Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD: Rozpoznať dar

Zamyslenia na 32. nedeľu cez rok B (Mk 12, 38-44)

Jezuita, páter John F. Kavanaugh, ktorý bol významným profesorom na viacerých univerzitách, spomína zo svojho života nasledujúcu udalosť: „Petra som stretol v r. 1975. Prišli sme v ten istý deň do komunity Archa v Bangalore v Indii. Archa je spoločenstvo, ktoré slúži za domov pre hendikepovaných ľudí. Založil ho kňaz Jean Vanier. Vo svete jestvujú tisíce takýchto domovov.

Peter bol hendikepovaný. Ja som, na rozdiel od neho, nebol; alebo aspoň tak som si to myslel. Peter mal asi 40 rokov a bol postihnutý Downovým syndrómom. Bol vystrašený a utiahnutý. Mimo svojho domova bol teraz po prvý raz. Celý život sa o neho starala matka. Teraz ju však dlhodobo hospitalizovali a tak Peter musel na ten čas ísť do Archy.

 Čo sa mňa týkalo, ja som bol tak trocha v depresii, hoci by to o mne asi sotva kto povedal. Svoj vlastný hendikep som úspešne skrýval – išlo o vnútorné sklamanie. Taký kus sveta som precestoval, aby som prišiel sem do Indie, urobil som si 30-dňové duchovné cvičenia a po tom všetkom zistím, že zmena v ktorú som dúfal stále nenastala. Stále som vnútorne neistý, a to aj napriek tomu, že mám množstvo titulov; stále som nespokojný, a to aj napriek množstvu výhod, ktoré požívam; stále som vystrašený, a to aj napriek tomu, že z mojich mnohých snov, ktoré som vo svojom živote mal, sa mi väčšina splnila. Jednoducho,  nie som žiaden František Xaverský[1], a to ma rozčuľovalo.  

Peter si v prvé týždne nevytváral vzťah k nikomu. No nenudil sa. Našiel si svoju vlastnú prácu. Ľahol si na podlahu dolu tvárou, roztiahol ruky a bradou sa oprel o betón. A potom z celej sily fúkal do výklenkov naproti. A tak z nich odfukoval prach, ktorý sa tam nazberal počas celého týždňa. Páčilo sa mu to a bolo vidieť, že bol hrdý na to, že aj on môže svojou prácou trocha čímsi prispieť.

Ja som zasa pre zmenu prispieval do komunity tým, že som z času na čas varil a pre členov komunity slúžil sv. omšu. Takto som sa cítil aspoň nejako užitočný. No počas nocí som ležal na posteli skľúčený a bez spánku. Načúval som zvukom, ktoré do mojej izby prichádzali spoza mojich nezamknuteľných dverí: hlasu nepokojného tínedžera, ktorý vrčal, fučal a neustále si čosi mrmlal; milého starca, ktorý sa po dni upratovania rozprával sám so sebou; naliehavého hlasu prichádzajúceho z diaľky, kdesi s konca chodby.

 Ani jeden z nás dvoch nebol na tom dobre, hoci predpokladám, že vedenie komunity bolo ustarostené viac o Petra, než o mňa, nakoľko on svoje ťažkosti na rozdiel odomňa skrývať nevedel.

Po niekoľkých týždňoch prišlo však k zlomu. Bola to zásluha Petra. Možno zo mňa vyčítal moju vnútornú úzkosť a opatrný odstup. Alebo moju tajnú, ale pri tom naliehavú túžbu čím skôr z tohto miesta zmiznúť. Alebo jednoducho vycítil, že potrebujem pomoc.

Jedného rána, ako som prechádzal krížom cez jednu veľkú miestnosť, a pri tom som obkračoval rôzne prekážky na podlahe, ma ktosi chytil za nohu. Keď som sa prizrel, zistil som, že bol to Peter. Ležal znova, ako obyčajne na podlahe a keď ma videl prichádzať schmatol ma jednou rukou za členok.

