Otec Ihor na Ukrajine: Mojím povolaním je zostať s farníkmi

Svitlana Dukhovych, Miroslava Holubíková – Vatican News

Otec Makar, ktorý od roku 2005 pôsobí v Chersonskej oblasti, v rozhovore vyjadril aj vďačnosť, že  mohol svojim farníkom pomáhať aj z diaľky, keď kvôli ruskej invázii musel odísť. V tomto regióne žije s manželkou a štyrmi deťmi a hoci vždy čelil mnohým výzvam, rozsiahla invázia bola pre neho osobitnou skúškou.

Zasiať pšenicu, znova a znova, dúfať v dobrú úrodu, ale nemať istotu, že do nej nezasiahnu poveternostné podmienky, prírodné katastrofy alebo iné nepredvídané udalosti - takto pracujú poľnohospodári, ale nielen oni. Semienkami môžu byť láskavosť, slová, vedomosti a všetky ostatné hodnoty, ktoré nás robia ľuďmi. Keď otec Makar, pôvodom zo Ľvovskej oblasti, začal pred takmer dvadsiatimi rokmi slúžiť v dedinách Zelenivka, Antonivka a Inženerne, ktoré sa nachádzajú na okraji Chersonu, zdalo sa mu, že tu nie je vhodná duchovná „pôda“, pretože v jeho troch farnostiach žilo veľmi málo ľudí. „Ešte pred začiatkom vojny sme sa rozhodli postaviť kaplnku v Inženerne, hoci sme mali veľmi málo ľudí a často som premýšľal, pre koho ju staviam“, prezradil otec Makar. Odpoveď na svoju otázku dostal po rozsiahlej ruskej invázii, resp. po oslobodení Chersonu.

Začiatok ruskej invázie

Keď sa začala rozsiahla invázia, žil otec Makara so svojou rodinou v Antonivke, pri strategickom moste, ktorý spája dva brehy Dnepra. Ako spomínal, „boje na moste sa začali už v prvý deň vojny“. Im sa podarilo odísť autom, v ktorom boli deviati: šesť detí a traja dospelí. Po odchode z Chersonskej oblasti otec Makar neopustil svoje farnosti. Tak ako mnohí iní farári, aj on hľadal rôzne spôsoby, ako materiálne a duchovne podporiť svojich ľudí.

Počas okupácie Chersonu, ktorá trvala do 11. novembra 2022 sa so svojou rodinou zdržiaval v Ternopole na západe Ukrajiny a na diaľku zriadil a viedol vývarovňu. Spojil sa s niekoľkými vodičmi autobusov, ktorí prevážali ľudí z Chersonu, a posielal svojim farníkom, ktorí tam zostali, jedlo, lieky a hygienické potreby a peniaze. Farníci potom pripravovali teplé jedlá a nosili ich do domovov chorých, starých, postihnutých a núdznych ľudí. Otec Makar rozprával:

„Niekedy som posielal potravinové výrobky do detského domova pre postihnuté deti v Olešku, ktorý je teraz okupovaný. Raz mi zavolal na Viber jeden chlapec menom Davyd, ktorý mi ďakoval za to, že som mu poslal balíček, ktorý sme dostali zo Španielska, boli v ňom konzervované mandarínky v sirupe... Boli takí šťastní, ďakovali mi a povedali: „Príďte nás navštíviť!“. Neviem, čo sa potom s tými deťmi stalo, viem len, že ich odviezli na neznáme miesto...“.

Ďalší začiatok: návrat po oslobodení Chersonu

Po oslobodení Chersonu a časti regiónu sa gréckokatolícky kňaz vrátil do svojich farností. Jeho rodina zostala v Ternopole. Na otca Makara čakali opäť zmeny, nové okolnosti, ale tá istá služba, tá istá horlivosť a túžba byť nablízku ľuďom, ktorých nazýva „mojimi ľuďmi“. Z bezpečnostných dôvodov sa nemohol vrátiť do farského domu v Antonivke, tak istý čas býval v domoch farníkov a pred niekoľkými mesiacmi sa presťahoval do pastoračného centra v Zelenivke, ktoré sa budovalo pred vojnou. V marci sa otec Makar stal riaditeľom Charity v Chersone. Vysvetlil:

„Poskytujeme rôzne druhy humanitárnej pomoci. Distribuujeme potraviny, hygienické potreby, vodu. Nedávno sme otvorili priestor pre deti v istom suteréne, (ktorý sa dá využiť aj ako protiletecký kryt), pretože v našom regióne deti nechodia do školy, nechodia do škôlky, vyučovanie prebieha online a deti sú veľmi rady, že sa sem môžu prísť pozrieť, porozprávať sa a spoločne sa hrať“.

