Spoznávanie Jánovej apokalypsy (2): Ježiš vychováva svoju Cirkev

Drahí bratia a sestry, v tomto zamyslení nad druhou kapitolou Jánovej apokalypsy sa spoločne pozrieme na obsah prvých štyroch zo siedmich listov, ktoré Ježiš káže poslať jednotlivým cirkevným spoločenstvám. Ježiš vidí, čo tieto komunity prežívajú a reaguje na to. Číslo sedem je v symbolickej reči číslo plnosti a v posolstvách konkrétnym spoločenstvám môžeme vidieť aj posolstvo pre celú Cirkev. Jeho usmernenia majú univerzálny charakter, a preto list zakončuje slovami: „Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.“

Forma Ježišových listov je veľmi zaujímavá a vidieť v nej jeho láskavú pedagogiku a osobný prístup. Ježiš sa najprv predstaví, potom začne zvyčajne pochvalou a rozpoznaním dobra, ktoré komunita robí. Až potom prechádza k napomenutiu, ktoré je veľmi citlivé. Hovorí: „Mám proti tebe, že...“ Nekončí však napomenutím, ale ešte adresáta nejako povzbudí k plneniu jeho vôle a dá mu aj prísľub odmeny za vernosť.

Ježiš ale nepoužíva akúsi šablónu, ktorú by prikladal na jednotlivé komunity. Je veľmi osobný a zohľadňuje ich momentálny stav. Tak napríklad slabej Smyrne  nevytýka nič, iba ju povzbudzuje k vytrvalosti. Na druhej strane, pyšná Laodicea, o ktorej si budeme hovoriť nabudúce, potrebuje prebrať, a preto Ježiš nezačína pozitívnym hodnotením, ale ide zaraz k veci.

Poďme sa teraz spolu pozrieť na jednotlivé listy cirkevným spoločenstvám. Prvé z nich je spoločenstvo v Efeze. Ježiš sa mu predstaví ako ten, ktorý pevne drží Cirkev prostredníctvom siedmich hviezd a ako ten, ktorý sa uprostred nej prechádza, čiže kontroluje ju a skúma, čím žije. Jeho pozitívne hodnotenie Efezu je dosť obšírne. Následne dáva veľmi stručné, no zároveň vážne napomenutie: Cirkev zanechala svoju prvú lásku. Čo to znamená? Zvyčajne sa toto slovo prekladá ako „prvotnú“, možno aj na základe nasledujúcich slov o tom, že sa má vrátiť na miesto, z ktorého spadla, obrátiť sa a konať tak ako prv. Avšak správnejší preklad by bol „prvoradú lásku“. Na začiatku naša láska ešte totiž nie je veľmi pevná. Ježiš tu najskôr hovorí o tom, že komunita ho už nemá ako prvoradú lásku, ale jej láskou si iné veci. Preto ju vyzýva vrátiť sa k podstate, ktorou je on sám.

List Smyrne predstavuje Ježiša ako veľmi empatického a vnímavého na utrpenie komunity. Tá je ponorená v úzkosti a biede, no Ježiš jej hovorí, že on ju vidí ako bohatú. Vidí jej napätie so židovskou komunitou, ktorá je prirovnaná k synagóge Satana, a teda k zhromaždeniu, ktoré nie je pravým Božím ľudom, lebo neprijalo Krista. Nehovorí jej o tom, že ju zbaví utrpenia, ale povzbudzuje ju k vytrvalosti a vernosti jeho menu a sľubuje jej za to veniec života, ktorý je protikladom tzv. druhej smrti, čiže večného zatratenia.

Cirkev v Pergame Ježiš uisťuje o tom, že pozná jej sťažené podmienky. Býva tam, kde sa nachádza trón Satana, čo je obrazné pomenovanie pre Zeusov oltár, kam prichádzali na púť pohanskí pútnici zo široka ďaleka. Chváli ju však, že sa ho aj naďalej pridŕža. Chce ju zdokonaliť, a preto ju upozorňuje na tých členov, ktorí sú mu neverní, lebo sa pridŕžajú iného učenia, ako im on odovzdal cez autority. Meč, ktorý sa tu spomína na začiatku aj na konci listu, je Božie slovo. Nie je to meč, ktorý by zabíjal, ale ktorý rozdeľuje na dve polovice. Je aj symbolom jasného rozlíšenia skutočností. Skrytá manna tu poukazuje na stratenú archu zmluvy, v ktorej bola ukrytá, a o ktorej bola židovská tradícia presvedčená, že sa zjaví v mesiášskych časoch. Môžeme v nej vidieť Eucharistiu. Biely kamienok slúžil ako dnešná medaila, dával sa za odmenu v pretekoch, prípadne sa používal ako rezervácia na hostiny.

List do Tyatiry je dosť prísny. Aj v ňom Ježiš rozpoznáva všetko dobro, ktorého je komunita schopná. Vyčíta jej však neznesiteľnú prítomnosť ženy Jezabel, ktorá zvádza ľudí na hriech. Pravdepodobne, tak ako v prípade Balaka a Balaama, aj tu ide o odvolávku na biblickú postavu Starého zákona, ktorá snuje intrigy. Ježiš jasne hovorí, že jej dal čas obrátiť sa, no ona to rázne odmietla, preto na ňu príde spravodlivý trest. Jej deti tú označujú tých, ktorí ju počúvajú a nasledujú, lebo sa ňou nechali zviesť. Ostatným Ježiš hovorí, že na nich nekladie žiadne iné bremeno – majú len zachovávať to, čo treba.

Listy siedmim cirkvám, z ktorých sme dnes rozobrali prvé štyri, sú úžasným prejavom Ježišovej lásky k svojej Cirkvi, ktorú očisťuje slovom. Prechádza sa uprostred nej, má všetko pod kontrolou, pozná všetky pohnútky sŕdc a vedie ich stále k väčšej dokonalosti. Ježiš nad nami nestojí s bičom, aby nás vychovával násilím, ale vidí všetko dobro, ktoré konáme, a túži po tom, aby sme išli stále k väčšej jednote s ním, spojenej s jeho nasledovaním.