Spoznávanie Jánovej apokalypsy (11): Prorocká úloha Cirkvi

Drahí poslucháči,

dnes sa spolu pozrieme na jedenástu kapitolu Knihy zjavenia, ktorá plynulo nadväzuje na predchádzajúcu výzvu prorokovať. Keď sa lepšie zahĺbime do textu, všimneme si, že nehovorí o dvoch, ale o troch prorokoch: najprv prorokuje Ján, potom dvaja Boží svedkovia.

Na úvod kapitoly čítame o zvláštnom úkone, ktorý na prvý pohľad akoby nepasoval do kapitoly, v ktorej sa každý sústreďuje len na dvoch tajomných svedkov. Avšak úkon, ktorý má Ján vykonať, je prorocký a je pokračovaním posledného verša desiatej kapitoly, kde Ján píše: Tu mi povedali: „Musíš znova prorokovať o ľuďoch, národoch, jazykoch a o mnohých kráľoch“ (Zjv 10,11). Následne dostáva palicu, ktorou má zmerať chrám i oltár a tých, čo sa v ňom klaňajú, pričom vonkajšie chrámové nádvorie má vynechať, pretože je určené pohanom. Meranie naznačuje stavbu niečoho, v tomto prípade Božieho chrámu, ktorý je obrazom kresťanskej komunity, pozostávajúcej zo židov aj z pohanov, ktorí prijali vieru v Krista. Kým v židovstve nebolo umožnené pohanom vstupovať do chrámu, nový chrám ako obraz Božieho ľudu je otvorený aj pre nich. Symbolické číslo štyridsaťdva mesiacov predstavuje tri a pol roka, čiže polovicu čísla sedem, a znamená ohraničený čas, čiže čas Cirkvi na zemi od Kristovho nanebovstúpenia po jeho slávny druhý príchod. 

Následne čítame: „Dám svojim dvom svedkom, aby prorokovali“ (Zjv 11,3). Nie je celkom jasné, kto to hovorí. Ak by to bol Kristus, ťažko by sa to zlučovalo s ôsmym veršom, kde sa píše: „kde bol ukrižovaný aj ich Pán“ (Zjv 11,8). Určite však nejde o anjelových svedkov. Podľa prvého verša a slov „bola mi daná trstina“, v ktorých možno vidieť tzv. passivum divinum, v ktorom Boh je aktérom činnosti, je možné predpokladať, že slová sú Božie a on sám Jánovi hovorí o svojich dvoch svedkoch, ktorým dá, aby prorokovali.

Títo dvaja proroci sú vykreslení ako pomazaní: doslova dve olivy a dva svietniky. Podobný obraz nachádzame v knihe proroka Zachariáša (Zach 4,3), kde tieto dve olivy predstavujú pomazaného kráľa a pomazaného veľkňaza ako predstaviteľov Božieho ľudu. To, že stoja pred Božou tvárou, vyjadruje ich osobný vzťah s Bohom. Majú moc nad svojimi protivníkmi a konajú veľké prorocké znamenia, avšak iba dovtedy, dokým to Boh umožňuje. Títo dvaja svedkovi sú opäť obrazom celej Cirkvi, ktorá bola aj v listoch siedmim cirkvám znázornená svietnikmi, no je v nich možné vidieť aj podobu s viacerými starozákonnými postavami, ako napríklad s Mojžišom alebo Eliášom. Ich proroctvo trvá 1260 dní, čo je presne 42 mesiacov, počas ktorých je pohanom umožnené prechádzať po chrámovom nádvorí.

Na záver je šelme vystupujúcej z priepasti dovolené zvíťaziť nad nimi a zahubiť ich, no Pánov Duch ich o tri a pol dňa oživí a ľudia si s hrôzou uvedomia, kto je skutočný Pán. To ich privedie k obráteniu a oni vzdajú slávu Bohu na nebi. Z pohľadu šelmy je ich záhuba jej víťazstvom, no z pohľadu neba je ich smrť svedectvom, ktorým víťazia nad šelmou.

No a tu končí prorocká vsuvka, ktorá nasledovala po šiestom trúbení a dostávame sa k siedmemu trúbeniu, ktorým sa završujú dejiny spásy. Z neba sa ozývajú mohutné hlasy: „Kráľovstvo tohto sveta sa stalo kráľovstvom nášho Pána a jeho Pomazaného“ (Zjv 11,15a), a na vyjadrenie ich vzájomnej jednoty jasavý hlas pokračuje: „a bude kraľovať na veky vekov“ (Zjv 11,15b). Napriek tomu, že ide o dvoch, ktorí vládnu, sloveso v jednotnom čísle poukazuje na ich maximálnu jednotu v kraľovaní.

Tento mohutný hlas je doplnený zvolaním 24 starcov, ktorí vzdávajú Bohu vďaky za to, že sa ujal moci a začal kraľovať. Boží hnev je tu typický výraz apokalyptického hnutia, ktorý poukazuje na Božiu spravodlivú reakciu na zlo vo svete a jeho spásny zásah do dejín ľudstva.

Kapitola končí víziou archy zmluvy, stratenej v roku 586 pred Kristom, o ktorej židovská tradícia verila, že sa ukáže v mesiášskych časoch. Tu sa teda ukazuje na nebi ako nastolenie mesiášskej éry a pripomína Božiu vernosť svojmu ľudu. Tento verš viacerí biblisti považujú za začiatok nasledujúcej kapitoly, ale o tom si povieme nabudúce.

Jedenásta kapitola Knihy zjavenia nám pripomína prorockú úlohu, ktorú máme ako členovia Božej Cirkvi. Táto úloha sa bude stretať s odporom Božích nepriateľov, no je potrebná na to, aby sme čím viacerým ľuďom sprostredkovali spoznanie Boha. Táto kapitola hovorí, že to, čo pohýna srdcami ľudí, je práve svedectvo Božích prorokov.