Peter Dufka SJ: Príklad eremitov pre dobu karantény - PODCAST

Eremiti žili asketickým spôsobom života. Ich názov bol odvodený od slova eremo, čo označovalo miesto, kde žili. Bola to obyčajne púšť, miesto samoty a izolácia.  Podstatným cieľom eremitu však nebola askéza, ani vnútorný pokoj či odstup od okolitého sveta.

Eremita bol človek, ktorý opustil svet za účelom hľadania Boha. Spôsob života mu mal napomôcť k nadobudnutiu mystickej skúsenosti s Ním. Bola to cesta, nie prístav; prostriedok, a nie cieľ. Životný štýl eremitov bol poznačený istým zriekaním, izoláciou a nepohodou, ale podstatne viedol k stretnutiu s Bohom.   

Eremitský život zďaleka nemá dnes takú popularitu 

ako v prvých storočiach kresťanstva. To však neznamená, že moderný človek túžiaci po istých hodnotách tento životný štýl niekedy nepotrebuje. Dôkazom toho je Charles de Foucauld, ktorý časť života prežil na púšti, alebo Carlo Caretto, ktorý napísal knihu Púšť uprostred mesta.

Aké sú hodnoty eremitov, ktoré môžu obohatiť i človeka dneška? Aký symbolický  význam prinášajú, ktorý je platný i dnes? Skúsme si všimnúť ich štyri charakteristiky.

1. Eremita nežil v centre pozornosti, ale v ústraní. Toto mu pomáhalo zbaviť sa falošného pocitu nenahraditeľnosti, všadeprítomnosti a komplexu dôležitosti. Ako napríklad: Nič nepôjde dobrým smerom, ak nezasiahnem ja. Ak sa k tomu nevyjadrím ja. Z týchto a podobných predstáv o sebe samom sa pomerne rýchlo vyliečil.

Niektorí z eremitov  sa dokázali priam s geniálnou ľahkosťou oslobodiť od pút nezdravých vzťahov a nadmerného majetku, ktorými boli spútaní a ktoré ich paralyzovali. V tomto zmysle boli chudobní, nenaviazaní na veci a ľudí. Boli však slobodní od chamtivosti a egoistického zbierania zbytočností. Charakterizovala ich šetrnosť a sústredenosť na podstatné veci. Nebol to však život presiaknutý komplexom menejcennosti. Práve naopak. Tento spôsob života im pomohol k lepšiemu spoznaniu seba samých a nadobudnutiu vlastnej identity.

A toto je niečo, čo i nás môže naučiť naša izolácia. Nie sme nenahraditeľní v externej činnosti. Nemusíme všetko mať a všade byť. Avšak vo vnútornej činnosti sme nenahraditeľní. Nikto iní iba my sami môžeme zo svojho srdca odstrániť falošný pocit dôležitosti, egoizmus či neskrotenú túžbu po vlastnení.  Len v samote a izolácii môžeme pravdivo spoznať tieto hnutia nášho srdca.    

2. Eremita konal pokánie. Pokánie, ale i celá askéza, na ktorú sa eremita podujal, vyjadruje, že človek nezostáva v procese spásy pasívny. Má možnosť aktívne spolupracovať na Božom stvoriteľskom diele predovšetkým prácou na zveľaďovaní vlastného vnútra. Pokáním sa očisťuje od hriechov a ich dôsledkov. Človek je stvorený na obraz a podobu Boha. Hriechom ale túto podobu stráca. Hriech mu nasadí akoby falošnú masku, ktorou sa už na Boha nepodobá. Preto túto podobu musí opäť nadobudnúť, a to prácou na sebe samom, askézou a pokáním.

I naše terajšie „domáce väzenia“ sú istou formou askézy či pokánia. Nemôžeme robiť to, čo by sme chceli, cestovať tam, kam by sme chceli. K týmto obmedzeniam môžeme mať dvojaký postoj. Môžeme protestovať, hnevať sa na ne a všetko kritizovať, alebo ich môžeme vnímať ako súčasť situácie, v ktorej sa nachádzame. Ak ich vezmeme ako súčasť askézy a pokánia, môžu nás dokonca vnútorne obnoviť, prinavrátiť nám podobu Boha, ktorú sme hriechom na čas stratili.

3. Eremita vedel mlčať a žil v tichosti. Stával sa majstrom slova vďaka kultivácii ticha. Medzi hovorenými slovami si doprial čas na reflexiu. Jeho silencium nebolo prázdnym mlčaním, nebol to dôsledok neschopnosti komunikovať či odmietanie rozhovoru. Mlčanie bolo podmienkou tvorenia vlastných myšlienok. Bolo prostriedkom komunikácie s Bohom a následne s ľuďmi. 

Našim slovám obyčajne nepredchádza mlčanie. Na to jednoducho nemáme čas. Preto takéto slová  neraz zraňujú a dlhodobo poznačia naše vzťahy. Nútená izolácia spôsobená pandémiou nám obmedzila možnosť osobnej komunikácie, ale nie možnosť uvažovať a reflektovať. Môže nás naučiť povedať viac, ale menším množstvom slov. Vďaka tichu a mlčaniu môžu naše slová nadobudnúť kvalitu, ktorú predtým nemali.

4. Eremita bol kontemplatívny v činnosti. Sv. Benedikt obdivoval eremitov,  ktorí nadobudli silné vôľové vlastnosti. Bol presvedčený o tom, že tí, ktorí zvládli samotu, dokážu ľahšie zvládať i pokušenia rôzneho druhu. Dokážu oveľa ľahšie nadobudnúť čnosti a ovládať svoje myšlienky.

Sv. Benedikt obdivoval i praktickú stránku týchto samotárov.  Vedeli sa o seba postarať. V tomto zmysle nasledovali nielen príklad Márie, ale i Marty. V známej udalosti evanjelia pri Ježišovej návšteve si Mária sadla k jeho nohám a počúvala ho. Toto je vzor eremitov. Kontemplovať a počúvať Božie slovo. Nemohli sa však vyhnúť praktickým činnostiam, ktoré predstavuje Marta. I tie patrili k ich spôsobu života. Sv. Ignác tento spôsob života nazýva kontemplatívny v činnosti.  

I v tejto oblasti nám môžu byť eremiti vzorom. Vedeli s ľahkosťou spojiť život kontemplácie so životom činnosti. Aktívna fyzická i duchovná činnosť môžu kráčať spolu i v dnešnej obmedzenej situácii.

Milí priatelia, izolovaný spôsob života v našich bytoch, do ktorého sme sa nedobrovoľne kvôli pandémii dostali, nemusí mať negatívny dopad na našu  psychiku. Práve naopak. Môžeme mať z neho i duchovný osoh tak, ako eremiti, ktorí si život v samote a izolácii dobrovoľne zvolili.