Duchovný zápas (4): Hriešna vášeň smútku

Milí poslucháči, v dnešnom príspevku si povieme niečo o hriešnej vášni, ktorú v zozname siedmych hlavých hriechov nenájdeme. Je ňou smútok. Človek v raji smútok nepoznal. Ten sa objavil až po jeho páde. Z toho vyplýva, že smútok súvisí s úpadkom človeka. Znamená to tiež, že nepredstavuje niečo, čo by patrilo k prvotnému stavu človeka. Napriek tomu ale treba povedať, že smútok ešte nemusí byť sám o sebe negatívnou vášňou, a tiež nie je prirodzenosti človeka úplne cudzí.

Z duchovného hľadiska rozlišujeme dve formy alebo dva druhy smútku. Prvý smútok je ten, ktorý Otcovia nazývajú prirodzenou a nevinnou vášňou[1]. Je to síce niečo, čo sa stalo súčasťou ľudskej prirodzenosti až po páde do hriechu, ale napriek tomu to nemožno pokladať za niečo zlé. Tento prvý druh smútku nielenže nemožno pokladať za zlý, naopak, možno ho pokladať za cnosť. Sv. Pavol ho definuje ako zármutok podľa Božej vôle (2Kor 7,10).

Tento druh smútku vedie človeka k tomu, že pociťuje ľútosť nad svojimi hriechmi, smúti nad tým, že sa vzdialil od Boha, je to – ako sa povie po grécky – pénthos, duchovný smútok, ktorý nachádza svoje vyjadrenie v dare sĺz; fenomén, ktorý na kresťanskom Východe bol a je dodnes považovaný za jednu z chariziem Svätého Ducha.

Tu by sa hodilo zacitovať slávneho byzantského mystika, svätého Simeona Nového Teológa, ktorý hovorí: „Brat môj, Kristus, ten pravý učiteľ, neklame. Naozaj môže na teba zostúpiť sila presvätého Ducha. Neprejaví sa však vo forme citeľného ohňa ani nepríde s veľkým hukotom a silným vetrom. Tak sa stalo kedysi kvôli tým, čo neverili. Teraz sa však prejaví v tvojom intelekte vo forme svetla, ktoré možno vnímať, sprevádzané pokojom a radosťou. To svetlo je prelúdiom onoho prvotného a večného svetla, odrazom a leskom večnej blaženosti. A keď sa to svetlo zjaví, zotrie akúkoľvek vášnivú myšlienku, všetku duševnú vášeň vyženie a uzdraví každú telesnú chorobu. Telesný zrak bude vtedy očistený a uzrie to, o čom sa píše v blahoslavenstvách. Vtedy duša sťaby v zrkadle spozná svoje aj tie najmenšie nedostatky a ponorí sa do hlbín pokory. A spoznajúc takto veľkosť onej slávy, zaplaví ju všetka radosť a veselosť a ona v úžase nad zázrakom, ktorý sa tu odohráva, vyplaví rieky sĺz.“[2]

Je však aj iný druh smútku, ktorý možno pokladať za neresť či chorobu duše. Ide o neresť vtedy, keď namiesto oplakávania vlastných hriechov a vlastného vzdialenia sa od Boha, namiesto straty duchovných dobier oplakávame stratu materiálnych dobier a rmútime sa nad tým, že sme nedosiahli naplnenie istých túžob pre vlastné uspokojenie. Tak sa tento smútok môže stať neprirodzeným a teda zlým.

Sv. Ján Zlatoústy o tom hovorí: „Nie nepríjemnosti, ale jedine hriech má v nás vyvolať smútok. Lenže človek prevracia tento poriadok a dokáže si zameniť veci: množí svoje hriechy a nepociťuje pritom žiadnu bolesť, ale keď zakúsi akúkoľvek nepríjemnosť, ihneď upadá na duchu.“[3] Neresť smútku môže byť spôsobená myšlienkami typu: Je mi ťažko. Nik sa o mňa nezaujíma. Neviem si rady. Nikto ma nemá rád. Nič sa mi nedarí atď.

Príkladom takého zožierajúceho a ničivého smútku je biblický Kain, ktorého sa zmocnil smútok potom, ako Pán prijal obetu jeho brata Ábela; tiež Jozefovi bratia, ktorých sa zmocnil smútok, keď videli, že Jozef je miláčikom ich otca Jakuba. Z tohto smútku sa ľahko zrodí závisť a z nej nenávisť.

Veľmi účinným liekom proti tejto neresti je nemať prehnané nároky a netrápiť sa príliš, ak sa mi niečo nepodarí. O to sa vždy pokorne modlil Boží služobník, kardinál Raffael Merry del Val,  slovami: „Osloboď ma, Ježišu, od strachu z poníženia; od strachu z odmietnutia; od strachu, že ma budú ohovárať; od strachu z posmechu; od strachu, že ma budú podozrievať; od strachu z potupy; od strachu, že ma opustia; od strachu z odmietnutia. Daj mi silu, keď budem neznámy a biedny; daj mi silu tešiť sa, keď mi bude odňatá dokonalosť tela i ducha.“ 

[1] JÁN DAMASCÉNSKY: De fide orthodoxa, III, 20.

[2] SIMEON NOVÝ TEOLÓG: Le catechesi, 20.

[3] JÁN ZLATOÚSTY: Consolazioni a Stagira, III, 3.