Peter Dufka SJ (8): Kontemplatívna modlitba

To čo nazývame genius loci, čo je charakteristická atmosféra miesta, sa nedá zažiť cez digitálnu fotografiu. Tá ju dokáže iba oživiť, alebo pripomenúť, a to len vtedy, ak sa atmosféra miesta predtým uložila do nášho srdca. Preto niektorí turisti či pútnici fotia len veľmi málo, aby sa touto činnosťou neobrali o zážitok miesta, ktorý vnímajú nielen fyzickými očami, ale i očami intelektu a očami srdca. Takýmto spôsobom sa celý človek ponorí do atmosféry, v ktorej sa momentálne nachádza, ktorá ho celá prenikne a zanechá v jeho vnútri trvalú stopu. Dá sa povedať, že atmosféra miesta nás učí, formuje a povznáša.

Veľmi podobne je to i pri kontemplatívnej modlitbe. I tu je človek preniknutý objektom, ktorý kontempluje, a ktorý na ňom zanechá trvalú stopu. Objekt kontemplácie človeka učí, formuje a povznáša. Môže byť ten istý ako pri vnímaní krásy prírody, alebo originálne miesto, ale vyžaduje si vedúcu myšlienku, hlbší záujem o nazeraný objekt. Kontemplácia zahŕňa aj telesné a duševné „zmysly“, ako je pamäť a predstavivosť. Avšak, jej cieľom je duchovný zážitok, to jest prežiť Božiu prítomnosť. 

Odborníci zdôrazňujú význam dlhšieho trvania kontemplácie a odporúčajú „vychutnávať“ si objekt kontemplácie dlhším nazeraním. Ako príklad niektorí autori uvádzajú staršie osoby, ktoré sa dokážu dlho a pokojne pozerať na nejaký objekt. Vydržia naň fixovať svoj pohľad i niekoľko minút a nechať ho sa seba pôsobiť.

Objektom kontemplácie môžu byť obrazy z prírody, ale predovšetkým biblické obrazy, ktoré napomáhajú vniknúť do Kristových tajomstiev a do tajomstiev viery. Je dobre nezabudnúť, že len to, čo je spojené s Bohom, je skutočne duchovné a prináša trvalé ovocie. Kontempláciu by sme nemali prerušovať úmyslami, predsavzatiami či rozhodnutiami. Je to jednoduché nazeranie, ktoré prináša pokoj a tichú radosť.  Schopnosť kontemplácie je základom ľudského šťastia, pretože človek kontempláciou zachytáva jemnú prítomnosť Boha, ktorý má rád človeka, a preto je v slovanskej liturgii dodnes označovaný termínom Čelovekoľubec.

Slovo kontemplácia zaberá v duchovnej literatúre dôležité miesto, avšak v evanjeliu sa vyskytuje iba raz, a to u svätého Lukáša, keď hovorí o tých, ktorí z diaľky nazerali na ukrižovanie Pána. V kresťanskej tradícii toto slovo nadobúdalo veľký význam a dnes pre mnohých znamená vyšší stupeň modlitby a považuje sa za prostriedok dokonalosti.

Latinské slovo contemplatio má rovnaký koreň so slovom templum, ktoré označuje otvorený priestor ohraničený bariérou. Ide o priestor vyhradený na posvätné účely. 

Latinský výraz contemplatio však obsahovo súvisí s gréckym slovom theoria. Toto slovo  je zložené zo slova  theos - Boh, a oran - vidieť. Theoros je ten, kto vidí Boha, a theoria je akt videnia Boha.

Znakom skutočne kontemplatívnej duše, je že duša prežíva a  pociťuje, predchuť večného šťastia. Kontemplácia je život v Bohu a znakom tohto života v Bohu je duchovná spokojnosť,  pokoj srdca. Ježiš o tejto spokojnosti hovorí týmito slovami: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení... a nájdete odpočinok pre svoje duše“ (Mt 11, 28-30).

