Návrat do Nicey v duchu bratstva

Andrea Tornielli – Vatican News

Vrátiť sa do Nicey 1700 rokov po jej konaní, počas Jubilea 2025, znamená predovšetkým stretnúť sa ako bratia so všetkými kresťanmi sveta: vyznanie viery, ktoré vzniklo na prvom ekumenickom koncile, totiž zdieľajú nielen východné cirkvi, pravoslávne cirkvi a Katolícka cirkev, ale je spoločné aj cirkevným spoločenstvám, ktoré vznikli z reformácie. Znamená to stretnúť sa ako bratia ohľadom toho, čo je skutočne podstatné, pretože to, čo nás spája, je silnejšie než to, čo nás rozdeľuje: „Všetci spoločne veríme v trojjediného Boha, v Krista pravého človeka a pravého Boha, v spásu v Ježišovi Kristovi podľa Písma, čítaného v Cirkvi a pod vedením Ducha Svätého. Spoločne veríme v Cirkev, krst, vzkriesenie mŕtvych a večný život.“ Toto je kľúčový bod dokumentu „Ježiš Kristus, Boží Syn, Spasiteľ“, ktorý vydala Medzinárodná teologická komisia na pripomenutie Nicey.

Jedným z cieľov prvého ekumenického koncilu bolo stanoviť spoločný dátum slávenia Veľkej noci, čo bolo kontroverznou otázkou už v prvých storočiach Cirkvi: niektorí ju slávili súčasne s hebrejskou Pesach, teda 14. dňa mesiaca Nisan, iní ju slávili nasledujúcu nedeľu po Pesach. Nicea bola rozhodujúca pri hľadaní spoločného dátumu, keď stanovila, že Veľká noc sa má sláviť v nedeľu nasledujúcu po prvom jarnom splne mesiaca. Situácia sa zmenila v 16. storočí s reformou kalendára pápežom Gregorom XIII.: cirkvi na Západe dnes vypočítavajú dátum podľa tohto kalendára, zatiaľ čo východné cirkvi používajú Juliánsky kalendár, ktorý sa používal v celej Cirkvi pred gregoriánskou reformou. Je však významné a prorocké, že práve pri výročí Nicey tento rok všetky kresťanské cirkvi slávia Veľkú noc v ten istý deň, v nedeľu 20. apríla. Je to znamenie a nádej, že sa čoskoro spoločne dohodnú na dátume prijateľnom pre všetkých.

Okrem ekumenického rozmeru existuje aj druhý aspekt, ktorý robí návrat do Nicey veľmi aktuálnym. Už v poslednom desaťročí minulého storočia vtedajší kardinál Joseph Ratzinger poukazoval na skutočnú výzvu kresťanstva, ktorou je „nový arianizmus“, teda rastúca ťažkosť uznať Kristovo božstvo v zmysle kristologickej viery Cirkvi: Kristus je vnímaný ako veľký človek, revolucionár, výnimočný učiteľ, ale nie ako Boh. Existuje však aj ďalšie riziko, na ktoré upozorňuje nový dokument a ktoré je presne opačné: ide o ťažkosť uznať plné človečenstvo Krista – Ježiša, ktorý mohol cítiť únavu, smútok, opustenosť, ale aj hnev. Boží Syn si totiž zvolil naplno prežívať našu ľudskosť. V jeho ľudskosti, ktorú prejavoval v každom okamihu, v jeho schopnosti nechať sa zraniť realitou, v dojímavosti zoči-voči utrpeniu druhých a v ochote povedať áno prosbám chudobných o pomoc, vidíme mocným spôsobom vyjadrené to, čo znamená byť človekom, a zároveň sa v tom zrkadlí moc Boha, ktorý sa rozhodol ponížiť a vyprázdniť, aby nás sprevádzal a zachránil.

Preklad Martin Jarábek