Peter Dufka SJ: Cieľ, kríž a láska v diele sv. Cyrila a Metoda

Dnes Cirkev slávi sviatok dvoch slovanských vierozvestcov – sv. Cyrila a Metoda. Historické okolnosti ich príchodu na Veľkú Moravu v roku 863 sú pre väčšinu ľudí u nás známe, pretože ide o osobnosti, ktoré výrazne zasiahli do oblasti našej viery, vzdelanosti a kultúry.

Obaja solúnski bratia boli mnísi, ktorých byzantský panovník Michal III. poslal na územie Veľkej Moravy, a tak vyhovel požiadavke kniežaťa Rastislava, ktorý chcel, aby Veľká Morava získala cirkevnú, ale i politickú nezávislosť. Knieža Rastislav vo svojej žiadosti byzantskému cisárovi zdôraznil, že potrebuje učiteľov, ktorí rozumejú reči miestneho ľudu.

Úspech misie solúnskych bratov je predovšetkým dielom Božím, ale do istej miery ho možno pripísať i intelektuálnym a organizačným schopnostiam oboch bratov.  Dôležitosť prirodzeného hľadiska pre úspešnú misijnú činnosť a vôbec pre každé dobré dielo zdôrazňoval už v 7. storočí grécky mních Maxim Vyznávač. Hovoril o troch aspektoch, ktorými sú telos, kríž a láska. Tieto tri aspekty môžeme jasne rozpoznať i v misijnej práci sv. Cyrila a Metoda. Skúsme si ich všimnúť trochu bližšie. 

1. Telos: Toto grécke slovo znamená koniec, účel alebo cieľ. Súvisí so zámerom, ktorý je v začatom diele neustále prítomný. Pre dobré dielo sa nestačí rozhodnúť iba raz, ale toto rozhodnutie je potrebné neustále obnovovať, pripomínať si ho. Každé veľké rozhodnutie v sebe obsahuje celú sériu malých, každodenných rozhodnutí,  ktoré sú akoby poznačené pečaťou cieľa, pretože k nemu postupne vedú.

Maxim Vyznávač zdôrazňuje, že všetko, čo je skutočne dobré a trvalé, nespoznávame pohľadom späť, ale pohľadom vpred. Len pohľadom dopredu môžeme odhaliť pravdu, ktorá sa nám v nových podobách otvára pred očami, a len takýto pohľad nám napomáha v správnom napredovaní. Nestratiť zo zreteľa cieľ našej činnosti, misie či povolania úzko súvisí s naším posledným cieľom.

Púštni otcovia často pripomínali posledný cieľ človeka a všetky pozemské ciele sa snažili s ním zosúladiť. V mníšskej praxi akákoľvek práca nemala len praktický význam, nebol to len prostriedok nadobúdania či vytvárania hodnôt. Slúžila i na posvätenie jednotlivých členov komunity. Bola to askéza, prostredníctvom ktorej sa každý mních zjednocoval s Bohom Stvoriteľom a s Ježišom Kristom, ktorý o sebe povedal: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem“ (Jn 5, 17).   

A tak akákoľvek činnosť bola ovplyvnená cieľom, ku ktorému smerovala, ale bola i v istej harmónii s posledným cieľom, pre ktorý je každý človek stvorený.  

I v misii solúnskych bratov sv. Cyrila a Metoda je toto vedomie cieľa silne prítomné. A v tomto môžu inšpirovať činnosť každého z nás.

2. Kríž: Každé dobré dielo sprevádza kríž. Sú však viaceré prekážky, ktoré nazývame krížom a ktoré  patria do kategórie prirodzených ťažkostí. Tu však nejde len o prirodzený zákon, podľa ktorého všetko hodnotné si vyžaduje veľa námahy.  Každé duchovné dobro sa stretáva i s nadprirodzenými prekážkami, ktoré duchovní autori nazývajú tajomstvo zla.

S touto realitou mali skúsenosti mnohí duchovní otcovia. Sv. Anton Pustovník napríklad s prekážkami duchovného rastu počítal do takej miery, že vypozoroval zákonitosti a pravidelnosť, s ktorou sa objavujú. Svätí sa preto neusilovali uniknúť krížu. Vedeli totiž, že je neoddeliteľnou súčasťou ich duchovného rastu, ale i súčasťou každého dobrého diela.   

Maxim Vyznávač hovorí o prítomnosti kríža i vzhľadom na citát evanjelistu Jána: „Teraz je súd nad týmto svetom a teraz je knieža tohto sveta vyhostené von“ (Jn 12, 31). Kríž je súčasťou boja proti pánovi tohto sveta. Poznamenáva, že človek prirodzene rastie prekonávaním kríz, a že pre bežné ľudské dozrievanie je potrebný kríž. O to viac je kríž potrebný na duchovné dozrievanie.  

Ak sledujeme akty procesu, v ktorom bol Maxim Vyznávač odsúdený, zistíme, že tieto podávajú jasné svedectvo o skúsenosti kríža, poníženia, hladu a opustenosti.  Kázňami a listami bojoval proti kristologickým bludom 7. storočia. Aby mu v tom odporcovia zabránili, odťali mu pravú ruku a vyrezali jazyk. Ale i tak jeho slová nezanikli a bludy, proti ktorým bojoval, boli  na koncile odsúdené. 

Kríž bol súčasťou i úspešnej misie sv. Cyrila a Metoda. Stretli nemálo odporcov slovanskej liturgie. Sv.  Metoda  na ceste z Ríma uväznili a jeho učeníci boli vyhnaní z územia Veľkej Moravy.  

3. Láska: Tretím aspektom, ktorý sprevádza každé dobré dielo, je láska. Nemá však podobu citového vzplanutia či emocionálnych stimulov, ale má podobu konkrétnych činov. Dostojevskij hovorí, že v ,,abstraktnej láske milujeme skoro vždy len sami seba“.  

Sv. Augustín začal písať jednu teologickú úvahu otázkou: Ako vyzerá láska? Akú má podobu? Nepoužíva metaforu, ktorá by ju porovnávala s detskými očami alebo s kvetmi na lúke. Používa veľmi praktický vyjadrovací jazyk. Hovorí, že láska sú ruky, ochotné pomôcť iným. Sú to nohy, ktoré sa ponáhľajú k chudobným a núdznym. Sú to oči, ktoré vidia biedu a nedostatok.

Sú to uši, ktoré počujú vzdychanie a prosby iných.

Emeritný pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike Deus caritas est – Boh je láska pripomína, že okrem kerygmy (ohlasovania evanjelia) a liturgie (bohoslužby) je známkou pravého kresťanstva aj charita – láska. Láska, ktorá má starosť o druhých, ktorá rozmýšľa, ako iným pomôcť, láska, ktorá je ochotná odpustiť, ktorá prijíma blížneho, aj keď je chorý – duchovne alebo fyzicky.

Táto konkrétna láska nechýbala sv. Cyrilovi a Metodovi. Skutočnosť, že takmer po 1200 rokoch slávime ich príchod na územie Veľkej Moravy svedčí o tom, že ich konkrétne činy podstatne obohatili naše dejiny náboženstva a kultúry.

Milí priatelia, telos, kríž a láska sprevádzali misijnú činnosť sv. Cyrila a Metoda, ale jasne ich môžeme spozorovať aj v životoch mnohých ďalších svätých. Skúsme si tieto sprievodné znaky hodnotných diel osvojiť i my, a tak prežívať naplno svoje kresťanské povolanie.