Tretia pôstna kázeň: Vedieť vstať. Radosť zo Zmŕtvychvstania

Vedieť vstať

Radosť zo Zmŕtvychvstania

Jubilejný úkon prechodu cez svätú bránu je symbolickým gestom, ktorým vyjadrujeme svoju túžbu zanechať hriech a vstúpiť do života v Kristovi – brány otvorenej pre nádej a cesty vedúcej k spáse. Prvé kroky týchto pôstnych meditácií nám pripomenuli, že ak chceme zostať pevne spojení s ním, musíme sa naučiť plávať vo vodách nášho krstu, zosúladiť svoje pohyby s rytmom evanjelia. V miere, v akej sa nechávame viesť vnútornými vnuknutiami Ducha Svätého, objavujeme schopnosť kráčať cestou, ktorá nás vedie k slobodnému postaveniu druhého do centra, v súlade s Božou láskou.

Najinšpiratívnejším momentom Kristovho života pre našu cestu učeníka je nepochybne jeho zmŕtvychvstanie. Kontempláciou tejto rozhodujúcej a zároveň tajomnej fázy kristologickej udalosti môžeme načerpať svetlo potrebné na správne nasmerovanie našich krokov, bez falošných či idealizovaných očakávaní voči tomu, k čomu nás volá Božia vôľa.

Dívať sa na zmŕtvychvstanie znamená nenechať sa premôcť strachom zo smrti a utrpenia, ale uprieť pohľad na cieľ, ku ktorému nás vedie Kristova láska. Vstúpiť cez Krista, bránu vedúcu k plnosti života, si vyžaduje vzácne zrieknutie sa: opustiť presvedčenie, že nie je možné vstať z pádov a porážok s dôverujúcim srdcom, pripraveným začať znova a otvoriť sa druhým. Najmä tým, ktorí nás zranili, no nepretrhli puto, ktoré nás spája.

1. Neurážať sa

Najväčším prekvapením evanjelií nie je fakt, že Boží Syn vstal z mŕtvych, ale spôsob, akým to urobil – zanechávajúc nám nádherné svedectvo, že láska je schopná vstať po porážke a pokračovať vo svojej nezastaviteľnej ceste.

Oplatí sa nám začať zo spoločnej skúsenosti. Vždy, keď sa nám podarí opäť postaviť na nohy a pozviechať sa po ťažkej citovej traume, prvá vec, na ktorú začíname myslieť, je, ako by sme si mohli trochu vyrovnať účty – napríklad tým, že aspoň trochu potrestáme toho, koho považujeme za zodpovedného za naše utrpenie. Keď Ježiš vyšiel z pekiel smrti, necíti potrebu hnevať sa na niečo alebo niekoho za to, čo sa stalo, ani nepotrebuje dokazovať svoju nadradenosť nad tými, ktorí sa stali pôvodcami alebo spolupáchateľmi jeho smrti. Jediné, čo Ježiš – teraz už Pán života i smrti – volí urobiť, je zjaviť sa svojim priateľom, s veľkou zdržanlivosťou a radostnou skromnosťou.

V každom evanjeliu môžeme nájsť potvrdenie tohto spôsobu, akým sa Ježiš vrátil k životu – bez akéhokoľvek ducha odvety či potreby vykúpenia. Najvýraznejšie je to azda viditeľné v Markovom texte, najmä ak ho čítame s ohľadom na jeho pôvodný záver, kde ženy vychádzajú vystrašené z hrobu a nikomu neoznámia posolstvo o zmŕtvychvstaní, ktoré im zveril mladý posol (porov. Mk 16,8). Najstaršie evanjelium sa končí práve takto – bez akéhokoľvek rozprávania o zjavení Zmŕtvychvstalého. Pre prvé kresťanské generácie bol znakom prázdny hrob, ktorý postačoval na to, aby uverili vo zmŕtvychvstanie a aby aj iným ohlásili radosť nového života v Kristovi. Dvanásť veršov s Ježišovými zjaveniami po zmŕtvychvstaní a jeho nanebovstúpením pred očami apoštolov (Mk 16,9–20), ktoré boli neskôr pridané k Markovmu textu, obsahujú pravdivé a Cirkvou inšpirované informácie, no spočiatku neboli považované za nevyhnutné na vieru v tajomstvo zmŕtvychvstania.

