Ako je to s pravdou o posmrtnom živote, ktorý sa týka iba človeka

Peter Dufka SJ

Ide ešte ďalej. Starým psom, ktorí uhynuli, vytvoril na záhrade cintorín. Na každom z miest, kde sú zakopané pozostatky týchto zvierat, je nápis, ktorý poznáme z našich cintorínov: „Tu odpočíva v pokoji...“ a nasleduje meno psa. So slzami v očiach mi raz povedal, že mu uhynula mladá fenka, ale s nádejným výrazom tváre dodal, že odišla do psieho nebíčka.

Nechápavo som si dal jeho slová do súvislosti s vetou, ktorú som nedávno čítal o známom zosnulom spevákovi: „Odišiel do umeleckého nebíčka.“ S prekvapením som zistil, že mnoho ľudí používa ten istý výraz na označenie stavu, v ktorom sa podľa nich po smrti nachádzajú ľudia i zvieratá. Akoby všetci išli do akéhosi „nebíčka“.

Ako je to s pravdou o posmrtnom živote, ktorý sa týka iba človeka? Sväté písmo i Tradícia jasne hovoria o troch stavoch duše po smrti človeka: peklo, očistec a nebo.

Peklo  

Myšlienka večného zatratenia má svoje pevné miesto v Ježišovom učení a v učení svätej Cirkvi. Všetci poznáme obrazy zo Svätého písma, ktoré jednoznačne hovoria o trvalom stave zatratenia: škrípaní zubov, vyhodení do tmy, a tak ďalej. Tieto biblické texty nemožno brať ako akúsi reportáž o pekle. Peklo, podobne ako nebo, presahuje naše predstavy. Tieto výrazy sú vážnym varovaním pred ľahkovážnosťou a sú výzvou k obráteniu. Chcú otriasť človekom v  jeho letargii a zneužívaní vlastnej slobody. 

Zľahčovanie alebo akýsi optimistický pohľad na život po smrti 

nie je v dejinách cirkvi nič nové. Už Origenes predniesol myšlienku, že na konci by malo prísť  k všeobecnému zmiereniu.  Jeho domnienka dodnes zaznieva v názoroch ľudí, ktorí by chceli úplne vyňať kresťanov z možnosti zatratenia, alebo prisľúbiť na základe Božieho milosrdenstva všetkým uľahčenie negatívnych dôsledkov ich konania[1].

Existencia pekla ako stavu zatratenia je rovnako prítomná na kresťanskom Západe i na kresťanskom Východe. Viacerí duchovní autori hovoria o odmietnutí Božej lásky. Ak by sme hľadali analógiu v medziľudských vzťahoch, tak by sme mohli použiť i tento príklad zo života:

Istý manžel ustavične zrádza vernosť voči svojej právoplatnej manželke, avšak vždy, keď sa vracia domov, vidí, že ho manželka má neustále úprimne rada. Stará sa oňho, aby mu nič nechýbalo. Dôsledok jej úprimného vzťahu však je, že všetky prejavy dobroty u manžela prebúdzajú hnev, takže sa voči svojej manželke chová hrubo, priam agresívne. Uvedená psychologická analógia istým spôsobom napomáha tomu, aby človek porozumel, ako  láska môže vyvolávať reakciu hrubého odmietnutia[2]. Niečo podobné sa deje v srdci zatvrdlivého hriešnika. On sám prežíva a vytvára peklo už tu na zemi.

Očistec  

Tridentský koncil (1545 – 1563) existenciu očistca definuje takto: „Cirkev poučená Duchom Svätým zo Svätého písma a z tradície Otcov učí, že jestvuje očistec a že duše, ktoré sa tam zdržiavajú, nachádzajú pomoc v príhovoroch veriacich, predovšetkým ale v Bohu príjemnej obete oltára“ (DS 1820).

Tertulián (155 – 220) hovorí v jednom zo svojich spisov o kresťanských mučeniciach Perpetui a Felicite zaujímavý príbeh. Perpetua, ktorej zomrel mladší brat, mala sen. Brat stál pred nádobou, ktorá bola vysoko. Bol veľmi smädný a špinavý. Túžil sa napiť, ale nemohol dosiahnuť tú nádobu. Perpetua tento sen vnímala ako znamenie, že sa má za neho modliť. A skutočne začala s intenzívnou modlitbou. Potom mala iný sen, v ktorom svojho brata videla pekného, čistého a spokojného.

