Kanadský jezuita: Pre domorodé komunity je to medzigeneračná trauma

Redaktorka zo španielskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Mabel Griselda Mutualová začala rozhovor s provinciálom kanadských jezuitov otázkou, či podľa neho pápežove slová na apoštolskej ceste „menia perspektívu toho, čo sa doteraz urobilo pre zmierenie a uzdravenie, alebo naopak, dávajú jej nový impulz“?

Páter Gilles Mongeau SJ odpovedá:

„Nádejame sa, že pápežov duch, vyjadrený v jeho vyhláseniach, pomôže dodať novú energiu pohybu k zmiereniu medzi Cirkvou a domorodými komunitami na území, ktoré dnes nazývame Kanada. Samozrejme, nie všetci budú z pápežovej návštevy alebo jeho slov nadšení, ale pravdepodobne budeme svedkami oveľa väčšieho prílevu energie.

Pápežove slová idú v jednej línii s tým, čo sme videli počas jeho stretnutia s delegáciami pôvodných obyvateľov v Ríme na prelome marca a apríla tohto roku. Bola to rovnaká atmosféra a osobný prístup pápeža Františka, ktorý, ako dúfame, bude mať dnes významný vplyv. Je to v súlade aj s tým, ako organizátori prezentovali samotnú návštevu. Na webovej stránke venovanej návšteve sa vysvetľuje, že to bude pre neho predovšetkým jedinečná príležitosť opäť počúvať a viesť dialóg s domorodým obyvateľstvom, byť mu nablízku a zaoberať sa dôsledkami kolonizácie a účasťou Cirkvi na prevádzke rezidenčných škôl  v celej Kanade.

Dôležité je tiež pripomenúť, 

že pápež navštevuje pôvodné obyvateľstvo, nie Kanadu ako takú.

Ako sme videli počas stretnutia pápeža s delegáciami pôvodných obyvateľov v Ríme, významný vplyv bude mať atmosféra a osobný postoj pápeža Františka. Počas tohto týždňa bude dôležité počúvať nielen pápežove prejavy (pretože jeho slová budú starostlivo volené), ale aj jeho neformálne komentáre a reakcie, ako aj reakcie domorodého obyvateľstva a postoj davov. Treba poznamenať, že na podujatiach sú samozrejme vítaní aj nekatolíci.“

Pápež František v pondelok opätovne potvrdil dôležitosť udržiavania pamiatky detí, ktoré navštevovali rezidenčné školy, pretože „zabudnutie vedie k ľahostajnosti“. Čo hovoríte na slová Svätého Otca?

„Tieto slová Svätého Otca sú významné. Je potrebné mať na pamäti, ako politika asimilácie a odcudzenia, ktorej súčasťou bol aj systém rezidenčných škôl, bola a je naďalej pre pôvodné komunity zničujúca. Fyzické, sexuálne a psychické násilie, ktorému bolo vystavených približne 150 000 študentov rezidenčných škôl, naďalej ovplyvňuje ich rodiny. Trauma je medzigeneračná.

Sily a štruktúry, ktoré viedli k tomuto zneužívaniu, 

z kanadskej spoločnosti nezmizli; jednou z najťažších právd, s ktorými sa treba konfrontovať, je jednoduchý fakt, že potomkovia osadníkov a nových prisťahovalcov naďalej profitujú z ekonomickej a politickej nespravodlivosti páchanej na pôvodnom obyvateľstve.

To, čo je potrebné, je hlboká transformácia vzťahov, ktoré tvoria kanadský národ, a to na kultúrnej, politickej, hospodárskej a medziľudskej úrovni. Tento druh transformácie môže byť poháňaný len skutočnou láskou k blížnemu, a aby som mohol uznať svoju domorodú sestru a brata za blížneho, musím mať ozajstný vzťah k ich žitej realite.

