Pohľady pravoslávneho metropolitu Emmanuela na výzvy doby

Okrem postrehov k témam ako sekularizácia, ekologická kríza či problém fundamentalizmu metropolita Emmanuel v rozhovore s Andreom Torniellim prezradil, že Pravoslávna cirkev so záujmom sleduje kroky Katolíckej cirkvi v príprave budúcej biskupskej synody, pre ktorú pápež František zvolil tému synodality.   

Metropolita Emmanuel opustil pred niekoľkými mesiacmi Francúzsko, aby prijal titul chalcedónskej cirkvi a stal sa druhým najvyšším predstaviteľom v hierarchii ekumenického patriarchátu Konštantínopolu. Je vyslancom patriarchu Bartolomeja na slávnosti svätých Petra a Pavla 29. júna vo Vatikáne.

Vaša Eminencia, v rozličných častiach sveta sa cirkvi s námahou snažia ohlasovať evanjelium a odovzdávať vieru. Aké odpovede je potrebné dať na výzvy globalizovaného sveta?

Ohlasovať evanjelium vo svete nie je otázkou stratégie. Obávam sa, že myslíme skôr na prežitie kresťanstva ako na delenie sa s dobrou správou o zmŕtvychvstalom Kristovi. V skutočnosti vidíme ako postmoderna systematicky vzdoruje každej inštitucionálnej forme. Naše cirkvi nie sú imúnne voči tejto dimenzii súčasnej sekularizácie.

Tento fenomén rozčarovania je reálny a dotýka sa 

samotného jadra nášho poslania kresťanov, ako nás k tomu pozýva Kristus: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28,18-20).

Tento záver evanjelia podľa svätého apoštola Matúša jasne zdôrazňuje, ako odovzdávať vieru v Krista tým, ktorí sú na pochybách. Kristus je alfou a omegou nášho poslania. Je súčasne prítomný na ceste, cez ktorú sa prenáša viera, a je aj na konci tejto duchovnej cesty. Preto niet inej odpovede, ako obliecť si Krista (Rim 13,14), čiže žiť tajomstvo Pánovej smrti a vzkriesenia v najintímnejšej časti svojho srdca prv než ho ponúknete a zasvätíte pre život sveta.

Áno, v niektorých častiach sveta sú kresťania prenasledovaní pre svoju vieru. Áno, v niektorých častiach sveta sekularizácia marginalizuje kresťanstvo. Ale nič, čo dnes prežívame, sa výrazne nelíši od toho, čím si museli prejsť rané kresťanské spoločenstvá počas tristo rokov aktívneho prenasledovania. Znovu čítať literatúru vtedajších čias je pre nás dnes veľmi dôležité. Problémom nie je globalizácia, ale náš vzťah k svetu. „Byť vo svete bez toho, aby sme boli zo sveta,“ ako nás pozýva text Listu Diognetovi.

Nedávne dva magisteriálne dokumenty Rímskeho biskupa otvorili možnosť stretnutia a konfrontácie s inými náboženstvami a s neveriacimi o dôležitých témach pre našu budúcnosť: akým spôsobom môže encyklika Laudato si´ a enckylika Fratelli tutti pomôcť kresťanom, aby pripravili lepšiu budúcnosť?

V dvoch dokumentoch, ktoré spomínate, vidím veľkú príležitosť na dialóg a zblíženie. Ale chcel by som tu zdôrazniť dôležitosť Jeho Svätosti ekumenického patriarchu Bartolomeja tak z hľadiska ochrany životného prostredia, ako aj z hľadiska étosu solidarity, ktorý nás všetkých povzbudzuje ako kresťanov. V skutočnosti počas svojho tridsaťročného pontifikátu na čele Ekumenického patriarchátu ekumenický patriarcha opakovane zdôrazňoval vzájomnú závislosť medzi ochranou prírody a starostlivosťou o ostatných.

Toto duchovné čítanie sveta demontuje naše istoty a dáva nám uvedomiť si zodpovednosť kresťanov prijať s vďakou svet, jeho tvory a tých, ktorí medzi ne patria. Vďačíme mu za túto kvázi sviatostnú syntézu. Celé stvorenie sa stáva sviatosťou, tajomstvom, v ktorom sa zjavuje spásna Božia prítomnosť, čo sa môže uskutočniť iba v geste obetovania, keď ponúkame Bohu to, čo Boh ponúkol nám.