Tu nejde o obsah tohto sna, ako skôr o prax, že  už od prvých storočí kresťanstva jestvovala modlitba za zomrelých. Podobné zážitky vo forme snov, v ktorých vnímajú stav zosnulých príbuzných, majú ľudia i dnes. Ich správna interpretácia je podobná ako príbeh Perpetuy v spisoch Tertuliána. Zosnulí príbuzní potrebujú našu duchovnú pomoc. 

Podobne ako Cyprián, prvokresťanský mučeník, ktorý rozmýšľal takto. Počas prenasledovania kresťanstva niektorí odpadli, obetovali pohanským Bohom. Potom, keď pominulo prenasledovanie, chceli sa vrátiť do Cirkvi. Ale prax prvotnej Cirkvi bola taká, že museli vykonať isté pokánie. Niektoré bolo i veľmi dlhé, ba dokonca ich života. Niektorí ho vykonali a boli prijatí do Cirkvi. Niektorí však zomreli ešte predtým, než ukončili toto pokánie.

Cyprián uvažuje: Keď nedokončili pokánie tu na zemi, budú mať možnosť dokončiť ho po smrti? Sám si odpovedá. Verí tomu, že  proces očisťovania budú môcť vykonať i po smrti. Dokončí sa to, čo nestihli vykonať tu na zemi.

Nebo

Nebo nie je miesto, ale stav, kde duša človeka prežíva jednotu s Kristom a svätými. Tento stav zahrňuje solidaritu všetkých členov cirkevného spoločenstva, nebeských i pozemských. Východní kresťania si dokážu predstaviť Boha a Krista iba uprostred svätých. Podobne ako v živote tu na zemi človek nestráca svoju osobitosť a svoje vzťahy s inými, nestráca ich po odchode do nebeského spoločenstva, ale práve naopak. Tieto vzťahy sú posilnené, pretože sú očistené.

Niečo z tejto viery východných kresťanov som mal možnosť zachytiť i z vlastnej skúsenosti. V jednom kostole som bol na istý čas poverený vedením zboru. Snažil som sa v prvom rade zohnať dobrých spevákov. Medzi novými spevákmi bola i 27-ročná Marína, dievča, ktoré svojou duchovnou úrovňou prevyšovalo všetkých ostatných. Často som ju videl kľačať v kostole a po sv. prijímaní zostávala dlho v tichu a samote.

Práve u nej sme si viacerí všimli občasný bolestný výraz tváre a akúsi ťažkú chôdzu. Bývala celkom sama, pretože rodina nezniesla jej náboženské presvedčenie a izolovala sa od nej. Postupne sa nám stále viac zdôverovala. Viacerým z nás sa nepozdával jej zdravotný stav, a preto sme jej navrhli lekárske vyšetrenie. Súhlasila. Výsledky vyšetrenia nás všetkých šokovali. Išlo o rakovinu kosti v terminálnom štádiu.

Nie menej šokovaná bola i jej ateistická rodina, s ktorou sme sa začali takmer pravidelne stretávať pri lôžku pomaly zomierajúcej Maríny. Vytrpela si veľmi veľa, ale všetko znášala priam so svätou trpezlivosťou. Bolo to veľmi ťažké obdobie pre členov jej rodiny i pre nás.

Keď o necelých päť mesiacov zomrela, títo neveriaci členovia rodiny každý týždeň  prichádzali na svätú omšu. Stratili dcéru a sestru, ale postupne našli vieru. Všetci prežili takmer zázračnú konverziu a získali akúsi mimoriadnu citlivosť na duchovné podnety. Bola to náhoda, alebo milosť vďaka Maríninej blízkosti s Kristom a svätými?  

Milí priatelia, tri posmrtné stavy duše sú realitou, ktorá vychádza zo Svätého písma a z Tradície Cirkvi. Avšak túto presahujúcu realitu zachytáva i citlivé srdce kresťana. Pamätajme v modlitbách predovšetkým v tomto čase na našich zosnulých príbuzných a hľadajme u svätých pomoc počas nášho pozemského putovania.

[1] Porov. Joseph Ratzinger, Eschatológia, Trnava 2011, 189

[2] Porov. Tomáš Špidlík, Věřím v život věčný, Praha 2007, 180