Čas zberu úrody

Hoci vojna sa ešte neskončila a otec Makar, podobne ako mnohí iní kňazi, ktorí sa verne venujú svojim ovečkám, čelí každý deň novým výzvam, život dokazuje, že ich úsilie, ich ochota „zasievať“, aj keď nevidia „široké pole“, prináša ovocie. Ďalej uviedol: 

„Na mojich farníkov veľmi zapôsobilo, že som na nich ako kňaz nezabudol, ani keď som kvôli ruskej invázii musel odísť a oni tu zostali viac ako osem mesiacov. Pred vojnou chodilo na nedeľnú svätú liturgiu nanajvýš pätnásť alebo dvadsať ľudí, kým po mojom návrate a dodnes chodí na omšu každú nedeľu 150 až 250 ľudí. Mnohí začali chodiť do kostola, pretože hovorili: „Až keď sme stratili slobodu a prišli o všetko, pochopili sme, aký je Boh v našom živote dôležitý. Pociťujú vďačnosť aj preto, že Boh nezabudol na ich deti, ktoré utiekli do zahraničia a teraz žijú v rôznych častiach sveta: sú v bezpečí a niekto sa o ne postaral“.

Život pod nepretržitou paľbou

Chersonská oblasť je región, kde ľudia počujú výbuchy delostreleckej paľby častejšie ako sirény leteckého poplachu. Ako vysvetlil otec Makar „pri delostreleckom ostreľovaní od momentu výstrelu do výbuchu môže uplynúť až štyridsať sekúnd a letecký poplach nie je schopný reagovať, preto život tu je naozaj nebezpečný“.

Na otázku, či ľudia naďalej odchádzajú z týchto miest, otec Makar poznamenal, že tí, ktorí mali odísť, už odišli. A dodal: „My, pracujeme pre ľudí, ktorí zostali, pretože ľudia hľadajú Boha a my tu musíme byť, aby sme im slúžili. Pretože aj keby som odišiel ako kňaz, ľudia by zostali a ľudia chcú počúvať Božie slovo, lebo ich jedinou útechou je, že môžu prísť do farnosti, stretnúť sa, porozprávať sa. Ďalšou veľmi dôležitou a tiež ťažkou úlohou nás kňazov v tomto období sú pohreby. Niekedy pri slávení pohrebu počujem, ako letí raketa a neďaleko vybuchuje, deje sa všeličo. Ale mojím povolaním je byť s ľuďmi. Boh ma sem poslal a ja som tu.“

Boj je jediný zdroj sily

Aj do malého kostolíka v jeho ďalšej farnosti v Inženerne, ktorý sa otec Makar rozhodol postaviť pred vojnou a ktorý spočiatku navštevovalo len veľmi málo ľudí, teraz pravidelne chodí päťdesiat až sedemdesiat ľudí. „Uvedomil som si, že to bola Božia prozreteľnosť, ktorá ma postrčila, aby som postavil ten malý kostolík, pretože teraz ľudia prichádzajú, tešia sa z kostola a robia všetko, čo je potrebné, pretože hovoria, že Boh je jediným zdrojom sily do života“, vyjadril spokojnosť otec Makar.

Napokon na otázku, čo mu pomáha získavať stále silu,  gréckokatolícky kňaz odpovedal:

„Mojou silou je modlitba, je to Boh. Veľmi ma inšpirujú aj chvíle, keď sa pozerám do očí svojim ľuďom: veria, že budem s nimi, že tu budem. A nemôžem povedať, že som skľúčený, že sa vzdávam, pretože ich musím povzbudzovať, aby sa modlili a verili, že všetko bude v poriadku. Podporu cítim aj od svojej rodiny - manželky a detí - keď ich navštívim v Ternopole: (...) Pred vojnou som sníval o všetkých veciach, ktoré teraz robíme v našej farnosti - prichádza veľa ľudí, pracujeme s deťmi - a nevedel som, ako sa zrealizujú. Boh mi pomohol to urobiť a možno je bolestné, že sa to stalo počas vojny, ale my ako Cirkev plníme svoju úlohu. A napriek neustálym výbuchom môžu ľudia niekedy pocítiť trochu radosti, cítiť, že nie sú sami.“