Matúšovo evanjelium iným spôsobom zdôrazňuje veľkú striedmosť veľkonočnej udalosti. Keď sa ženy vzďaľujú od prázdneho hrobu, Ježiš sa im zjavuje, aby potvrdil oznámenie o zmŕtvychvstaní, ktoré dostali od anjela. Evanjelista však vzápätí cíti potrebu vysvetliť, prečo bolo Kristovo zmŕtvychvstanie historickou udalosťou, okolo ktorej sa už od začiatku vynárali obrovské pochybnosti.

Keď odišli, prišli do mesta niektorí zo stráže a oznámili veľkňazom všetko, čo sa stalo. Tí sa zišli so staršími, poradili sa a dali vojakom veľa peňazí so slovami: „Tak vravte: ‚V noci prišli jeho učeníci a kým sme my spali, oni ho ukradli.‘ A keby sa to dopočul vladár, my ho uchlácholíme a postaráme sa, aby sa vám nič nestalo.“ Oni vzali peniaze a urobili tak, ako ich poučili. A toto sa hovorí medzi Židmi až do dnešného dňa. (Mt  28,11-15)

Pri tejto krehkosti, s akou sa uskutočnilo Kristovo zmŕtvychvstanie, sa nám spontánne vynára otázka: prečo sa Pán Ježiš po svojom návrate zo smrti nerozhodol zreteľnejšie a mocnejšie ukázať svoje víťazstvo? Prečo si zvolil také zdržanlivé zjavenie, ktoré mohlo vyvolať nielen nedorozumenia, ale aj istý skepticizmus voči udalosti, ktorá tak presahuje naše schopnosti porozumenia a zároveň je taká nevyhnutná pre spásu sveta? Nebolo by bývalo lepšie dopriať si krásnu odvetu a predviesť pravdu a moc Boha tak, aby udalosť zmŕtvychvstania pôsobila presvedčivejšie?

Jediným spôsobom, ako odpovedať na tieto otázky, je čítať zmŕtvychvstanie ako skúsenosť lásky, a nie ako prejav Božej moci. V logike lásky môžeme pochopiť, prečo Ježiš necíti nijakú potrebu presadiť sa, ale iba hlbokú túžbu naďalej sa darovať. Ako neskôr napíše svätý Pavol po stretnutí so Zmŕtvychvstalým: láska „nehľadá svoj prospech, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé... všetko znáša, všetkému verí, všetko dúfa, všetko vydrží“ (1 Kor 13,5 – 7). Táto intenzita lásky, schopná nechať všetko za sebou, neznamená, že Boh je nepriepustný či necitlivý voči utrpeniu. Kto skutočne miluje, necíti potrebu počítať krivdy, pretože radosť z toho, čo prežil, prekonáva každý hnev – aj keď sa veci nevyvíjali tak, ako si to predstavoval.

Možno aj my, aby sme sa evanjeliovým spôsobom pozviechali z nevyhnutných zranení, ktorým nás vystavujú vzťahy, by sme si mali overiť, koľko slobody je v slovách a gestách, ktoré ponúkame druhým. Ak si všímame, že sme často sklamaní alebo sa príliš rozčuľujeme, keď veci nejdú podľa našich predstáv, možno by sme sa mali spýtať, s akou nezištnosťou prežívame svoje vzťahy. Inak hrozí, že budeme tráviť čas sťažovaním sa, zdôrazňovaním krívd a hľadaním náhrad za prežité sklamania, čím budeme na ťarchu sebe aj ostatným. A pritom zabúdame, že pravé šťastie – to, ktoré nás robí naozaj hodnými lásky – nezávisí od okolností ani od iných, ale od pokoja, s ktorým prijímame to, čo nám život prináša. Napokon, ak niekto nie je šťastný z toho, čo mu život dovolil byť, na čo by mu bolo, keby sa po smrti vrátil späť do života?

