Vidieť neviditeľné – P. Dufka o duchovnom osohu z rekreácie

To, ako možno obnoviť fyzické či psychické sily človeka, všetci veľmi dobre vieme. Je však dobré pripomenúť si, čo všetko súvisí s duchovnou rekreáciou, s obnovením  duchovných síl človeka. Ide o obnovenie pozornosti na naše vlastné vnútro, estetické a duchovné podnety ako i vnímavosť na bežné udalosti  dňa. Cez všetky tieto tri aspekty duchovnej rekreácie sa k nám prihovára Boh.  Skúsme si ich všimnúť trochu bližšie.

1.   Pozorovať vlastné vnútro. K duchovnej rekreácii patria chvíle ticha a samoty, kedy sa človek dokáže započúvať do vlastného vnútra, kedy dokáže jasnejšie zachytávať to, čo mu našepkáva vlastné srdce. Viacero ľudí využíva prázdninový čas na duchovné cvičenia. I keď bolo predošlé obodobie poznačené pandémiou a mnohí z nás ho prežili v istej izolácii či v obmedzení sociálnych kontaktov, predsa bolo treba podávať externé výkony. Často sa počas pracovného roka pohybujeme akoby na javisku, kde nás všetci vidia, kontrolujú a hodnotia. To spôsobuje, že náš duchovný, vnútorný svet  ustúpi do úzadia a len veľmi obmedzene zachytávame jemné podnety  nášho srdca. Duchovná rekreácia spočíva v tom, že upriamime pozornosť na naše vnútro, sledujeme pozornejšie, čo nám našepkáva naša myseľ a srdce, v ktorom pôsobí Boh.

Na zachytávanie týchto podnetov nestačí len niekoľkominútové 

stíšenie sa v priebehu dňa, ale odporúča sa niekoľkodňové ticho či samota, v ktorej sa človek započúva do svojho vlastného vnútra. Gréci si na túto činnosť vypomáhali výrazom  apathea, ktorá bola považovaná za čnosť. Spočívala v neprítomnosti vášní a rušivých podnetov. Tento stav si vyžadoval istú izoláciu od vonkajších, ale i vnútorných podnetov, ktoré mali rozptyľujúci, ba priam zavádzajúci charakter. Vonkajšie podnety sa eliminujú zmenou miesta, tichom či izoláciou. Vnútorné podnety zasa pokojom a čistotou srdca, slobodou od vášní a zlých túžob. Iba takto disponovaný človek dokáže pravdivo poznávať vlastné vnútro.   

2.  Druhým aspektom tejto rekreácie je citlivosť na estetické a duchovné podnety. Niekedy pozorujem, ako sa turisti či bežní Rimania zapozerajú na priečelie Baziliky Santa Maria Maggiore. Akoby sa nechali osloviť krásou, ktorú vnímajú niekoľko sekúnd, a potom pokojne pokračujú vo svojom programe. Krása barokového priečelia baziliky v nich vyvoláva harmonický, posvätný a vznešený pocit. Obraz, ktorý sa im zapíše do vedomia, nenápadne kultivuje ich estetické cítenie. Vizuálne vnemy však môžu mať i opačný efekt. Soloviev kritizuje vnemy, ktoré majú za cieľ len prázdnu zábavu či krátkodobé potešenie zmyslov. Tento ruský autor si myslí, že príroda a umenie sú dve manifestácie krásy, ktorá človeka mení k lepšiemu. 

S umeleckou krásou úzko súvisia i duchovné podnety. 

Je bežné, že sa človek pred návštevou dovolenkových destinácií informuje o krajne a mieste, ktoré sa chystá navštíviť. Vyhľadá si všetky dostupné informácie, aby takto lepšie vnikol do kultúry a zvykov krajiny. I pri duchovnej rekreácii je to podobne. I tu človek potrebuje isté poznatky na to, aby hlbšie porozumel tomu, čo vidí. Ešte mám v živej pamäti slová doktora Antona Neuwirtha, bývalého slovenského veľvyslanca pri Svätej stolici. Raz som mu počas rozhovoru pre Vatikánsky rozhlas položil otázku, čo pre neho osobne znamená pobyt v Ríme a ako trávi svoj voľný čas. Povedal, ako prežíva pobyt na rôznych miestach a ako v ňom rezonujú historické, ale predovšetkým duchovné udalosti miest, cez ktoré prechádza. Ako príklad uviedol, že keď prechádza Námestím sv. Petra, v jeho mysli sa vynorí myšlienka na Nerónov cirkus, ktorý bol na tomto mieste a v ktorom do roku 313 pre svoju vieru zahynulo množstvo kresťanov. Pohľadom na veci, ktoré sú krásne, a poznaním prirodzených i nadprirodzených skutočností viazaných na miesto môžeme prežiť duchovnú rekreáciu, ktorá je pre náš život potrebná.  

3.  Vnímať duchovne bežné udalosti dňa. Toto je ďalší aspekt duchovnej rekreácie. Nedávno sa mi prihodila zdanlivo náhodná udalosť, za ktorou som však silne vnímal Božiu prítomnosť. Unavený mestom som si chcel oddýchnuť pri neďalekom jazere.   Cestoval som na motorke, ktorú som zaparkoval asi tristo metrov od jazera. Ako obyčajne som ju poctivo pozamkýnal a občas som sa pozrel tým smerom, kde som ju zaparkoval, aby som sa presvedčil, že je všetko v poriadku. Zrazu som zbadal, že motorka zmizla z môjho zorného poľa. Okamžite som vyskočil a bežal tým smerom. Našiel som ju prevrátenú na ceste. Neďaleko nej bolo zaparkované auto, pri ktorom stál manželsky pár. Keď videli môj nechápavý pohľad, upokojili ma informáciou, že polícia je už na ceste a postupne mi vysvetlili celú situáciu.

Motorky sa zmocnil zlodej, ktorý mi ukradol kľúče. 

Mal som ich položené na tráve hneď vedľa miesta, kde som sedel. Zlodej si odomkol zamknutú motorku, nasadil si moju prilbu na hlavu a naštartoval. Keďže ju dostatočne nepoznal, pridal viac, ako bolo treba a mierne narazil do auta, ktoré stálo pred ním. Majitelia tohto auta boli náhodou tak blízko, že ho stačili zastaviť. Keď mladý zlodej videl, že na motorke neujde, odhodil prilbu a zutekal z miesta. Manželia zabránili krádeži len vďaka tomu, že boli práve v tom momente v blízkosti auta. Stačilo, aby boli o niekoľko metrov ďalej alebo v samotnom aute či na jeho opačnom boku, a zlodejovi by sa krádež podarila. Za touto zhodou okolností som jasne cítil Božiu prítomnosť a celú udalosť doteraz nepovažujem za náhodnú.  

Milí priatelia, nech nám obdobie prázdnin prispeje k regenerácii i duchovných síl. Nech nám nechýba ticho a odstup od kolotoča všedných dní, aby sme sa započúvali do nášho vlastného vnútra. Nech nám nechýbajú dotyky krásy a duchovné podnety pútnických miest. A nech sa naučíme vnímať za udalosťami dňa čosi viac, ako len náhodu.

(V rámci rubriky Vatikánskeho rozhlasu „Spiritualita súčasného človeka“ pripravil P. Peter Dufka SJ)