Peter Dufka SJ: Svetlo z Lisieux a svetlo poznania

Ako je možné, že tá, ktorá neopustila múry kláštora, sa stala patrónkou misií a tá, ktorej sa dostalo len základné vzdelanie, sa stala učiteľkou Cirkvi? Sv. Terézia hovorí často o zdroji svetla, ktoré osvetľuje našu cestu životom i naše poznanie, a veľmi jasne ho stotožňuje s osobou Ježiša Krista. Hovorí: „Neľutujem, že som sa vydala napospas láske. Láska mi dala kľúč k môjmu povolaniu a poznaniu. Je mojím svetlom.“

Svetlo je automatickou súčasťou nášho života. Nikto nepochybuje o jeho potrebe a užitočnosti, či už ide o prirodzené svetlo dňa alebo umelé osvetlenie. Menej automatické sa stalo používanie svetla rozumu alebo prezieravosti  ducha. Tu sme si na nejasnosť, temnotu, ba dokonca tmu celkom zvykli. O aké svetlo  ide?

Neraz i v bežnej hovorovej reči používame výraz „svitlo mi“. Obyčajne je to vtedy, keď niečo pochopíme, keď sa nám, obrazne povedané, rozjasní. Preto niektorí autori hovoria o svetle rozumu. Akoby sa osvetlila temná časť našej mysle a my zrazu chápeme súvislosti, ktoré nám predtým boli akosi zastreté. Toto sa deje  v intelektuálnej oblasti, v oblasti logiky a rozumu.

Podobne je to i s duchovným svetlom poznania. I tu platí, že toto svetlo nie je automatický výsledok nášho úsilia, ale prichádza ako dar, vďaka ktorému nám môže, obrazne povedané, „svitnúť“. Toto osvetlenie sa však vždy uskutočňuje prostredníctvom svetla, ktorým je Kristus. On je ten, ktorý osvetľuje duchovné pravdy.   Veľmi dobre to vyjadruje Žalm 36: „V tvojom svetle uvidíme svetlo“ (Ž 36,10).

Na to, aby sme pochopili niektoré skutočnosti naším rozumom, aby nám obrazne povedané „svitlo“, potrebujeme isté podmienky. Sú nimi čas, podnety či vedenie prostredníctvom iných osôb. Ale potrebujeme aj istú schopnosť vidieť súvislosti a používať svoj vlastný intelekt. Všetko toto sú len podmienky, ale nie samotné poznanie. Hlavne nové objavy či vynálezy boli sprevádzané niečím, čo samotných vynálezcov prekvapilo, a akoby samotná myšlienka prichádzala odinakiaľ.  

I v duchovnej oblasti je to podobne. 

Na získanie duchovného svetla sú potrebné tiež isté podmienky, ktorými sú čas, ľudia, ktorí nás usmerňujú, ale predovšetkým modlitba a čisté srdce. Čistota srdca, ktorá vedie k svetlu duchovného poznania, sa podľa duchovných autorov okrem sviatostí dosahuje askézou. Robiť niečo, čo sa nám nechce, čo nás niečo stojí, ba dokonca čo niekedy spôsobuje i slzy, sa považovalo hlavne na kresťanskom Východe za prostriedok očisťovania. Srdce, ktoré zmývajú slzy pokánia, sa podľa nich stáva čistým.   

Podľa Maxima Vyznavača čistota srdca vytvára podmienky na prijatie duchovného svetla, duchovného rozlišovania. Tento autor považoval vedomosti získané štúdiom za málo dôležité a pokiaľ ide o svetlo ducha, za úplne zanedbateľné. Hovorí, že keď je srdce človeka čisté, samotný Boh ho usmerňuje. Bol presvedčený o tom, že myseľ takéhoto človeka sa natoľko zjemní, že začne vnímať to, čo mu našepkávajú samotní anjeli. Oni mu akoby otvárali oči srdca, aby videl inak a všímal si to, čo predtým prehliadol alebo jednoducho nepripisoval tomu význam. Sú to anjeli, ktorí ho nabádajú k dobru a ku vznešeným veciam. Takýto človek sa inak pozerá na ľudí, ktorí ho obklopujú, inak vníma  prírodu i celý svet.    

Veľmi podobne hovorí o svetle poznania i  Evagrius, ktorý ho nazýva Kristovou vedou. Táto veda nepotrebuje podľa neho dialektické uvažovanie, ale čistú dušu, ktorá vidí. Rozumové poznanie vďaka štúdiu a disciplíne môže nadobudnúť i človek, ktorý sa o kvalitu svojho vnútra nestará. Avšak svetlo duchovného poznania a rozlišovania, ktoré vidí ďalej a hlbšie, to patrí iba tým, ktorí kultivujú i svoje vlastné vnútro. Evagrius, radí, že kto chce rásť v poznaní, mal by sa predovšetkým modliť. Modlitbou sa vytvára vzťah s Bohom, ktorý nám pri poznaní pomôže viac, ako čokoľvek iné. Správne poznávame iba srdcom a vzťahom, nie hromadením encyklopedických  vedomostí. Poznávanie bez vzťahu lásky je ako mesto bez múrov. Ľahko sa ho zmocní nepriateľ. Podľa Evagria vzťah je svetlo poznania, ktoré vedie k hĺbke toho, čo poznávame. I štúdium teológie komentuje takto: „Ak sa modlíš, staneš sa teológom, ak sa nemodlíš, nikdy sa ním nestaneš, i keby si denne študoval dlhé hodiny.“

Duchovné poznanie, ktoré prevyšuje to intelektuálne, nachádza svoj odraz   v niektorých apoftegmách. Jedna z nich hovorí:  Svätý Arsenio, vysoko vzdelaný muž, sa jedného dňa rozhodol stretnúť s jednoduchými mníchmi, ktorí žili na púšti asketickým životom. Nerozumel totiž rôznym podnetom svojej duše, ktoré ho často viedli zlým smerom, a chcel sa o tom s nimi pozhovárať. Jeden z jeho dlhoročných priateľov sa ho s prekvapením opýtal: „Páter Arsenio, ako je možné, že ty, ktorý máš také vysoké vzdelanie, poznáš latinskú a grécku kultúru, sa chceš radiť s týmito primitívmi ľuďmi bez vzdelania?“  Ten však pokojne odpovedal: „Áno,  nechýba mi vzdelanie rôzneho druhu, ale to, čo poznajú títo jednoduchí ľudia, ja nepoznám.“   A dodal: „My sme sa naše vedomosti naučili z kníh a štúdiom, ale títo jednoduchí askéti sa ich naučili zo životnej skúsenosti a modlitby.“  

Na záver je dobre všimnúť si ešte jednu súvislosť duchovného svetla s mesiacom októbrom. Celý tento mesiac je zasvätený modlitbe svätého ruženca a v roku 2002 Ján Pavol II. zaviedol i ruženec svetla.  Možno že i vy máte skúsenosť dobrej rady starších ľudí, ktorí sa ho modlia. Tu je spojitosť medzi svetlom poznania a modlitbou sv. ruženca priam hmatateľná.

Milí priatelia, my sa v našom poznaní trvalých právd nedostaneme ďaleko, ak ho nenecháme prežiariť duchovným svetlom modlitby a vzťahu k Bohu, tak ako sv. Terézia.   Bez toho sa nám možno podarí dosiahnuť krátkodobé výsledky i obdiv u ľudí. Nepodarí sa nám však zanechať za sebou trvalé hodnoty a už vôbec dosiahnuť tichú radosť a pokoj srdca.