Keď videl, že som sa vydesil, svojou druhou rukou začal mávať v ovzduší, ako keby si ju práve podával s nejakým duchom. Tým duchom som bol ja – no iba do chvíle, kým som mu aj ja nepodal svoju ruku a kým sme sa na seba neusmiali.“[2]

Toto bola pre Johna zmena. Tento chorý, hendikepovaný Peter dal kňazovi Johnovi málo, veľmi málo, no dosť na to, aby ho to zmenilo.

Myslím, že nemusím príliš vysvetľovať, aký je súvis medzi príbehom Pátra Johna a dnešným evanjeliom. Ježiš nás v ňom učí, aby sme sa naučili správne rozpoznávať dary a darcov. Nevieme to, ako to nevedeli ani učeníci Ježišovi. Preto si ich zavolal a na príklade vdovy im predniesol cenné učenie: „Táto vdova dala viac, než všetci ostatní...“ Aj keď jej dar jeruzalemskému chrámu príliš nepomohol, na jeho prevádzku bolo zaiste treba veľmi veľa prostriedkov, pomohol nám, ktorí prevádzkujeme chrámy svojho života, postaveného z iného materiálu.

Pozrime sa ako? Keď sa vrátime k Pátrovi Johnovi mohol reagovať aj inak: mohol napríklad svoju nohu takticky vytiahnuť zo zajatia Petrovej ruky. Alebo to mohol urobiť i energickejšie. Kopnúť ho, lebo ho otravoval a vydesil. Žiaľ, aj takto by niektorí reagovali. A potom ísť si po tom všetkom svojou cestou, pohrúžený do seba i do svojho vnútorného bôľu. No John vedel, že má do činenia s okamihom milosti. Hendikepovaný Peter, aj keď sa zdalo, že bol pohrúžený do svojho limitovaného sveta, rozpoznal jeho bolesť a na ňu reagoval. John bol pravdepodobne v mysli Petra dlhší čas. Peter videl Johnove vnútorné utrpenie a trápilo ho to a preto začal premýšľať, ako mu pomôcť. A pomohol mu tak ako vedel: schmatol ho za nohu a priateľsky mu vyjadril svoju náklonnosť.

John spoznal v geste Petra nie otravu, ale dar. Dal málo, dal, ako vedel, no predsa mu dal veľa. V Johnovi to potom spustilo lavínu uvažovania nad svojím životom i nad očakávaniami, z ktorých sa jeho život skladal. Jeho očakávania boli vysoké. A keď neprichádzal nikto alebo nič, čo by mu ich naplnilo, bol na dne. A pritom prechádzalo okolo neho možno množstvo iných darcov, ktorých prehliadal, a pritom títo mu dávali viac, než potreboval. Až sa raz otvoril konečne na jeden nepatrný, neokrôchaný dar, ktorý ho potom zmenil. Peter mu pomohol svojím darom – darom záujmu, čo bolo jediné, čo mal – pozrieť sa na svet inak. John ten dar prijal a on ho zmenil.

Toto sa deje v živote každého z nás. Máme vysoké očakávania, čakáme na „silných“ darcov, tí neprichádzajú, alebo keď i prídu, ich dary nás neuspokojujú a my len čakáme. A sme slepí, voči skutočným darcom, ktoré môžu náš život naozaj urobiť šťastným.

Preto nám Ježiš dnes predkladá na meditáciu ženu, ktorá sa podľa jeho želania stala inšpiráciou pre celé generácie po ňom. A my sa pod jej vplyvom máme pýtať: Ako si vážim dary iných, ktorí mi dávajú všetko, čo majú a pri tom ja ich dary prehliadam, lebo nekorešpondujú s mojimi očakávaniami?

