Peter Dufka SJ (10): Pozornosť pri modlitbe

Otázka pozornosti je i pri modlitbe jedným z kľúčovým parametrom jej kvality a preto je dobre všimnúť si ju trochu bližšie. Podľa jednej z definícii, pozornosť je usmernenie ducha človeka na istý cieľ.  Pri modlitbe je týmto cieľom samotný Boh, ale sekundárne i človek, ktorý sa modlí. Sv. Augustín dostal raz z neba vnuknutie: „Staraj sa o seba, bdej nad sebou samým“. Táto veta sa stala jednou zo zásad duchovného života viacerých komunít a povzbudzovala zasvätené osoby k tomu, aby nikdy neochabovali v bdelej pozornosti podnetov, ktoré zachytávajú vo svojich  srdciach. Na kresťanstvom východe je často používaný  výraz „bdelosť srdca“. 

Evagrius Ponský hovorí: Pozornosť, ktorú venujeme sústredenosti pri modlitbe  sa nám vždy vráti. Sústredená modlitba je školou pozornosti, ktorá obohatí všetky oblasti ľudskej činnosti.  Nie náhodou sa oba výrazy v gréčtine na seba  podobajú. Na pozornosť sa v gréckom jazyku používa slovo prosoche a na modlitbu proseuche.

Pozornosť usmerňuje nášho ducha pri všetkých činnostiach a zabraňuje zbytočnej rozptýlenosti, či už pri fyzickej, či mentálnej aktivite. A nie len to. Pozornosť vďaka svojej schopnosti preniknúť do podstaty vecí vedie  k správnemu výberu,  či k správnemu rozlišovaniu. Upozorňuje naše túžby i činy správnym smerom, ale indikuje i skutočnosti, ktorým  sa treba vyhnúť. Pozornosť má svoju úlohu pri všetkých druhoch modlitby.      

1. Pozornosť pri ústnej modlite. Ide o pozornosť na vyslovované slová, a na text ktorý si pamätáme,  alebo ho čítame. Sústredenosť na vyslovované slová bola vždy v centre pozornosti učiteľov modlitby, ktorí  na ňu kládli nemalý akcent. Ján Chryzostom na túto adresu hovorí: „Mnohí vstúpia do kostola, v ktorom recitujú sériu modlitieb, a potom idú preč. Ale ani len nevedia, čo povedali. Ich ústa hovoria, ale ich uši to nepočujú. Ty sám nepočúvaš tvoje vlastné slová a chceš, aby ich Boh počul a vypočul“?

Väčšina majstrov ústnej, recitovanej modlitby dbala na správne a jasne vyslovované slová, na dôstojnú polohu pri modlitbe, na miesto a pravidelný čas modlitby. Boli presvedčení o tom, že táto vonkajšia disciplína napomôže k tomu, aby človek ľahšie upriamil pozornosť na vyslovované slová modlitby, a tak ju skvalitnil.   

2. Pozornosť pri meditácii či kontemplácii. Tu ide o iný druh pozornosti ako pri predošlej, recitovanej modlitbe. Tu recitované slová slúžia len ako základ, či podklad na meditáciu, ktorá by mala byť v centre našej pozornosti.  Nie vždy náš intelekt musí sledovať to, čo recitujú ústa, ale môže si slobodne zvoliť to, čo je užitočné pre dušu, to čo ju duchovne sýti. Toto je charakteristické pre meditáciu či kontempláciu. Princíp opakovanej modlitby – ktorá má podobu krátkej, opakovanej vety a je známa ako modlitba giaculatoria, je len ako základ, ktorý umožňuje rozkvitnúť duchovné nazeranie či úvahu nad istou pravdou viery.

Pozornosť pri meditácii a kontemplácii  možno prirovnať s technikou ostináta, ktorá sa používa v hudbe. Nad opakujúcim  melodicko-rytmickým motívom sa odvíja melódia, ktorá má svoju slobodu a nie je nijako limitovaná základom, nad ktorým sa rozvíja. Krátka, opakovaná modlitba je teda len akoby základ, na ktorý je  možné postaviť meditáciu.

3. Pozornosť a otvorenosť pre mystický zážitok. Ako naznačuje samotné slovo, ide o tajomný zážitok, ktorý upúta našu pozornosť, a ktorý presahuje kategóriu bežných, každodenných zážitkov. Slovo mystika pochádza z gréckeho slova mystikós, čo znamená „tajomný“ alebo „skrytý“. Toto slovo je odvodené od slova mýstēs, čo  sa vzťahuje na osobu zasvätenú do náboženských tajomstiev. Koreňom je sloveso mýō, čo znamená „zavrieť“, v zmysle „zatvárať oči“ alebo „nepočúvať“, čo symbolizuje presah mystického zážitku. Tento zážitok otvára oči a uši srdca, ktoré vnímajú inak, ako tie fyzické. Pozornosť človeka je upriamená na hlboké zjednotenie sa s Bohom   prostredníctvom  tichej vnútornej kontemplácie. Mystická modlitba sa často opisuje ako zážitok splynutia duše s Bohom, pri ktorom už nie sú potrebné slová ani iné fyzické vnemy.

Všetky tieto uvedené druhy modlitby vyžadujú pozornosť, ktorej nedostatok označujeme ako roztržitosť. Odkiaľ je roztržitosť? Sv. Bazil hovorí, že z lenivosti ducha, ktorý sa nezaoberá podstatnými, ale príjemnými a zavádzajúcimi vecami. Duch upadne do lenivosti pre nedostatok viery v prítomnosť Božiu, ktorý „skúma myšlienky a hnutia srdca“. Sv. Bazil bol presvedčený o tom, že silným dôvodom roztržitosti je náš egoizmus a nesprávna koncentrácia na nás samotných. Hovoril, že ,   našu roztržitosť môžeme uzdraviť živým vedomým Božej prítomnosti. 

Vedomie Božej prítomnosti vždy napomáhalo pozornosti pri modlitbe. Niektoré duchovné osobnosti  si často opakovali vetu z pätnásteho žalmu: „Pána mám vždy pred očami; a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa“. (Žalm 15,8).  Sv.  Bazil však bol proti tomu, aby sme akoby umiestňovali Boha mimo nás, pretože je prítomný v nás samotných, je prítomný v našich srdciach. Takto upriamiť pozornosť na Boha znamená upriamiť pozornosť na seba samého. Človek je taký, aké je jeho srdce. A srdce človeka je centrom ľudskej osoby, v ktorom prebýva Boh.

Milí priatelia, väčšina z nás už dlho nepočula poznámku učiteľov či rodičov. „Dávaj v škole pozor“.  Je však dobre sami sebe pripomínať dôležitosť pozornosti v  škole modlitby [1]

[1] Porov.  Tomáš Špidlík, La preghiera secondo la tradizione dell’Oriente cristiano, Aprilia 2008, 396-399