  (VATICAN MEDIA Divisione Foto)

2. Povstať

Rozprávania o zjaveniach ukazujú, že Ježišovo zmŕtvychvstanie nemožno v nijakom prípade považovať za oživenie mŕtveho tela, ale za prebudenie – ba priam povstanie – živého. Nový a večný život, ktorý Otec daroval Synovi po jeho pochovaní, nie je nejakou inou existenciou, ale dôsledkom života takého plného a prekypujúceho dobrom, že ho smrť nedokázala zničiť.

​Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, postavil sa medzi nich a povedal: „Pokoj vám!“ Po týchto slovách im ukázal ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. (Jn 20,19-20).

Po tom, čo zostúpil do podsvetia, aby vzal za ruku tých, ktorí zomreli, Ježiš vstupuje do uzavretej miestnosti tých, čo sú ešte stále uväznení strachom zo smrti a smútkom z neúspechu, aby im ponúkol dar nevídaného pokoja. Ak už pozdrav učeníkom – taký jednoduchý a obyčajný – môže byť veľkým prekvapením, gesto, ktorým sa Ježiš rozhodne ukázať, rúca všetku etiketu, na akú sme zvyknutí. Prečo vystavovať na obdiv, namiesto skrývania, tie rany, ktoré by mohli znovu otvoriť bolestivú spomienku na umučenie, keď sa v ľudskosti Dvanástich ukázalo to najhoršie: zrada, útek, zapretie? Prečo to robiť tak otvorene a bez zábran? No predovšetkým – ako to, že sa učeníci netrápia, ale radujú?

Ako sme si už mohli všimnúť, Ježiš hneď ukazuje znaky utrpenia, pretože je úplne zmierený s tým, čo prežil a vytrpel. No jeho túžbou je, aby aj jeho priatelia čoskoro našli pokoj a nezostali uväznení v zbytočnom pocite viny. Preto sa im postaví pred oči nahý a bezbranný, viditeľný a rozpoznateľný, bez výčitiek a bez nárokov. Ježiš sa nechcel vzdať svojich učeníkov – a teraz im chce ponúknuť tú istú šancu. Iba keď v tvári toho, koho sme ranili alebo zradili, zazrieme znak skutočného pokoja, môžeme dúfať, že sa opäť nájdeme v novom spoločenstve – možno ešte pevnejšom – s ním aj so sebou samými.

Ježiš stojí pred svojimi učeníkmi s radosťou človeka, ktorý mal dobrý dôvod trpieť a zomrieť: tým dôvodom sú práve oni. Rany, ktoré ukazuje s jemnosťou a láskavosťou, sa stávajú znamením, ktoré potvrdzuje pravé odpustenie. My, vo všeobecnosti, máme oveľa viac hanblivosti, keď sa máme s niekým zmieriť – nie preto, že by sme boli lepší, ale preto, že sme menej v pokoji. Tým, čo nás sklamali a zarmútili, povieme: „nerob si starosti“, „už je to za nami“, no pritom starostlivo ukrývame rany, ktoré sú ešte otvorené – skôr aby sme pôsobili veľkodušne, než že by nás viedol skutočný súcit a odpustenie.

Ježiš však bez výhrad ukazuje svojim učeníkom telo poznačené ranami – nie preto, aby ukázal svoju silu alebo vyvolal pocit viny. Učeníci konečne môžu pochopiť, že vstať z mŕtvych znamená tešiť sa z úsmevu niekoho, kto je šťastný, aj keď si ho sklamal – pretože práve to mu dalo príležitosť darovať ti svoju lásku. Takýto druh lásky sa nedá naučiť ani vysvetliť – dá sa len odovzdať.

​Ježiš im znova povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú im odpustené; komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20,21-23).

