Spoznávanie Jánovej apokalypsy (4): Nebeská trónna sieň

Drahí bratia a sestry,

Po predstavení prvej časti Knihy zjavenia, v ktorej sme počuli o úvodnej Jánovej vízii na ostrove Patmos a o Kristových listoch siedmim cirkevným komunitám Malej Ázie, sa spoločne pozrieme na druhú časť tejto knihy, ktorá začína štvrtou kapitolou. Táto kapitola sa skladá z troch častí: z úvodu, v ktorom je Ján pozvaný vystúpiť do neba, z opisu postáv, ktoré tam vidí, a z nebeskej liturgie, ktorá sa tam koná. Jedná sa o text plný symbolickej reči, v ktorej je potrebné rozlúštiť jeden symbol za druhým, bez toho, aby sme sa snažili tieto symboly spolu vykresliť ako jeden obraz. Každý symbol totiž nesie osobitné posolstvo a poukazuje na niečo, čo nedokážeme vidieť fyzickými očami, ale môžeme to kontemplovať duchom.

Na úvod Ján uzrie otvorené dvere na nebi a je pozvaný vystúpiť hore, aby videl, čo sa má stať potom. Otvorené dvere znázorňujú prístup do neba, ktorý nám bol vydobytý Ježišovou smrťou na kríži a jeho zmŕtvychvstaním. Vstup je voľný, avšak je spojený s osobnou odpoveďou na toto pozvanie, znázornené výstupom hore. Máme prístup k Otcovi, ale musíme k nemu „vystúpiť“ na znak osobného úsilia a túžby stretnúť Boha. Je to práve osobné stretnutie s ním, v ktorom Ján dostáva toto nadprirodzené poznanie. 

Po tejto výzve sa Ján zaraz dostáva do vytrženia, čo je preklad gréckeho výrazu „ocitnúť sa v Duchu“ alebo „spočinúť v Duchu“, a začína opisovať to, čo vidí. Všetko bude vysvetľovať iba približnými výrazmi s pomocou slova „ako“, pretože nebeské skutočnosti nie je možné dokonale obsiahnuť ľudskou rečou.

Ján sa ocitá v akejsi nebeskej trónnej sieni. Najprv uzrie trón a na ňom kohosi Sediaceho, prirovnaného k drahým kameňom jaspis a sardion. Ide o znázornenie Boha v jeho majestáte a sláve, ktorý sediac na tróne vykonáva vládu nad celým svetom. Okolo neho je zobrazená dúha ako symbol zmluvy, ktorú uzavrel prostredníctvom Noema s ľudstvom, že vody potopy už nikdy nezničia zem (porov. Gn 9,11).

Okolo Božieho trónu je ďalších dvadsaťštyri trónov a na nich dvadsaťštyri starcov odetých do bieleho rúcha s vencom na hlave. Číslo dvadsaťštyri poukazuje na jednotu alebo celok: dvadsaťštyri bolo kňazských tried v židovstve, dvadsaťštyri hodín má jeden deň, dvadsaťštyri hviezd poznali vtedy na nebi – dvanásť na južnej a dvanásť na severnej strane zverokruhu. Číslo dvadsaťštyri tak poukazuje aj na jednotu Starého a Nového zákona, pričom číslo dvanásť pripomína dvanásť kmeňov Izraela a dvanásť apoštolov. Biela farba rúch, do ktorých sú títo starci zaodetí, je farbou zmŕtvychvstania. Na hlavách majú veniec ako symbol víťazstva alebo odmeny a zlatá farba týchto korún je farbou božskej sféry. Starci pravdepodobne neznázorňujú len konkrétne historické postavy, napríklad patriarchov. Zdá sa, že vo všeobecnosti označujú Božích spolupracovníkov na diele spásy, ktorých Boží ľud rozpoznáva v každej dobe.

Blesky, hukot a hrmenie vychádzajúce z trónu pripomínajú starozákonnú teofániu, čiže zjavenie Boha na vrchu Sinaj (Ex 19,16). Pred trónom sa nachádza sedem lámp ako sedem Božích duchov, v čom možno vidieť prítomnosť Ducha Svätého, ktorý vytvára Boží kontakt so svetom. Okrem siedmich lámp je pred trónom aj sklené more. V židovstve bolo more symbolom chaosu a zla. Tu je však Bohom úplne spútané a pod kontrolou, preto nie je rozbúrené, ale je priezračné ako sklo.

Pred trónom i okolo neho stoja štyri živé bytosti v podobe leva, býka, človeka a orla. Číslo štyri v Knihe zjavenia poukazuje na univerzálnosť, pretože pripomína štyri svetové strany. Bytosti sú plné očí, ktoré poukazujú na Ducha Svätého, ktorý všetko skúma. Krídla zasa znamenajú rýchly presun, v tomto prípade od Boha k ľuďom a naopak. Tieto bytosti nie je ľahké zadefinovať: najskôr ide o anjelské bytosti, ktoré sú prostredníkmi medzi Bohom a ľuďmi.

Štyri bytosti spolu s dvadsiatimi štyrmi starcami vytvárajú nebeskú oslavu Boha. Bez prestania ospevujú jeho svätosť a dvadsiati štyria starci padajú na tvár a skláňajú sa pred Bohom, pričom pred neho hádžu svoje koruny a rozpoznávajú, že to len on je hoden prijať slávu, česť a moc. Anjeli a ľudia sa tak stretajú v spoločnej oslave Boha, ich Stvoriteľa.

Posledné slová tejto kapitoly sa zdajú byť akýmsi zhrnutím povedaného: „Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu, česť a moc, lebo ty si stvoril všetky veci: z tvojej vôle boli a sú stvorené.“ Boh je Stvoriteľ a všetko, čo stvoril, mu neustále vzdáva chválu. Tento obraz jeho majestátu a vlády nad svetom pomôže Jánovi porozumieť a prijať vízie, ktoré sa mu Boh chystá zjaviť.