Za nevyliečiteľne chorých – februárový modlitbový úmysel

Svet potrebuje spolucítenie, tak veľmi v ňom dnes chýba súcit. - Toto je jeden z hlavných odkazov pontifikátu pápeža Františka a je to aj kľúč na pochopenie jeho modlitbovej výzvy na február. Svätý Otec hovorí: „Keď choroba zaklope na dvere nášho života, čoraz častejšie sa objavuje potreba mať vedľa seba niekoho, kto sa nám pozerá do očí, kto nás drží za ruku, kto nám prejavuje svoju nehu a stará sa o nás, ako dobrý Samaritán z evanjeliového podobenstva.“ (Posolstvo na Svetový deň chorých, 2020)

V tomto mesiaci Cirkev slávi Svetový deň chorých, ktorý sa spája so spomienkou na Lurdskú Pannu Máriu. V Lurdoch sa udialo mnoho zázračných uzdravení tela, ale omnoho viac sa tu udialo posilnení na duchu tých, ktorých závažná choroba vystavila spoločnej skúške. Chorí a ich blízki putujú do Lúrd nie v upätosti na zázrak, ale v pevnom primknutí sa k dobrotivému Bohu na príhovor Panny Márie.

Odkaz Svätého Otca Františka pre celý svet sa týka „premeny pohľadu srdca“:

„Príklad milosrdného Samaritána nás učí, že je potrebná premena pohľadu srdca, pretože veľmi často sa stáva, že ten, kto sa pozerá, nevidí. Prečo? Pretože chýba súcit. Prichádza mi na myseľ, ako často evanjelium opisuje stretnutie Ježiša s trpiacim človekom slovami: „zľutoval sa nad ním“. Je to ako refrén o Ježišovi. Bez súcitu sa človek, ktorý sa pozerá, nezaoberá tým, čo pozoruje, a ide ďalej. Naopak ten, kto má súcitné srdce, pocíti pohnutie a vloží sa do veci, zastaví sa a postará sa o „pacienta“.

Je potrebné vytvoriť okolo chorého človeka opravdivo ľudskú základňu vzťahov, ktorá nás popri snahách lekárskej starostlivosti otvára nádeji, najmä v tých hraničných situáciách, v ktorých je fyzické ochorenie spojené s emocionálnym utrpením a duchovnou úzkosťou.“ (Príhovor pápeža Kongregácii pre náuku viery, 30. jan. 2020)

Stáť pri chorom je skutočne náročné. Akoby sa Máriine slová Ježišovi v Káne „Nemajú vína“ znovu a znovu ozývali do situácií, kde hrozí, že víno lásky sa nám vyminie. Nielen na svadobnej hostine, ale aj v iných domácich situáciách, pri ktorých ide naozaj do tuhého. Státisíce pútnikov do Lúrd sú dôkazom, že chorý človek a jeho blízki v skúške vzájomnej lásky dokážu obstáť, ak majú oporu v Bohu a v spoločenstve, ktoré im pomôže v náročných situáciách po zdravotnej, duchovnej, psychologickej i spoločenskej stránke.

Je to niečo veľmi silné nielen pre kresťana, ale pre každého človeka. Možno poznáte filmovú drámu „Marvinova izba“ z roku 1996 s Meryl Streepovou a Diane Keatonovou. Hrajú v ňom i ďalšie hviezdy ako Robert de Niro a Leonardo di Caprio. Je to príbeh dvoch sestier Bessie a Lee, ktoré sa vzájomne odcudzili. Až po dlhých rokoch sa toto ich odcudzenie prelomí, a to za dramatických okolností závažnej choroby. U Bessie, ktorá sa na rozdiel od svojhlavej Lee obetovala a sama zostala opatrovať otca pripútaného na lôžko v terminálnom štádiu, lekári diagnostikovali leukémiu. Liečba je možná len darovaním kostnej drene od príbuzných. Konfrontácia s chorobou sa stáva dramatickým spúšťačom premeny sŕdc, obnovenia vzťahov, akoby duchovného vzkriesenia.

