Biblické postavy (18): Boh v knihe Genezis 1-11. (II. časť)

Stvoriteľ pri svojej aktivite opakovane čosi oddeľuje a rozlišuje. Oddeľuje svetlo od tmy (porov. Gen 1,4.18), oddeľuje vody pod oblohou od vôd nad oblohou (porov. Gen 1,7), oddeľuje deň od noci (Gen 1,14). Keď pučí rastlinstvo a vznikajú morské i suchozemské živočíchy, plazy, zver a všakovaké vtáctvo, opakovane sa v príbehu zdôrazňuje, že majú povstávať podľa svojho druhu. I vrcholné dielo stvorenia – človek sa rozlišuje na muža a ženu. Boh prvých kapitol Biblie sa teda predstavuje ako milovník diferencovanosti, rôznorodosti, mnohorakosti, diverzity. V historickom kontexte nadvlády babylonského impéria, ktoré sa snažilo zlúčiť podrobené etnické skupiny a eliminovať ich svojbytnosť, určite nešlo o nevinnú záľubu. Spočiatku nenápadné polemické tóny biblického textu naplno zaznievajú v jedenástej kapitole knihy Genezis. Tá rozpráva o odhodlaní ľudí postaviť si mesto s vežou. Na prvý pohľad by sa síce mohlo zdať, že Pánovi je tŕňom v oku trúfalosť či pýcha ľudí, ktorí by chceli mať vežu siahajúcu až do neba (porov. Gen 11,4). Príbeh si však v skutočnosti neberie na mušku ľudské ambície preniknúť do nebeskej sféry náležiacej Bohu. Stavba je tak smiešne malá, že Pán musí zostúpiť, aby ju vôbec videl (porov. Gen 11,5.7). Problémom je tu zjavne niečo iné. Biblický text zdôrazňuje, že ľudia mali jeden jazyk a rovnaké slová (porov. Gen 11,1.6). Podobný výraz sa opakuje v asýrskych propagandistických textoch a v kráľovských análoch. Biblický text teda veľmi nápadne evokuje imperialistické postupy ríše, ktorá budovala svoju moc násilnou homogenizáciou podrobených národov. Fádna uniformita, potláčanie rozmanitosti, popieranie rozdielov, neochota k citlivému rozlišovaniu a ignorovanie detailov sú typické znaky akejkoľvek ideológie ktorejkoľvek doby. Boh Biblie naopak podporuje rôznorodosť svojho stvorenia a odmieta centralizáciu moci, ktorá redukuje ľudské osoby na mechanických uskutočňovateľov údajných spoločných zámerov.

Rozptýlenie staviteľov mesta a veže zo Senaárskej roviny do celej zeme teda nie je sebaobranný ťah malicherného Boha, ktorý by sa cítil ohrozený ľudskými ambíciami.

To sumerské mýty vykresľujú ľudí ako nepríjemných narušiteľov božského pokoja, takže mezopotámski bohovia dokonca prijímajú opatrenia k regulácii populačného rastu. Boh Biblie naopak miluje plodnosť, baví ho rôznorodosť, fandí ľudskej tvorivosti a víta rozdiely, pričom podporuje ľudskú prosperitu a opakovane vyslovuje prianie, aby ľudia naplnili zem. Zásah v krajine Senaár teda nie je namierený proti nim, ale proti ich absurdným zámerom, ktoré spôsobujú patologickú jednotvárnosť a bránia im v skutočnom rozvoji.

Na rast a prosperitu je podľa knihy Genezis zamerané i Božie požehnanie. A to sa viackrát výslovne spája práve s plodnosťou a s úlohou ľudstva naplniť zem (porov. Gen 1,28; 9,1; 9,7). Ak teda nejaký kontext a priori popiera práve tieto rozmery, možno usudzovať, že ide skôr o karikatúru toho požehnania, ktoré predstavuje Biblia.

Biblický Boh tvorí rozmanité skutočnosti a diferencuje, pričom zodpovedné a kritické uvažovanie predpokladá aj u človeka, ktorého stvoril na svoj obraz a podobu. Na žiadny ľudský prešľap nereaguje usvedčovaním a obviňovaním, ale zakaždým v prvom rade nadväzuje dialóg otvorenou otázkou: „Kde si?“ (Gen 3,9), „Kto ťa upozornil?“ (Gen 3,11), „Čo si to urobila?“ (Gen 3,13) „Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár?“ (Gen 4,6) „Kde je tvoj brat...? Čo si to urobil?“ (Gen 4,9-10). A po každej z týchto nešťastných udalostí, nenasledujú opatrenia zamerané na likvidáciu páchateľa, ale konštatovanie neblahých dôsledkov, ktoré sa Boh snaží čo najviac zmierniť. To isté platí aj o potope. Tento biblický príbeh je veľmi podobný starovekým mezopotámskym mýtom, no na rozdiel od nich, biblický hrdina Noe sa nezachraňuje navzdory božským zámerom, ale práve vďaka Božej starostlivosti a presným inštrukciám, ktoré pochádzajú priamo od Boha a nie od nejakého tajného spojenca z božskej sféry, ako je tomu v mezopotámskych mýtoch. I v tomto prípade teda vychádza najavo, že Boh, ako ho predstavujú prvé kapitoly knihy Genezis, nie je ľudstvu nepriateľsky naladený konkurent, ale verný spojenec, na ktorého sa človek môže spoľahnúť i vtedy, keď si takpovediac sám hádže polená pod nohy.