Priznám sa, že mi vždy dobre padne, keď príde za mnou po omši do sakristie malé dievčatko – čo sa mi stalo už neraz – a dá mi kresbičku, ktorú nakreslila práve pre mňa. Rodičia prídu s ňou a povedia: „Janka vám chce čosi darovať.“ Ona sa hanblivo skryje za svoju mamu alebo otca. Alebo tie smelšie deti mi to dajú samé. „Toto kreslila pre vás včera celý deň. A rozprávala o tom, ako vám to dá!“ Ja by som mohol reagovať rôzne. Napríklad si povedať: „No, žiaden Caravaggio...!“ A kdesi to potom odhodiť. No takáto reakcia by bola nemiestna. Pretože v kresbe dieťaťa, aj keď v nej (možno) nie je umelecká hodnota, je hodnota  iná: je tam kus jeho srdca, jeho lásky, jeho vzťahu... A to si treba vážiť, lebo presne toto je to, čo nás mení.

Viem, že mnohí si to vážite. Vidím to na vašich domácnostiach, kde vidím povešané kresbičky vašich detí vkusným spôsobom rozmiestnené po byte. Dávate im najavo, že si ich aj s ich výtvorom vážite. No nie vždy tak postupujeme vo všeobecnosti, ku všetkým darcom. Je veľa darcov, ktorí nám, možno neokrôchaným alebo nesmelým spôsobom dávajú čosi najavo. A my ich prehliadame, možno nimi pohŕdame, alebo ich výslovne odmietame. Lebo nekorešpondujú s našimi očakávaniami. A máme tu nešťastných ľudí na jednej strane, lebo ich očakávania nie sú naplnené, a zranených na strane druhej, lebo ich dar nie je uznaný a rozpoznaný.

Treba sa teda naučiť správne vyčítať myšlienky, ktoré sú za darom. Mnoho ľudí nám dá vec, no nedá nám seba. Typický je tu príklad rodičov, ktorí sú tak zamestnaní prácou a inými povinnosťami, že na svoje deti nemajú čas. A aby to kompenzovali, dávajú im nákladné veci. Čo ich iba pokazí, aj keď samozrejme na počiatku poteší. No deti im začnú po čase dávať najavo, že oni nechcú ich dary, oni chcú ich, ich vzťah, ich city, ich srdce...

No sú tu naopak takí, ktorí nám naozaj dajú a dávajú seba, a my to nerozpoznáme. Čo je však viac? Prichádza mi tu na um jedna vec, ktorá sa v tomto vašom prostredí mladých z času na čas vyskytne. Chlapec sa zaľúbi do dievčaťa. Nevie, ako jej to povedať, lebo sa bojí, že ho nielen odmietne, alebo že sa mu dokonca začne vyhýbať, ak jej to povie. „Teší ma, aký vzťah máme teraz. Nechcel by som stratiť kamarátku, ak jej poviem, že sa mi páči!“ No riskne to. A dievča sa mu začne naozaj vyhýbať. Dal jej dar seba, a stratil ju. Ako keby jej ublížil. A on ostane v šoku. Čo myslíte, ako to mala riešiť, ak to v nej nezarezonovalo? Nie je predsa povinná len preto, aby sa ten druhý neurazil, jeho pocity opätovať, aj keď to tak necíti! No mala mu povedať, že ona to tak necíti a on to mal rešpektovať. A ak sa chlapec presvedčí, že to tak naozaj je, má jej dať pokoj. Čo je dôležité je to, aby mu dala najavo, že si jeho dar váži, aj keď ho žiaľ neopätuje. Veď jej vyjadruje svoju náklonnosť, priazeň a vzťah, a to nie je málo. Koľkokrát to však skončí úplne inak. A znova tu máme zranených ľudí, a nerozpoznaný dar.

Spomeňme si na podobné príklady z nášho života, kedy sme neprijali, ba dokonca vysmiali, dar nejakej „chudobnej vdovy“, ktorá nám síce dávala všetko, čo mala a predsa nás, nakoľko my sme svoje očakávania mali nastavené inak, nielen že nepotešila, ale možno od nás odchádzala úplne zranená. Nech nám dá Pán otvorené oči a chápavé srdce.

[1] Jezuita, misionár v dávnej Indii.

[2] John F. Kavanaugh: The Word Encountered, Orbis books, Maryknoll, New York, 1996, str. 122-123