Kňazi Pero Miličević a Benito Giorgetta Kňazi Pero Miličević a Benito Giorgetta  

Kňaz Pero Miličević: Odpustil som tým, ktorí zabili môjho otca

Na 45. mítingu v Rimini zaznelo aj svedectvo kňaza z Mostaru, ktorý ako dieťa zažil vojnu v Bosne a Hercegovine v 90. rokoch minulého storočia.

Benedetta Capelli, Zuzana Klimanová – Vatican News

„Sú dve veci, ktoré sa nedajú oddeliť: odpustenie dané a odpustenie prijaté. Mnohokrát je zažité zlo také veľké, že 

schopnosť odpustiť sa zdá ako výstup na obrovskú horu. Avšak sami to nedokážeme, potrebujeme Božiu milosť, mali by sme o ňu prosiť“. To sú slová pápeža Františka z generálnej audiencie 18. marca 2020. Tento odkaz obsahuje aj príbeh duchovného otca Pera Miličevića z Mostaru, mesta, ktorému chorvátske jednotky v roku 1993 zbúrali jeho symbol, starý most. Boli to dramatické časy, keď bol Mostar rozdelený na dve časti medzi jednotky bosnianskych Chorvátov, ktorí okupovali západnú časť, a armádu Republiky Bosna a Hercegovina na východe, kde žili bosnianski moslimovia.

Padnutie do tmy

Išlo o konflikt bratov, ktorý otriasal vtedajšou Juhosláviou a ktorý sedemročný chlapec Pero nechápal. Rozumel však hojným a trpkým slzám, ktoré ronila jeho matka a ktoré sa jeho príbuzní márne snažili osušiť. Otec Pero v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas - Vatican News počas stretnutia v Rimini povedal: „V roku 1993 som za jeden deň stratil osem ľudí z mojej rodiny. Zomrel mi otec, moja teta videla zomrieť tri svoje deti, ďalšia teta prišla o syna, ďalšiu tetu zabili...“ Tým sa to nekončí. Malý Pero bol spolu s ostatnými odvedený do koncentračného tábora, kde zostal sedem mesiacov.

Oáza pokoja

O dva roky bol Pero spolu s ďalšími deťmi z Mostaru odvezený na mesiac do Talianska. Do Termoli ich priviezol kňaz Benito Giorgetta, ktorý bol tiež prítomný na Mítingu v Rimini. „Išiel som ich osobne vyzdvihnúť, po celom byrokratickom procese získavania povolenia.“ 

Kňaz hovoril o svojej veľkej „túžbe ponúknuť oázu pokoja týmto utrápeným deťom“. „Spomínam si na ich strach, keď vybuchoval ohňostroj - schovávali sa, pretože pre ne to boli zvuky smrti a pre nás zvuky radosti“. Otec Pero vyjadril svoju vďačnosť za rodiny, ktoré vtedy deti prijali. Ako uviedol, boli istým spôsobom „misionármi, ktorí evanjelizovali svojím svedectvom života“.

Láska, ktorá nezabúda

Deti sa vrátili do Mostaru a v priebehu plynúcich rokov sa museli konfrontovať s utrpením a námahou v snahe o nápravu medziľudských vzťahov a tiež nastúpiť na cestu uzdravovania. Pero si vybral seminár v Záhrebe. Na niekoľko rokov sa vrátil do Talianska, aby dokončil štúdium. Našiel aj rodinu, ktorá ho ako dieťa na mesiac hostila a pýtal sa na otca Benita, ale veľa sa o ňom nedozvedel. Keď sa však vrátil do Ríma, prijal od neho telefonát a otec Benito ho pozval do Termoli, aby spolu slávili svätú omšu. „Láska sa nedá zabudnúť“, hovorí otec Pero.

„Viem, kto zabil môjho otca...“

Počas všetkých tých rokov svetlo evanjelia osvetľovalo srdce mladého kňaza, stretnutie s tou najväčšou Láskou v ňom uskutočnilo revolúciu, ktorá ho otvorila pre odpustenie. „Tak ako Boh odpúšťa, aj my musíme odpúšťať. Viem, kto mi zabil otca, ale nemôžem žiť v pomste“, hovorí otec Pero. „Keby som cítil zášť, nebol by som Božím človekom. Sme ľudia, robíme chyby, narodili sme sa na tom istom mieste, nie sme príliš odlišní“. To je veľká lekcia, ktorú bolesť priniesla do života otca Pera: odpustenie je cesta k uzdraveniu i k tomu, aby sme na druhého človeka hľadeli ako na skutočného brata.

Ďakujeme, že ste si prečítali tento článok. Ak chcete byť informovaní o novinkách, prihláste sa na odber noviniek kliknutím sem.

22 augusta 2024, 14:44