania, pre nás je pozvaním klásť si otázky, či si naše srdce skutočne osvojilo logiku evanjelia. Obrátenie nie je len morálnou zmenou, ale hlbokou premenou nášho spôsobu videnia, posudzovania a lásky.

A napokon tretí pohyb je možno najťažší a rozhodujúci: zostať v realite bez toho, aby sme pred ňou utekali alebo ju sublimovali. Krst Krista ponára do rieky života, pričom ho nešetrí napätia, skúšok a protirečení sveta. Aj my sme povolaní zostať pevne v našej dobe s jej zložitosťami a výzvami bez toho, aby sme utekali alebo hľadali umelé útočisko. Len tak môžeme aj uprostred ťažkostí rozpoznať, že na našej ceste prebýva istá prítomnosť: prítomnosť Boha, ktorý nás neopúšťa, ale zostáva vždy s nami.

Svätý Otče, ktorý si v krste svojho milovaného Syna zjavil svoju dobrotu ľudstvu, daj, aby tí, ktorí boli obnovení vo vode a Duchu Svätém, žili zbožne a spravodlivo na tomto svete a dostali dedičstvo večného života. Skrze nášho Pána Ježiša Krista.

p. Roberto Pasolini, OFM Cap.

Kazateľ Pápežského domu

Preklad Martin Jarábek