Biblické postavy (10): Had

Osudy biblických postáv, ktorým boli venované celé štyri predchádzajúce epizódy, výrazne poznamenal had. A preto si tiež zaslúži pozornosť, hoci o štatúte postavy by sa dalo v jeho prípade diskutovať.

V neskoršej židovskej tradícii i v kresťanskom pojatí had predstavuje diabla. Keď kniha Múdrosti konštatuje, že závisťou diabla prišla na svet smrť (Múd 2,24), pravdepodobne odkazuje na to, o čom rozpráva tretia kapitola knihy Genezis. Kniha Múdrosti sa ale zaraďuje k tým neskorším starozákonným knihám. V starších biblických textoch i v starovekej literatúre Blízkeho východu je had veľmi bežným symbolom. Na starovekých pamiatkach z oblastí, kde vznikali biblické texty, je had najčastejšie vyobrazovaným zvieraťom.

Had bol na Blízkom východe symbolom plodnosti a úrodnosti. Hady vyliezali zo svojich skrýš vtedy, keď sa vďaka dažďom mohol začať nový poľnohospodársky rok, a preto sa stali tiež pripomienkou prirodzeného cyklu života od narodenia až po smrť. 

Keďže sa podľa Stvoriteľovej kliatby had plazí po bruchu a hltá prach zeme (Gen 3,14), dobre pozná práve tento prach, z ktorého všetko živé povstalo a do ktorého sa zas vráti. Okrem toho obľubuje tmavé miesta a jeho jed môže mať smrtonosné účinky. Z tohto hľadiska je teda biblický had zvieraťom, ktoré pozná tajomstvá života i smrti. Had v tretej kapitole knihy Genezis reprezentuje temnú, inštinktívnu, pudovú stránku života, ktorá je protikladom svetla Božieho slova a rozumného uvažovania.

Ako tieto skutočnosti súvisia s príbehom o neposlušnosti muža a ženy v tretej kapitole knihy Genezis? Významný odborník na Pentateuch Jean Luis Ska, vysvetľuje, že Stvoriteľ neodoprel človekovi samotné poznanie dobra a zla, ale zakázal mu jesť ovocie zo stromu poznania dobra a zla. Je pozoruhodné, že práve sloveso jesť v príbehu o páde prarodičov figuruje až sedemnásť krát. Hlas hada v biblickom príbehu je hlasom zeme. Je to hlas inštinktov a pudov, ktorý človeka pobáda k tomu, aby konal podľa toho, čo ho momentálne láka a baví a aby kedykoľvek siahol na všetko, na čo má práve chuť. V protiklade k tomuto hlasu zaznieva hlas Boží, ktorý človeka pobáda, aby s pokorou uznával svoje hranice i zvrchovanosť toho, od ktorého všetko dostal.

Ak teda biblický príbeh trvá na tom, že poznanie dobra a zla nemožno získať jedením ovocia, znamená to, že rozhodovanie o dobre a zle nikdy nemôže byť záležitosťou ľudských rozmarov a okamžitých chúťok. Zlyhanie muža a ženy v biblickom príbehu tkvie v tom, že odmietli slobodne a zodpovedne rozlišovať dobro a zlo vo svetle Stvoriteľovej vôle, a nechali rozhodovanie o dobre a o zle napospas svojej impulzívnosti a pudovosti.

Keď sa po hriechu Stvoriteľ pýta muža, čo sa stalo, muž obviňuje ženu. Žena na tú istú otázku obviňuje hada. A v tomto majú vlastne pravdu. Odmietli sa rozhodovať ako slobodné ľudské bytosti stvorené na Boží obraz, odvrhli svoju vlastnú zodpovednosť pred Bohom, a nechali za seba rozhodnúť prízemnosť. Iba had, ktorý doteraz vedel skvelo argumentovať, vo chvíli vyšetrovania mlčí. A jeho mlčanie pripomína čitateľovi, že tajomstvo ľudskej bytosti a života vôbec sa nedá v pochopiť a vysvetliť iba na základe pozemských faktorov, či fyzikálnych zákonov, chemických vzorcov a biologických rytmov. Kľúče k tomuto tajomstvu má v konečnom dôsledku iba Stvoriteľ.