Ekumenický patriarcha Bartolomej v tomto zmysle vyhlásil: „Úcta a starostlivosť o stvorenstvo sú neoddeliteľnou súčasťou našej viery, základom nášho života v Cirkvi a ako Cirkvi“. Preto v týchto dvoch textoch pápeža Františka vidím príležitosť na dialóg, ale predovšetkým na ekumenickú spoluprácu. Jednota kresťanov sa týka ochrany životného prostredia a starostlivosti o druhých.

Máte značné skúsenosti s medzináboženským dialógom, najmä medzi kresťanmi a moslimami. Aké kroky je potrebné podniknúť na lepšie vzájomné porozumenie tvárou v tvár fundamentalizmu a zneužívaniu náboženstva na ospravedlňovanie nenávisti a násilia?

Problém fundamentalizmu a náboženského extrémizmu nie je ani nedávny, ani sa obmedzuje len na jedno náboženstvo. Mnoho štúdií má tendenciu odhaľovať korene násilia v jeho náboženskom kontexte. Obávam sa, že náboženstvo sa stalo ideálnym vinníkom, ktorý ponúka určitú legitimitu nenávisti voči tomu druhému.

Dovoľte mi citovať výraz z Bernskej deklarácie z roku 1992, ktorú ekumenický patriarcha opakovane vyslovil vo svojich rôznych posolstvách: „Trestný čin v mene náboženstva je trestným činom proti náboženstvu“. Za týmto vyjadrením sa ukazuje veľmi špecifické ponímanie náboženstva, oslobodené od tých, ktorí ho majú v úmysle odkloniť pre politický prospech.

Moje dlhoročné skúsenosti v oblasti medzináboženského dialógu mi ukázali, že dôraz sa nekladie tak na náboženstvo, ako skôr na potrebu dialógu medzi náboženstvami. Dialóg je jedinou zbraňou schopnou zabrániť zneužívaniu fundamentalizmu a extrémizmu. Encyklika Svätej a Veľkej rady Pravoslávnej cirkvi zhromaždenej na Kréte v júni 2016 sa hojne vyjadruje v tomto zmysle:

„Úprimný dialóg medzi náboženstvami prispieva k rozvoju vzájomnej dôvery v presadzovanie pokoja a zmierenia. Cirkev bojuje za to, aby sa ´pokoj zhora´ stal hmatateľnejším na zemi. Skutočný pokoj sa nedosahuje silou zbraní, ale iba láskou, ktorá ´nehľadá svoj vlastný záujem´ (1 Kor 13,5). Balzam viery by sa mal používať na obviazanie a uzdravenie starých rán druhých, nie na rozpaľovanie nových ohnísk nenávisti“ (ods. 17).

Katolícka cirkev sa vydala po synodálnej ceste venovanej práve synodalite, s novými spôsobmi zapojenia a spoluúčasti miestnych cirkví. Dokument z Ravenny hovoril o synodalite a spôsobe chápania primátu (prvenstva): v akom bode je podľa Vás ekumenická cesta v týchto témach?

Synodálna cesta Katolíckej cirkvi, ktorá je dôsledkom priameho vplyvu Jeho Svätosti pápeža Františka, sa mocne prihovára Pravoslávnej cirkvi. V tomto zmysle očakávame s napätím závery nasledujúcej synody biskupov v roku 2023, ktorá sa zameria na tému: „Za synodálnu cirkev: spoločenstvo, spoluúčasť a poslanie“.

Odvážim sa vo výbere tejto témy vidieť jeden z plodov v našich ekumenických vzťahov. Dozaista totiž nie je náhodou, že najnovšie dokumenty Zmiešanej medzinárodnej komisie pre teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou sa počnúc stretnutím v roku 2016 v Chieti zaoberali artikulovaním vzťahu medzi synodalitou a primátom.

Ponechám na samotný dokument úlohu vniesť do toho potrebné svetlo: „Počas celého prvého tisícročia“, hovorí dokument z Chieti, „Cirkev na Východe a na Západe bola zjednotená v zachovaní apoštolskej viery, v kontinuite apoštolskej postupnosti biskupov, vo vývoji štruktúr synodality neoddeliteľne spojených s primátom a v chápaní autority ako služby (diakonie) lásky. Aj keď bola jednota medzi Východom a Západom neraz rozrušovaná, biskupi Východu a Západu si boli vedomí, že patria k jednej Cirkvi“ (ods. 20).

(...)

-mh, jb-