Pamäť živým spôsobom sprítomňuje reality minulosti, nie preto, aby vo mne prebúdzala pocit viny, ale aby vyvolala súcit a lásku, aby mi dala živé vedomie, že toto je moja sestra, môj brat. Iba tento druh energie môže podnietiť potrebné hlboké obrátenie. Zabúdanie vedie k ľahostajnosti a ľahostajnosť znamená, že sa nič nezmení. Ospravedlnenie sa Svätého Otca je krokom vpred v hľadaní pravdy, spravodlivosti a zmierenia, ale je to len začiatok. Je potrebné pokračovať v konkrétnych krokoch.“

Koľko rezidenčných škôl prevádzkovali jezuiti?

„Prevádzkovali sme jednu školu v Spanishi v Ontáriu od roku 1845 do roku 1958, keď bola zatvorená. Jej identita a poslanie sa v priebehu rokov vyvíjali.“

Aké druhy zneužívania sa v týchto školách vyskytli?

„To závisí od školy. Zneužívanie má najmä tri formy: veľmi tvrdé fyzické tresty, ktoré by sa dali nazvať fyzickým zneužívaním; sexuálne zneužívanie; a potom kultúrna genocída, ktorá je hlavným zneužívaním, o ktorom sa dnes uvažuje. Bolo to ubližovanie, ktoré zostalo ťažiť nielen tieto konkrétne deti, ale aj všetky tie, ktoré sa narodili do ich rodín po nich. Tieto deti už neboli viac spojené so svojimi rodinami. Trauma zo straty kultúry, jazyka, je hlboká a ovplyvňuje ďalšie generácie. Jeden z preživších povedal: „Nikdy som nemal skutočného otca, takže som nevedel, ako byť otcom pre svoje deti.“ To sa dotýka hlbokej psychologickej skutočnosti.“

Ako dnes rozvíjate domorodú službu? Boli tu v posledných rokoch nejaké zmeny?

„V posledných rokoch, a najmä od Vyhlásenia jezuitov o ospravedlnení a záväzku z roku 2015, sa vplyv domorodého obyvateľstva na jezuitov v Kanade rozšíril a prehĺbil. Tu je niekoľko príkladov. Pokiaľ ide o vzdelávanie, aktívne podporujeme dve stredné školy, ktoré sa zameriavajú predovšetkým na deti pôvodných obyvateľov. Venujú veľa pozornosti jednotlivým žiakom a ich rodinám a vyučujú domorodé kultúrne a duchovné tradície. Tieto dve školy sa tiež zaviazali podporovať svojich žiakov aj po ukončení štúdia. Dúfame, že pomôžeme zmierniť bariéry a rozdiely vo vzdelávaní a zamestnanosti medzi domorodými a nedomorodými obyvateľmi krajiny.

Pokiaľ ide o jazyk a kultúru, podporujeme používanie domorodých jazykov a ceremónií v katolíckej duchovnej službe. Tiež sprístupňujeme bádateľom aj historické jazykové zdroje v našich archívoch. Pokiaľ ide o prístup k záznamom o rezidenčných školách, podporili sme prácu Komisie pre pravdu a zmierenie pri uchovávaní záznamov a spisov zo Rezidenčnej školy v Spanishi.“

Ako sa jezuiti podieľali na procese zmierenia medzi Katolíckou cirkvou a pôvodným obyvateľstvom Kanady a aké vidíte ovocie?

„Úloha jezuitov v širšom procese zmierenia medzi Cirkvou v Kanade a pôvodným obyvateľstvom siaha do polovice 90. rokov 20. storočia. Cirkev ako celok bola pomalá so začatím skutočného procesu zmierenia, s výnimkou niekoľkých biskupov. Jezuiti sa mohli zapojiť skôr, hoci nie sme nevyhnutne príkladom na nasledovanie. Ale ospravedlnili sme sa, zaplatili sme odškodné a naše vzťahy s niektorými domorodými skupinami sa vďaka tomu prehĺbili a rozšírili. Ospravedlniť sa a pokúsiť sa o zmierenie je bolestivé, ale stojí to za to.

Uvedomujeme si, že sme naozaj sami sebou vtedy, keď sme v správnom vzťahu s domorodým obyvateľstvom.“

Aký je dnes vzťah medzi Spoločnosťou Ježišovou a pôvodnými obyvateľmi?

