Ubehlo 45 rokov od smrti biskupa-mučeníka bl. Vasiľa Hopka

Rovnako ako jeho svätiteľ, bl. Pavol Gojdič, prekročil prah z tohto sveta do večnosti vo veku 72 rokov. Bol to plodný život, prežitý veľmi nábožne a skromne, vo veľkej láske k Bohu i k ľuďom, čo našlo svoje uskutočnenie v povolaní ku kňazstvu až po biskupskú hodnosť. Bol to tiež život poznačený utrpením od narodenia, bez rodičov, no najviac sa jeho utrpenie vystupňovalo v čase likvidácie gréckokatolíckej cirkvi v Československu v roku 1950, kedy sa ocitol vo väzení a po obnovení činnosti tejto cirkvi jeho utrpenie pokračovalo vo forme istého neprijatia vo vlastných radoch.

Ako kňaz a prvý gréckokatolícky farár v Prahe mal blízko k študentom i k robotníkom pracujúcim na rôznych postoch, ktorí zo všetkých kútov východného Slovenska i Podkarpatskej Rusi prichádzali do Prahy, aby v hlavnom meste republiky získali vzdelanie alebo uplatnenie v živote. Bol si plne vedomý toho, že týchto ľudí treba vyhľadávať, dať im základné informácie o tom, že v Prahe majú tiež svoju farnosť i kňaza, kde môžu prijímať duchovný pokrm a posilu v duchu vlastného obradu a tradície, skrátka, ponúkal im v novom prostredí pevný oporný bod.

Svoju službu vychovávateľa študentov neskôr zamenil na službu formátora bohoslovcov, keďže bol menovaný za ich špirituála v prešovskom seminári. Aj tu sa usiloval dávať praktické a veľmi užitočné rady tým, od ktorých mala závisieť budúcnosť cirkvi. Ponúkam zopár myšlienok z meditácií, ktoré špirituál o. Vasiľ Hopko predniesol v rámci cyklu zamyslení o sv. Jozefovi:

„Všimnime si dom sv. Jozefa, v ktorom strávil takmer celý svoj život 

s výnimkou pobytu v Egypte. Bol to dom malý, chudobný, a predsa krásny, lebo v ňom prekvitalo päť vlastností: chudoba, poriadok, čistota, práca a nábožnosť. Týchto päť charakteristík urobilo tento dom svätým, bol to kúsok raja.

Dom sv. Jozefa má byť príkladom pre dom kňaza, teda faru. V dome kňaza nemá byť luxus, no nie je tiež treba, aby tam vládla mníšska chudoba. Kňaz si má zariadiť svoj dom tak, aby to zodpovedalo jeho stavu, ale tiež aby to imponovalo aj veriacim, vždy pekne a skromne. No nadovšetko má v dome kňaza panovať nábožnosť. Je to tak prirodzené ako skutočnosť, že v dome maliara je veľa obrazov, v dome spisovateľa veľa rukopisov a v dome remeselníka nástroje potrebné k jeho práci. Od kňaza sa teda očakáva nábožnosť.

Pozrime sa i na spravodlivosť sv. Jozefa. Jeho spravodlivosť sa prejavovala vo vzťahu k Bohu, lebo sa celkom odovzdával jeho vôli a plne mu dôveroval. Pýtaj sa sám seba, či robíš aj ty podobne a ak cítiš, že si niečo zanedbal, naprav to. Bol spravodlivý aj voči iným ľuďom, príjemný a ochotný vždy pomôcť. Bratia, buďte aj vy oduševnenými robotníkmi v Pánovej vinici. Pomáhajte všade tam, kde sa vám naskytne príležitosť.“

Všetky tieto rady, ktoré mladý prešovský špirituál dával bohoslovcom v seminári, ukazoval sám svojím vlastným príkladom či už ako kňaz a neskôr ako biskup. Jeho biskupské heslo: Da vsi jedíno budut - Aby všetci jedno boli, bolo naozaj jeho programom. Bolelo ho, keď videl medzi ľuďmi nesvornosť, nejednotu a rozdelenie zvlášť vtedy, ak videl, že toto rozdelenie býva spôsobené náboženskými motívmi.

V piatok ráno, 23. júla, biskup Vasiľ odslúžil ešte svätú liturgiu a v popoludňajších hodinách sa dostavila nevoľnosť, hlava klesla na bok a o 15. hodine zomrel.
Pohrebné obrady vykonal dňa 29. júla 1976 križevacký biskup Joakim Segedi, prítomní boli aj rímskokatolícki biskupi Jozef Feranec, Ján Pásztor a veľký počet duchovenstva a veriacich. Pochovaný bol v krypte prešovskej katedrály.

Po smrti vladyku Vasiľa Hopka, vydal o ňom svedectvo arcibiskup a metropolita Josif Slipyj, hlava ukrajinských gréckokatolíkov nasledovne:

„Biskup Vasiľ zohrával kľúčovú úlohu pri obnove Gréckokatolíckej cirkvi. Jeho výzvy adresované veriacim mali vždycky dôstojný tón, nemali politický nádych, niesli sa v duchu odpustenia, pochopenia a náboženskej znášanlivosti a na ľudí mali vplyv. Priťahoval veriacich, ktorí sa spolu s kňazmi vracali späť do cirkvi a k jednote s Apoštolským stolcom. Jeho homílie sa milo počúvali, navštevoval veriacich a rád chodil na odpusty, ktoré sa konali v malých beskydských chrámoch. Bol to skutočný vyznávač, pravý svedok viery.“

(V rámci rubriky zo života gréckokatolíkov pre Vatikánsky rozhlas pripravil o. Marko Durlák)