Duchovný zápas (6): Acedia – duchovná lenivosť

Ďalšia neresť v našom cykle príhovorov sa volá acedia a má veľmi blízko k smútku, takže v západnej tradícii asketiky, ktorej inšpirátorom je sv. Gregor Veľký, tento cirkevný učiteľ spája obe neresti do jednej pod názvom lenivosť. Kresťanský Východ aj naďalej neresť smútku a acedie oddeľuje. Samotný termín acedia je dosť ťažko preložiteľný, lebo má mnohoraké prejavy, preto slovenský výraz lenivosť (nuda) predstavuje len jedno z nich a nie je úplný. Acedia znamená skôr: nechuť, odpor k dobru, únava, neochota, duchovná ospalosť, ťažkopádnosť atď. Človek ovládaný touto vášňou nemá záujem o nič predovšetkým duchovné a 

všetko mu príde jalové a nudné. Acedia robí človeka nestálym a nepevným, sotva sa nachádza na jednom mieste, už chce odísť na iné, alebo za každú cenu vyhľadáva kontakty s inými osobami. Tieto kontakty a stretnutia nie sú vôbec potrebné a preto sa točia iba okolo prázdnych a neužitočných rozhovorov. Všetky tieto stavy sú sprevádzané nespokojnosťou a úzkosťou. Tak ako z prirodzenosti povahy cholerici ľahšie podľahnú vášni hnevu, vášni acédie sa ľahšie môžu poddať sangvinici, ktorí z prirodzenosti povahy nemajú pevnú vôľu. Stále začínajú čosi nové, málokedy to dotiahnu do konca a rovnako radi menia miesto svojho prebývania. Démon acedie nazývaný tiež démon poludnia sa približuje predovšetkým k tým, ktorý chcú viesť slušný duchovný život, aby ich od neho odradil.

Myšlienky, ktoré podsúva človeku, aby ho zlomil, sú typu: Nemá to význam; nemám vôbec chuť; nemá to žiadny zmysel, premárnil som celý svoj život; ako som sa na to vôbec mohol dať atď.

Príčiny, ktoré dovolia, aby sa také myšlienky zahniezdili v mysli a srdci človeka, sú často absencia pocitu spokojnosti z práce, túžba po inom mieste, inej práci, hľadanie čohosi zaujímavého, sebaľútosť, závisť, zlosť, pocit menejcennosti a podobne. Vidno to na ľuďoch, ktorí chcú stále čosi začínať, všetko, čo tu bolo doteraz je zlé, ale za nimi osobne nejaké výsledky nebadať. Acedia začína vtedy, keď nás prestáva tešiť a baviť to, čo máme robiť, čo sa od nás očakáva, aby sme robili. Keď nemáme radosť z vlastného poslania, z kňazstva, rehoľného života, rodiny a pod. Povedané slovami súčasných psychológov, vyhoreli sme. Sv. Simeon Nový Teológ definuje acediu veľmi tvrdými slovami:

Acedia je smrť duše a mysle. Ak by jej Boh dovolil použiť proti nám všetku jej silu, nik z tých, čo zápasia, by sa nezachránil. Našou úlohou je všemožne jej odporovať, ale len Boh nás môže osobitne prebudiť a dať nám zjavné víťazstvo nad ňou. Je predsa nemožné, aby mŕtvola vstala bez pomoci toho, ktorý sám vstal z mŕtvych.[1]

Na prekonávanie tejto vášne mnísi v kláštoroch zdôrazňovali dôležitosť  zotrvávania na mieste, tzv. stabilitas loci, vrelo odporúčali tiež modlitbu žalmov, duchovné čítanie, schopnosť zorganizovať si deň. Palladios v diele Historia Lausiaca píše o sebe toto:

„Raz som prišiel k abba Makáriovi v čase keď som prepadol duchovnej omrzelosti a povedal som mu: „Abba, čo mám robiť? Sužujú ma totiž myšlienky, ktoré mi vravia: Nič tu nerobíš, odíď odtiaľ! On mi odpovedal: „Povedz tým myšlienkam: Ja tu strážim steny kvôli Kristovi.“[2]

Posolstvo apoftegmatu je toto: Aj malá, bezvýznamná práca a hlavne vytrvalosť dokážu človeka zabrzdiť od ustavičnej chute meniť miesto, čo je len prejavom nestálosti. Prepodobný Ján Klimak jednotlivé neresti personifikuje a vkladá im do úst to, čoho sa obávajú. Tak napríklad acedia sťaby osoba hovorí toto:

„Moji protivníci, ktorí ma držia v okovách, sú žalmy a manuálna práca. Mojím nepriateľom je rozjímanie o smrti, ale tá, čo ma môže úplne zabiť, je modlitba spojená s pevnou nádejou na budúce dobrá.[3]“

Nádej na budúce dobrá, to je niečo, čo mnohým dnešným ľuďom chýba. Bez tejto nádeje nemá človek dôvod, prečo

 by žil, prečo by sa namáhal. Preto dnes stretávame toľkých ľudí bez radosti, zdeptaných a skleslých, bez záujmu a zanietenia a to vo všetkých vekových kategóriách. V tom, čo na tejto zemi pokladajú za dobro, nachádzajú sklamanie a rozčarovanie a iné dobrá nepoznajú. Toto mnohých zabíja a preto má pravdu sv. Simeon Nový Teológ, keď acediu nazýva smrťou duše. Duša žije vtedy, ak vrúcne so žalmistom cíti potrebu jednoty s Bohom a volá: „Duša mi žízni po tebe, Pane, Bože môj.“

[1] SYMEON NOVUS THEOLOGUS, Capita I, 74, in Il cammino del monaco, Comunitá di Bose 2009, 779.

[2] Historia Lausiaca, XVIII, 29, české vydanie: Poučné příběhy pro komořího Lausa, Praha 2002, 35.

[3] CLIMACUS, Scala paradisi XIII, 10, in Il cammino del monaco, Comunitá di Bose 2009, 786.