Duchovné podnety pátra Petra Dufku na september: Nový začiatok

Začiatok septembra znamená pre mnohých žiakov koniec času prázdnin a začiatok nového školského roka. Od 1. septembra východné cirkvi začínajú i nový cirkevný rok. Ide o nový začiatok, ktorý si vyžaduje nové nasadenie, poriadok a disciplínu. Sú podmienkou zvládnutia nových úloh.  

I náš duchovný život si občas vyžaduje akoby nový začiatok. Žiada si nové nasadenie, ktoré poslúži na oživenie stereotypov duchovných úkonov. Skúsme si preto všimnúť, čo robili otcovia púšte pre obnovu svojho duchovného života a aby zvládli nové úlohy, ktoré stáli pred nimi. Ich život charakterizovali tri grécke slová: amerimnia, nepsis a prosoché. Čo znamenajú?

1. Amerimnia – znamená vnútorné ticho, vnútorný pokoj. 

Tento vnútorný pokoj však úzko súvisí i s vonkajším spôsobom života, s vonkajším poriadkom.  Nemálo púštnych otcov žilo najprv aktívnym spôsobom života. Ich život sa odohrával akoby na javisku, kde boli hodnotení na základe ich externej činnosti.  Stali sa z nich púštni otcovia preto, lebo zatúžili po vnútornej, duchovnej činnosti.  Rozhodli sa udržať si odstup od zbytočných, zavádzajúcich a duchovne škodlivých vecí. Tento odstup nebol len vonkajší, ale predovšetkým vnútorný, duchovný. Podľa Jána Klimaka sa tento odstup vzťahuje na veci materiálne i nemateriálne. Hovorí, že nepatrná myšlienka dokáže človeka úplne rozrušiť. Jedna zbytočnosť ho úplne oberie o vnútorný pokoj. Podľa Jána Klimaka je potrebné odstrániť z nášho života všetky zbytočné podnety, uvažovania a reči.

S týmto vnútorným tichom, odstupom od rušivých zbytočností súvisí i apatheia, necitlivosť. Toto slovo však nemalo negatívny nádych dnešných čias, nemalo nič spoločné s nezáujmom o ľudí či veci. Išlo o necitlivosť, nezáujem, odstup od vášní a hriešnych túžob, ktoré by mohli rezonovať v srdci človeka a prebúdzať v ňom zavádzajúce city.  

My sa z externých aktivít nášho života nemôžeme stiahnuť, tak, ako to urobili púštni otcovia, ale môžeme do nich vniesť poriadok. V našom živote amerimnia znamená nezaujímať sa o zbytočnosti, ktorými je presýtené naše okolie. Eliminovať všetky neužitočné podnety a reči. Nestrácať čas a energiu nad vecami, ktoré sú mimo nás  a na ktoré nemáme dosah.

2. Nepsis – znamená bdelosť, bedlivosť. Nestačí mať len vnútorný pokoj a odstup od vášní a hriešnych túžob. Tento pokoj treba chrániť so „zbraňou v ruke“. Ide o duchovné zbrane, ktoré sa v dejinách spirituality ukázali ako najúčinnejšie. Sú to krátke citáty zo Sv. písma, Ježišova modlitba, znak kríža či duchovný povzdych. Tieto duchovné zbrane niektorí mnísi používali s takou zručnosťou, že vedeli účinne odraziť každé pokušenie, ktoré im v podobe zlých myšlienok prichádzalo na um.

Evagrius Ponticus sa zaoberal sériou zlých myšlienok, proti ktorým je potrebné strážiť naše srdce. Hovoril o chamtivosti, zmyselnosti, hneve, smútku, lenivosti, márnej sláve a duchu pýchy. Nie sú to len naše prirodzené zlé náklonnosti. Evagrius hovorí o duchovných mocnostiach, ktoré na nás opakovane útočia a chcú nás obrať o duchovné ticho a pokoj.

Nepsis znamená i pre nás odrážať všetky hriešne podnety, ale i neopodstatnené obavy, pocity neistoty, ba dokonca strachu. Predovšetkým  naše obavy a strach sú produktom našich fantázií, fikcií, obrazov a úsudkov. Môžeme ich eliminovať práve uvedenými duchovnými zbraňami.

3. Prosoché – znamená vnímavosť na Božiu prítomnosť. Evagrius bol presvedčený o tom, že pozornosť a vnímavosť človeka veľmi úzko súvisia s modlitbou. Iba vo vnútornom tichu, ktoré si strážime, sa zrodia myšlienky, ktorými sa nám prihovára Boh. Je však niekoľko úrovní tejto pozornosti či modlitby. Na najnižšej z nich sú recitované slová. Duchovní autori na kresťanskom Východe nikdy nepodceňovali recitovanú modlitbu. Hovoria, že ústa, ktoré vyslovujú slová modlitby, sa posvätia. Recitovanou modlitbou máme účasť na vtelení Ježiša Krista, ktorý sa stal človekom a modlil sa tými istými slovami ako my. Tie isté slová vychádzali z jeho úst.  

Druhá úroveň modlitby je meditácia či kontemplácia. Podľa sv. Augustína ide o ochutnávanie Božej prítomnosti. Prostredníctvom Božieho slova alebo inej udalosti sa nás dotkne samotný Boh a my tento moment jednoducho necháme na seba pôsobiť. Takéto zážitky postupne menia srdce človeka a robia ho duchovným človekom.

Prosoché je teda vnímavá modlitba, ktorej púštni otcovia venovali veľa času. Väčšina z nás toľko času na modlitbu hľadá ťažko, ale pomerne ľahko môžeme prežívať deň v Božej prítomnosti a  dokážeme celkom jednoducho vsunúť do nášho denného programu niektoré z pravidiel strelnej modlitby. Theodor Bovet odporúča:

1.     Hovor s Bohom jednoducho, prirodzene, rozpovedz mu všetko, čo máš na duši. Nepoužívaj komplikované slová, ale skôr jednoduchú reč srdca.

2.     Cvič sa v rozhovore s Bohom i pri svojej dennej práci.  

3.     Často si pripomínaj, že Boh je pri tebe.

4.     Často pros o múdrosť a silu dobre zvládnuť všetko, čo práve robíš.

5.     Pri každej modlitbe by si mal zistiť, že si pripravený prijať Božiu vôľu, nech by mala akúkoľvek podobu.  

6.     Hovor s Bohom tak, akoby v podobe osoby stál priamo pri tebe, akoby práve vstúpil do izby a povedal: Čo chceš, aby som pre teba urobil.

Milí priatelia,  amerimnia,  nepsis,  prosoché – odstup od zbytočných vecí, boj proti zlým myšlienkam a modlitba boli prostriedky, ktoré na duchovnej úrovni pomáhali prekonávať ťažkosti mnohých velikánov ducha. Skúsme si ich osvojiť i my, aby sme sa dobre pripravili na obdobie, ktoré nás čaká.