Tomáš stelesňuje tú časť nás, ktorá sa neuspokojí s tým, že si utrie slzy a nasadí si silený úsmev, ale túži po autentickej, plnej a konečnej radosti, aby mohla naozaj znova žiť. Nehľadá chvíľkové útechy, ale pravdivú odpoveď, ktorá obstojí tvárou v tvár pohoršeniu bolesti a straty – tomu bolestivému tajomstvu, že aj tie najkrajšie veci sa, nevysvetliteľne, môžu skončiť. Preto, skôr než sa nechá dotknúť Zmŕtvychvstaním, chce sa on dotknúť rán lásky. Neuspokojí sa s utešujúcimi slovami ani s neurčitými nádejami – žiada si konkrétny dôkaz, hmatateľné znamenie, že bolesť nebola vymazaná, ale prekonaná a premenená. Len tak dokáže uveriť, že naozaj existuje šťastný koniec, v ktorom sa pravda o udalostiach nezamlčuje, ale vykupuje.

Osem dní nato boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si do stredu a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,26–28)

Osem dní po tom, čo sa spoločenstvo znovu zhromaždí v spomienke na Ježiša, Zmŕtvychvstalý prichádza a prináša dar pokoja. Bez toho, aby ho niekto prosil či vzýval, hneď sa obracia na Tomáša. Nevyčíta mu, ale ponúka mu všetko, čo potrebuje. Tomáš neodmietol vieru z tvrdohlavosti, ale preto, že túžil po autentickej skúsenosti Veľkej noci, ktorú by mohol uznať za pravdivú aj svojou vlastnou citlivosťou. Namiesto pasívneho prijatia rozprávania iných sa rozhodol dopriať si čas, aby ho mohla zasiahnuť Kristova láska – až kým ju nezažije osobne a hlboko. Nie je napísané, že Tomáš skutočne vystrel ruku a prst, ale že samotná možnosť to urobiť ho priviedla k obrovskému skoku vo viere. Práve cez to maličké privlastňovacie zámeno, ktoré opakuje dvakrát – „Pán môj a Boh môj“ – spoznávame, že kým ostatní Zmŕtvychvstalého videli, Tomáš si ho skutočne osvojil.

Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ (Jn 20,29)

  (VATICAN MEDIA Divisione Foto)

Skok viery, ktorý Tomáš urobil, je oveľa väčší než to, čo mu ukazovala skutočnosť. Hoci má pred sebou len viditeľný dôkaz tela poznačeného utrpením, Tomáš verí, že stojí pred svojím Stvoriteľom a Vykupiteľom. Ježišove slová znejú ako ohlásenie nádeje: odhaľujú, že tento rast vo viere je šťastím, ktoré môže byť dostupné mnohým v priebehu dejín. Radosť zo zmŕtvychvstania patrí tým, ktorí majú odvahu nezastaviť sa pri viere zloženou zo sloganov a hotových myšlienok. Blahoslavenstvo nového života je určené tým, ktorí sa rozhodnú vykročiť na cestu autentickú – do živého a vášnivého stretnutia so Zmŕtvychvstalým. Stretnutie, ktoré sa vždy odohráva v spoločenstve bratov, no s úplným rešpektom voči jedinečnej citlivosti každého jednotlivca.

3. Znovu zapáliť

Pri čítaní evanjeliových správ o zmŕtvychvstaní narážame na zvláštny fakt: Zmŕtvychvstalý nemá potrebu vykonávať okázalé a mimoriadne činy, aby odhalil dar svojho nového života. Svetlo jeho zmŕtvychvstania je oveľa menej oslepujúce než to pri Premenení. Žiaden z jeho priateľov ho akoby nedokáže spoznať: Mária Magdaléna si ho mýli so záhradníkom, apoštoli ho považujú za nepríjemného rybára, emauzskí učeníci za najneznalejšieho z obyvateľov Jeruzalema. Prečo táto neochota obohatiť realitu o nejaké špeciálne efekty, ktorými by bolo jednoduchšie zdôrazniť pravdu o zmŕtvychvstaní? Prečo, po ohlásení oslobodenia v podsvetí, sa Pán svetu zjavuje s takmer odzbrojujúcou diskrétnosťou?

