Svätica pokorných - v októbri bude kanonizovaná Marguerite Baysová

Marguerite bola krajčírkou, ženou v domácnosti a katechétkou. O charakteristických črtách jej života a osobitne o jej duchovnosti sa podelil v rozhovore pre denník L´Osservatore Romano postulátor procesu jej svätorečenia, kapucínsky kňaz Carlo Calloni, ktorý je generálnym postulátorom rehole kapucínov. Hovorí takto:

„Panna Mária bola jej sprievodkyňou a učiteľkou, od nej sa naučila, že Pán, ktorý chce zachrániť celého človeka a všetkých ľudí, nekoná v hluku, ale v tichu, v skrytosti. 

Inými slovami, naučila sa, že prijať to, čo osobné dejiny každého človeka so sebou prinášajú, znamená uznať, ako hovorí Magnifikat, že Boh vykonal veľké veci a jeho meno je sväté“.

Marguerite Baysová sa narodila 8. septembra 1815 v La Pierraz – malej dedinke patriacej do farnosti Siviriez v kantóne Fribourg v západnej časti Švajčiarska. Bola druhou zo siedmich detí jednoduchých roľníkov a dobrých kresťanov. „Už od prvých rokov sa u nej prejavovala náklonnosť k modlitbe“, uvádza postulátor. Približne v 15 rokoch sa začala Marguerite učiť krajčírstvu, ktorému sa venovala po celý život, pracovala zväčša doma.

V rodine budovala atmosféru pokoja a skutočného prijatia

„Marguerite sa nezasvätila ako rehoľníčka, no rozhodla sa zostať slobodná a venovať svoj život svojej pôvodnej rodine a zároveň pôsobiť vo farnosti“, kde vyučovala katechizmus a uvádzala deti do života modlitby.

„V rodine sa Marguerite starala o všetkých – najprv o rodičov, potom o troch bratov a tri sestry. Jej úlohou boli domáce práce: varenie, upratovanie, to čo bolo potrebné, pre život rodiny, a v tomto všetkom v hĺbke budovala atmosféru pokoja a skutočného prijatia“, vysvetľuje páter Calloni. Ako pripomína, Marguerite bola akýmsi elementom rovnováhy v živote rodiny:

„Istotne vedela vytvárať atmosféru pokoja, pre všetkých mala milé slová a gestá; nikdy nie súdenie či odsudzovanie, ale vždy poskytovala útechu, blízkosť a prijatie. Niektorí z jej súrodencov to osobitne potrebovali: Joseph trpel istou psychickou slabosťou, ktorá spôsobovala, že bol niekedy nevrlý a násilný. Mariette bola sklamaná kvôli zlyhaniu jej manželstva a  návrat do rodičovského domu prežívala ako prehru. Claude, najstarší brat, sa strácal v neusporiadanom živote, mal aj nemanželského syna.“

Švagrinú, ktorá s ňou zle zaobchádzala, si napokon získala láskou

Situácia v domácnosti sa zdramatizovala, keď sa najstarší brat oženil so ženou, ktorá slúžila v ich domácnosti.  Tá dávala Marguerite tvrdo pocítiť, že sa stala paňou, vysvetľuje postulátor:

„Marguerite nestrácala pokoj, na nevľúdnosť švagrinej odpovedala tichosťou a trpezlivosťou. Švagrinú napokon po 15 rokoch „premohla“ Margueritina dobrotivá láska (...). Keď musela čeliť ťažkej chorobe, ktorá ju takmer priviedla až do hrobu, nechala sa opatrovať práve Margueritou, s ktorou tak dlho zle zaobchádzala.“  

Marguerite okrem rodiny „pôsobila aj vo farnosti, navštevujúc chorých a zomierajúcich, pripravujúc dievčatá na manželstvo a materstvo“.

Čo sa týka života viery, Marguerite sa dennodenne modlievala ruženec. Vrcholom jej dňa bola svätá omša. V nedeľu i počas sviatkov zotrvávala v adorácii pred Najsvätejšou sviatosťou a modlievala sa i krížovú cestu, uvádza postulátor, pričom dodáva:

„Celý jej deň bola vedená neustálou prítomnosťou Boha, nie však únikom z okolitej reality ani izolovaním sa v prázdnom spiritualizme. Vedela každému povedať a venovať slovo bez výčitiek.“

Znaky Pánovho utrpenia – dar stigiem

Ako ďalej vysvetľuje páter Calloni, v roku 1853 bola Marguerite operovaná na rakovinu čreva. Prosila však Pannu Máriu, aby ju uzdravila a dala jej nejakú inú formu utrpenia, vďaka ktorej by mohla mať účasť na Kristovom utrpení. Marguerite bola vypočutá – uzdravila sa 8. decembra 1854 – v deň, keď pápež Pius IX. v Ríme prehlásil dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie.

V ten deň však Marguerite získala inú tajomnú chorobu, ktorá ju paralyzovala v extáze vždy v piatok o tretej hodine popoludní, a aj počas celého Veľkého týždňa. Na svojom tele zažívala telesné i duchovné utrpenie Ježiša – od Getseman až po Kalváriu. Na tele sa jej objavilo päť stigiem – rán, aké mal Ježiš po ukrižovaní – ktoré jej spôsobovali veľkú bolesť. Ona ich však ukrývala. Miestny biskup dal rany vyšetriť lekármi, ktorí potvrdili ich mystický pôvod. Marguerite znášala všetky bolesti bez sťažovania sa, v totálnom odovzdaní sa Pánovej vôli.

Marguerite patrila k Františkánskemu svetskému rádu. Vstúpila doň v roku 1860. Zomrela vo veku  64 rokov na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho o 15. hodine, tak ako si to želala. Pochovaná je vo farskom kostole v Siviriez. O jej odkaze pre dnešné generácie postulátor kauzy svätorečenia hovorí:

„Marguerite nám aj prostredníctvom svojej silnej úcty k Eucharistii, krížu a Ježišovmu srdcu hovorí, že Pán sa stará o mňa i o nás všetkých, že nie je ďaleko a že je uprostred dejín každého z nás. A Panna Mária sa stáva pre ňu i pre všetkých nás učiteľkou a bezpečnou sprievodkyňou pri stretnutí s tajomstvom.“

-zk-