Úlohou kontemplácie je nestratiť zo zreteľa skutočnosť, že žijeme pred Božím pohľadom, že žijeme v Božej prítomnosti. Duchovní autori sú presvedčení o tom, že prežívať spokojnosť a radosť z vedomia Božej prítomnosti je podmienené predovšetkým dvoma skutočnosťami:

1. Čistotou srdca, ktorá vyžaduje boj proti nečnostiam a zlým návykom.

2. Vytrvalosťou, čo znamená stabilitou na mieste na ktorom sme. I keď momentálne neprežívame uspokojenie z tohto miesta, na ktorom pracujeme alebo pôsobíme, máme na ňom zotrvať, klopať vytrvalo na dvere Božieho milosrdenstva a čakať. Jeden duchovný otec často hovorieval: „Koľko ľudí sa nechá odradiť v predvečer dňa, keď by boli za svoje úsilie a trpezlivosť odmenení darom kontemplácie! Ireneè Hausherr prirovnáva duchovnú vytrvalosť k čakaniu na vlak a ako negatívny príklad hovorí zo svojej vlastnej skúsenosti: „Čakal som na vlak, ktorý meškal. Unavený čakaním na jednom mieste som sa išiel na chvíľku prejsť a práve v tom momente vlak prišiel. Po dvoch hodinách čakania som ho zmeškal“.

Kontempláciu viacerí autori prirovnávajú k výstupu na vrch. Výstup na vrch sa nedá prirovnať k plynulému stúpaniu balóna, ktorý nemusí prekonávať nijaké prekážky. Výstup sprevádza námaha a rôzne úskalia, čo je spoločný menovateľ všetkých duchovných výstupov. Platí to o Jánovi z Kríža, a o jeho výstupe na vrch Karmel, o výstupe a vrch Sinaj, kde Mojžiš vstúpil do tmy. Podobne to bolo i pri biblickom Exode. Egypt, ako rovinatá krajina, bol symbolom všetkých nerestí. Duša prechádza púšťou s jej pokušeniami a skúškami rôzneho druhu a nakoniec prichádza do Jeruzalema, ktorý je prísľubom pokoja.

Podstatu kontemplácie zachytávajú i tieto biblické obrazy. Kresťan musí vystúpiť na vrch Karmel, musí vstúpiť do tmy na vrchu Sinaj a opustiť Egypt, aby prešiel cez púšť vnútorných bojov a pokušení, aby sa dostal na miesto, kde vládne Boží pokoj.  

Podľa duchovných autorov, ľudská duša disponuje vzostupnou silou, ktorá ju nesie k Bohu. Avšak, tento vzostup sa mu podarí iba vtedy, ak je odľahčená od všetkého, čo ju ťaží a fixuje k zemi. Ako príklad niektorí autori používajú obraz orla. Jeho krídla sú silné a  môžu ho vyniesť do veľkých výšok. Avšak, každý orol musí i loviť korisť. Musí sa znížiť k zemi a riskovať, že skončí v pazúroch dravej zvery, alebo jednoducho v nastavenej pasci. Ani mocné krídla mu nepomôžu vrátiť sa do nebeských výšin, ak sa dostane do nastavenej pasce. Toto je reálna prekážka našej modlitby kontemplácie. Naše pozemské potreby nás neraz privedú do pazúrov dravej zvery vášni a zlých návykov a nedovolia nám vzlietnuť k duchovným výšinám. Je preto potrebné v čase kontemplácie zrieknuť sa všetkého, aby sme získali všetko. Veď dobre poznáme myšlienky, ktoré práve vo chvíli, keď sa zdá, že kontemplácia začína prinášať ovocie, vnikajú nečakane do mysle a prinášajú rozptýlenia spôsobené starosťami o profánne veci, o nás samotných či o iných.

Milí priatelia, nech nám naše prázdninové a dovolenkové zážitky prispejú k tomu, aby sme prostredníctvom kontemplácie stále viac túžili po zážitku samotného Boha.