Povieme si: je to len film. Áno, ale koľko je takých príbehov, ktoré neboli sfilmované a sú svedectvom o spojení síl v náročnom zápase s chorobou! Rodinné vzťahy v konfrontácii s nevyliečiteľnou chorobou sú neraz skúškou až do krajnosti. Ocitajú sa v kríze, ale ako hovorí Svätý Otec František, kríza je niečo, čo nám  pomáha rásť. Vďaka kríze rastieme v ľudskosti a vo viere v Boha.

V Lurdoch som bol len raz v živote a priznám sa, že najsilnejší dojem tam na mňa urobilo to, keď som videl dobrovoľníkov, ako sa obetavo starajú o chorých, ako ich s trpezlivosťou a láskou sprevádzajú, ako im načúvajú a snažia sa porozumieť ich potrebám. A ako sa medzi nimi vytvára puto vzájomného priateľstva. Videl som skupiny stredoškolákov, dievčat a chlapcov, sprevádzaných kňazom, rehoľnou sestrou alebo laikom, ktorí prišli na týždeň-dva pomáhať v areáli svätyne. Z radosti na ich tvárach pri večerných zdieľaniach bolo jasné, ako ich to ľudsky a duchovne posúva.

Nevyliečiteľné choroby sú dotykom s Kristovým krížom a neraz prídu aj na mladého človeka alebo na tých, ktorí sa sami obetovali pre druhých. Jedným z príkladov je jezuitský kňaz páter Alojz Šatura SJ (1925-1983), ktorý v závere života trpezlivo znášal laterálnu muskulárnu dystrofiu, postupné ochabovanie svalstva. O jeho živote vyšla aj kniha s názvom Apoštol trpiacich. Pri jeho lôžku sa v Bratislave striedali štyria mladí dobrovoľníci, ktorých táto skúsenosť vyškolila pre život zameraný na druhých. Ovocím tejto zaťažkávacej skúšky bol vznik spoločenstva s názvom „Samaritán“ na začlenenie zdravotne postihnutých do spoločenstva. Jeden zo štvorice sa sám stal jezuitom.

Úcta k životu človeka v terminálnom štádiu a jeho sprevádzanie sa v súčasnosti stali výzvou pre celé ľudstvo. Svätý Otec František zdôrazňuje, že tu ide o všeľudský etický princíp. Pred Svetovým dňom chorých v roku 2022 to povedal takto:

„Musíme byť vďační za všetku pomoc zo strany medicíny, aby prostredníctvom tzv. paliatívnej starostlivosti mohol každý človek prežiť posledný úsek svojho života čo najľudskejším spôsobom. Avšak musíme si dávať pozor, aby sme si túto pomoc nezamieňali s neprijateľnými odklonmi smerom k zabíjaniu. Musíme sprevádzať ľudí na ceste k smrti, ale nesmieme smrť vyprovokovať alebo pomáhať akejkoľvek forme samovraždy. Nezabúdajte, že právo každého človeka na opateru a starostlivosť musí byť vždy prioritou, aby tí najslabší, najmä starí a chorí, neboli nikdy odstrčení. Právom je život, nie smrť, ktorú treba prijať, nie ju vysluhovať. A táto etická zásada sa týka všetkých, nielen kresťanov alebo veriacich.“ (Gen. audiencia, 9. feb. 2022)

Zoči-voči terminálnemu štádiu choroby nám neraz chýbajú slovné odpovede. Otázka „prečo?“ sa však vďaka skutočným príbehom dostáva do nového svetla – svetla vzkrieseného Krista. Nevyliečiteľná choroba prežívaná v spojení s Kristom je už na zemi vstupom do večnosti pre chorého i pre jeho okolie. Je to šanca zažiť to, čo hovorí Ježiš: „Božie kráľovstvo je medzi vami“ (Lk 17,21).

O tom hovorí aj februárový úmysel našich biskupov: „Aby sme sa podľa príkladu preblahoslavenej Panny Márie nesením vlastných krížov pripájali ku Kristovmu vykupiteľskému dielu.“

P. Jozef Bartkovjak SJ, národný koordinátor Apoštolátu modlitby