Peter Dufka SJ: Adventné očakávanie z pohľadu času, bdelosti a pôstu

Čakanie je skutočnosť, ktorá podstatne patrí k nášmu životu a ktorá má dimenziu osobnú, rodinnú, ale i sociálnu. Zasahuje všetky oblasti nášho života. Od najmenších a primitívnych až k tým, ktoré nás uchvacujú a do hĺbky zasahujú. Od čakania v rade obchodného domu po čakanie manželov na narodenie  dieťaťa. Čakáme na príbuzného, ktorý nás po dlhom čase príde navštíviť. Mladý človek čaká na výsledok dôležitej skúšky, ktorá rozhodne o jeho budúcnosti. Starý človek čaká na stretnutie s Pánom a postupne sa naň pripravuje. Čakáme na milovanú osobu a čaká sa i na vyriešenie sporu s problematickým človekom. K životu človeka podstatne patrí čakanie a dá sa povedať, že človek je živý, pokiaľ čaká, pokiaľ je v jeho srdci živá nádej.

Podľa očakávania sa pozná človek. Môže sa obklopovať množstvom zbytočností, zamilovať si ich a túžiť po nich, ale človek môže nastaviť svoje vnútro na vyššie hodnoty. Môže sa stať citlivý na hodnoty ducha a tieto očakávať. Známe príslovie „Povedz mi, s kým sa kamarátiš a ja Ti poviem, kto si“ by sme mohli modifikovať i takto: „Povedz mi, čo očakávaš a ja Ti poviem kto si.“ Očakávanie nie je pasívny stav človeka, ale obyčajne ho sprevádza niekoľko aspektov. Sú to nároky alebo povinnosti na toho, kto čaká. Aktívne očakávanie by malo sprevádzať i adventné obdobie, kde vystupuje do popredia čas, bdelosť a pôst. Skúsme si ich všimnúť trochu bližšie.  

1. Čas očakávania je obyčajne dosť presne vymedzený. 

Vieme zhruba vypočítať dĺžku času, ktorý nás delí od tej či onej udalosti. Tento čas Gréci nazývali chronos a dá sa merať hodinkami, počtom dní či mesiacov. Očakávanie však má veľa spoločného i s iným časom, ktorý Gréci nazývali kairos. Bol to čas, ktorý sa už nemeral počtom hodín, dní či mesiacov, ale tento čas sa meral vážnosťou udalosti, ktorá sa mala odohrať. Bol to osobitný, milostivý čas, v ktorom sa udalosť odohrala. Ak sa premeškal tento čas, človek premárnil celú udalosť. Bol to totiž mimoriadny čas milosti, ktorý sa už neopakoval.  

Jeden z duchovných autorov pripodobňuje rozdielne časy chronos a kairos ku hľadaniu pokladu, ktorý je ukrytý v zemi na neznámom mieste. Ten, kto ho hľadá, strávi veľa času kopaním, často i zbytočným. Namáha sa, vyhadzuje hlinu a robí diery do zeme. Hľadá stopy po ukrytom poklade, aby sa utvrdil v tom, že kope na správnom mieste. Riskuje, že jeho práca je zbytočná a že poklad je niekde úplne inde. Až jedného dňa predsa len poklad nájde a celý jeho život sa radikálne zmení. To je ten milostivý čas, na ktorý čakal, pre ktorý sa namáhal a strávil hodiny času a ktorý v danom momente prišiel.   

2. Druhým aspektom očakávania je bdelosť. Adventná bdelosť znamená nepremeškať dôležitý okamih príchodu vnímavosťou a kultiváciou vlastného srdca. V asketickej praxi minulosti to znamenalo predovšetkým bdieť nad myšlienkami, ktorými sa človek zaoberá a ktoré nechal vstúpiť do svojho srdca.

V duchovnej praxi niektorých komunít tvorila táto bdelosť neoddeliteľnú súčasť ich života. Usmerňovala napríklad činnosť pred spaním a predpisovala silencium. Radila vyhýbať sa rušivým podnetom, ktoré by mohli znepokojovať spánok a vyrušovať človeka počas celej noci. Naopak, zaspávať s pokojnými myšlienkami, dokonca s modlitbou na perách dodnes znamená pripraviť pokojný spánok a dobre prežitý nasledujúci deň. Sv. Ignác bol presvedčený o tom, že deň nezačína ránom, ale večerom predošlého dňa. A tak skorý spánok a upokojujúce myšlienky sú dobrou prípravou už na nasledujúci deň. Čítanie šokujúcich správ alebo sledovanie hororových filmov celkom isto neprispejú k úspešnému a dobre prežitému zajtrajšiemu dňu.

Niektoré mníšske komunity si dokonca k bdelosti napomáhali takým spôsobom, že vyčlenili skupinu ľudí, ktorá sa neustále modlila za komunitu, aby ju takýmto spôsobom prikryla akoby ochranným plášťom. Samozrejme, že modlitebná skupina sa v pravidelných intervaloch menila, aby zabezpečila nepretržitú službu. Modlitbová služba bola aktívna i počas noci, a tak individuálna bdelosť bola podporená i neustálou modlitbou zo strany komunity.

3. Tretím aspektom očakávania je pôst: K adventnému očakávaniu narodenia Pána, osobitne na kresťanskom Východe, patrí i pôst. Pôst tu sprevádza prípravu na takmer všetky väčšie sviatky. Deň po sviatku sv. Filipa, čo je od 15. novembra, sa východná cirkev 40-dňovým pôstom pripravuje na príchod Pána. Nepodčiarkuje natoľko askézu, ako skôr dobrá, ktoré z pôstu plynú.  Tieto duchovné dobrá zhrnul Ján Volokolamský, ruský mních žijúci na prelome 15. a 16. storočia, do  nasledujúcich bodov:

-        Každé zrieknutie sa, každé sebazaprenie pozdvihuje dušu človeka k Bohu.   Nesie ho akoby na zlatých krídlach k nebu. 

-        Do srdca človeka, ktorý sa postí, vnáša Duch Svätý svoje milosti.

-        Pôst uľahčuje zachovávanie čistoty srdca.   

-        Apoštoli i samotný Ježiš sa postil, a preto nás tento druh askézy osobitným spôsobom zjednocuje s Ním.

-        Pôst by mali sprevádzať pokorné srdce, modlitba a dobré skutky.

Milí priatelia, každý z nás si v tomto adventom čase môže položiť otázku, po čom túži alebo čo očakáva vo svojom živote. Dobre prežitý čas, adventná bdelosť i pôstna disciplína nám môžu prispieť k tomu, aby sme usmernili naše túžby a očakávania na vyššie veci. Aby sme nečakali len na milé príjemnosti Vianoc, ale aby sa očakávaním Jeho narodenia aj z nás rodili noví ľudia.