„Naše vzťahy s niektorými domorodými skupinami sa od začiatku úsilia o zmierenie prehĺbili a rozšírili. Cítime sa povolaní a zaviazaní načúvať, byť s nimi. Chceme nielen slúžiť, ale aj naďalej sa učiť, ako vyzerá Kanada z pohľadu pôvodných obyvateľov, a pochopiť, čo znamená byť spojencami a priateľmi. Táto túžba vedie naše úsilia.

Povedal by som tiež, že si uvedomujeme aj isté zaostávanie alebo priepasť medzi našou túžbou a našou žitou realitou. Povzbudzujeme jezuitov a partnerov k úprimným rozhovorom o tom, ako sú naše komunity a apoštoláty často vnímané ako miesta privilégií, aby sa mohli viac a viac stávať miestami otvorenosti, pohostinnosti a priateľstva s tými, ktorí sú vyraďovaní.“

Jednou z úloh, ktoré realizujete, je dekolonizácia. Je to cieľ, ktorý sa darí plniť? Akým spôsobom to robíte?

„Komisia pre pravdu a zmierenie vyzvala cirkvi, aby vypracovali stratégie vzdelávania o role cirkví pri kolonizácii. Na túto výzvu sme reagovali rôznymi spôsobmi. V septembri 2019 kanadský provinciál, páter Erik Oland SJ, poveril jezuitského kňaza, aby na plný úväzok pracoval na propagovaní nášho záväzku z roku 2015, aby sme sa medzi jezuitmi systematickejšie usilovali o dekolonizáciu, tým, že budeme povzbudzovať naše apoštolské diela, aby rozvíjali vzťahy s domorodým obyvateľstvom, komunitami a organizáciami.

V rámci tohto úsilia sa jezuiti vo formačnej príprave zapájajú do získania skúseností pod vedením domorodých starších. Školy sú zodpovedné za začlenenie tejto histórie do svojich vyučovacích programov. Pomohli sme tiež zorganizovať týždenný intenzívny teologický kurz na Univerzite sv. Pavla v Ottawe na tému „Cirkev a zmierenie s pôvodným obyvateľstvom“. Zišlo sa na ňom mnoho domorodých aj nedomorodých osôb, najmä katolíkov, ktorí sú aktívni v práci na zmierení v celej krajine.

Spolu s domorodými i nedomorodými kresťanmi tiež skúmame spôsoby dekolonizácie v praktizovaní kresťanskej viery a povzbudzujeme katolíkov v Kanade, aby ocenili bohatstvo domorodých spiritualít. Tým najdôležitejším je to, že pokračujeme vo vzťahu s domorodým obyvateľstvom cez domorodé katolícke farnosti v okolí Georgian Bay a Thunder Bay, tak i cez Kateri Native Ministry (domorodú duchovnu službu) v Ottawe, ako aj prostredníctvom stredných škôl v mestách Regina a Winnipeg.“

Uznanie prítomnosti Boha v domorodých spiritualitách a obradoch je dôležitým krokom k integrácii. Ako vidíte tento proces v Kanade?

„Tento proces sa vážne začal koncom 80. rokov 20. storočia v domorodých farnostiach a v centrách, ako je Anishinabe Spiritual Centre, ktoré vedú jezuiti v Espanole v Ontáriu. Je to proces, ktorý stále pokračuje a ktorý si vyžaduje pozorné počúvanie starších a domorodých katolíkov. Domorodé obyvateľstvo musí v tomto procese prevziať vedúcu úlohu, aby sa predišlo privlastneniu a deformácii kultúry, čo by bolo len ďalšou formou kolonializmu. Domorodé spirituality sú obzvlášť živé uvedomovaním si hlbokého vzťahu k prírodnému prostrediu, a dialóg s týmito tradičnými spiritualitami nás naučil veľa o tom, aká by mohla byť ekologická spiritualita v Cirkvi.“

-mh, jb-