Očakávali by sme slávnostný prejav odhaľujúci tajomstvá dejín a vesmíru, alebo prejav moci schopný premeniť realitu a prekonať jej hranice. Namiesto toho sa Zmŕtvychvstalý zjavuje zriedka a hovorí umiernene. Rozhodne sa pristupovať diskrétne, zdraviť bez vzbudzovania strachu, stať sa stolovníkom a s pokojnou jednoduchosťou zdieľať radosť bratského stola.

Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám!“ Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal: „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú pochybnosti? Pozrite na moje ruky a nohy: veď som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti, ako to vidíte na mne.“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a divili sa, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“ Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi. (Lk 24,36–43)

Teda, vstal Kristus z mŕtvych len preto, aby mohol povedať učeníkom: „Najeme sa spolu?“ Áno, pretože v tejto jednoduchej, znovu uskutočniteľnej spoločnej hostine sa odhaľujú dva dôležité významy. Prvý je veľmi jednoduchý: Ježiš nie je duch ani prízrak, ale telo vzkriesené z mŕtvych. To odhaľuje, aký osud čaká aj našu ľudskosť: vzkriesenie tela, nielen spása duše. Druhý význam je ťažšie opísať, ale nádherný na prežitie. Ježiš si nájde čas na úplne obyčajnú činnosť, ukazujúc učeníkom, že po jeho zmŕtvychvstaní môže každý okamih života byť prejavom a predzvesťou Božieho kráľovstva.

Jesť, pracovať, kráčať, upratovať, písať, opravovať, čakať, ponáhľať sa: všetko, naozaj všetko, čo nám skutočnosť umožňuje prežiť, môže vyjadrovať nový spôsob prežívania vecí – spôsob Božích detí. Všetko je teraz milosťou, a teda každá vec sa môže stať vzdávaním vďaky. Toto je úžasný a zároveň náročný dôsledok Veľkej noci: realita – akákoľvek realita – taká, aká je, sa môže stať príležitosťou pre šťastie, ak ju vieme prežívať v logike spoločenstva s ostatnými a vďačnosti.

Zdá sa, že to dobre pochopila M. Delbrêl, mystička minulého storočia, ktorá na stránkach jednej oprávnene slávnej knihy píše:

Skutočnosť, že sa odovzdávame Božej vôli, nás v tom istom okamihu zveruje Cirkvi, ktorá je touto vôľou neustále spásna a matkou milosti. Každý poslušný čin nám umožňuje plne prijať Boha a plne ho dávať v veľkej slobode ducha. Vtedy je život sviatkom. Každý malý čin je obrovskou udalosťou, v ktorej nám je daný raj, v ktorej môžeme dať raj. Nezáleží na tom, čo musíme robiť: držať v ruke metlu alebo plniace pero. Hovoriť alebo mlčať, zašívať alebo prednášať, ošetrovať chorého alebo písať na stroji. To všetko je len škrupina nádhernej reality, stretnutia duše s Bohom, ktoré sa obnovuje každú minútu, každú minútu rastie v milosti, stále krajšie pre svojho Boha. Zvoní? Rýchlo, poďme otvoriť: je to Boh, ktorý prichádza, aby nás miloval. Informácia? ...tu je: je to Boh, ktorý prichádza, aby nás miloval. Je čas ísť k stolu? Poďme: je to Boh, ktorý prichádza, aby nás miloval. Nechajme ho konať. (My z ulíc)

Zostáva len jeden tieň, ktorý by nám mohol brániť vychutnať si radosť zo života oslobodeného od strachu zo smrti: naivné očakávanie života bez kríža. Vo svojom putovaní medzi priateľmi po Veľkej noci, pred návratom k Otcovi, sa Ježiš pokúsil vrhnúť svetlo aj na túto temnotu.

„Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť a tak vojsť do svojej slávy?“ A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. (Lk 24,25–27)

Dvaja emauzskí učeníci kráčajú smutní, vzďaľujúc sa od Jeruzalema. Vzkriesený Ježiš ich dobieha a pridáva sa k nim, no ich oči ho nespoznávajú. Dáva im priestor hovoriť, umožňuje im vypovedať horkosť ich sklamania. Ich pamäť si pamätá všetko – dokonca aj to, že Ježišovo telo už nie je v hrobe. No nedokážu sa usmiať, lebo dúfali v iný koniec. Ježiš im pomáha porozumieť veľkému tajomstvu – cez dlhú katechézu, ktorej slová sa nezachovali, no jej zmysel áno: nebolo nutné trpieť, ale bolo nutné, aby Kristus trpel – aby ukázal, do akej miery Boh miluje svet.

Keď s nimi stoloval, vzal chlieb, predniesol požehnanie, lámal ho a podával im. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nehorelo v nás srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ (Lk 24,30–32)

Tí dvaja apoštoli si to neuvedomia ihneď, ale až keď s týmto tajomným pocestným zasadnú k stolu. Práve pri lámaní chleba s ním objavia, že v nich už prebýva nádej večného života a radosť zo zmŕtvychvstania. Veľkým prekvapením tohto príbehu nie je ani tak to, že učeníci hneď nespoznali Ježiša, ale to, že si neuvedomili, že ich srdce – napriek všetkému – ešte stále horí.

A rovnako silná a živá je aj skúsenosť zmŕtvychvstania, ku ktorej je pozvaný každý muž a každá žena: objaviť pod prachom či popolom vlastného príbehu žeravé uhlíky, ktoré bolesť a smrť nedokázali uhasiť. Uhlíky pripravené znovu vzbĺknuť, zapáliť dušu a očistiť pohľad – aby sme v každej veci dokázali rozpoznať tajomstvo Kristovej Veľkej noci.

Záver

Vo svojom zmŕtvychvstaní nám Pán Ježiš zanechal vzácny testament – odhalil nám poklady skryté v našej ľudskosti, keď sa nechá formovať Duchom Svätým a pripodobňuje sa Božiemu obrazu a podobe. Tieto postoje a spôsoby bytia si nemáme vyhradzovať len pre chvíle ťažkostí, keď sa potrebujeme pozviechať a znovu vykročiť na cestu. Kristus nevstal z mŕtvych náhle a nečakane – pripravoval sa na to v čase, keď sa učil žiť tie vnútorné postoje, v ktorých potichu dozrieva semeno večného života.

Tým, že s nami nadväzoval vzťahy nezištnej lásky, pochopil, že hnevať sa, keď veci nejdú podľa očakávaní, je zbytočné. Oveľa plodnejšie je znovu sa vydať na cestu stretnutia – s dôverou, že je pred nami ešte veľa toho, čo môžeme prežiť a objaviť.

Zostať slobodní aj vo vzťahoch, ktoré sú najnáročnejšie, je jediná cesta, ako dať opäť vyklíčiť životu – prostredníctvom pravého odpustenia, schopného obnoviť putá narušené časom a hriechom.

Iba tak – bez hnevu a bez zatrpknutosti – sa stávame svedkami väčšej lásky, ktorú nemôžu uhasiť ani vody zla, ani smrť. Sila zmŕtvychvstania je priamo úmerná húževnatosti lásky – plameňa, ktorý do našich sŕdc vtlačil Pán ako pečať večného života už tu na zemi.

Otče, ty si skrze svojho jednorodeného Syna premohol smrť a otvoril nám cestu do večného života, dopraj nám, ktorí slávime Pánovo zmŕtvychvstanie, znovuzrodiť sa do svetla života, obnovení tvojím Duchom. Skrze nášho Pána Ježiša Krista.

p. Roberto Pasolini, OFM Cap.

Kazateľ Pápežského domu

Preklad Martin Jarábek