Ježiš sa modlí za nás pred Otcom, ukazuje mu svoje rany

Majme dôveru, Ježiš sa za nás modlí pred Otcom a ukazuje mu svoje rany, ktoré sú cenou za našu spásu. Pri rannej svätej omši sa pápež František modlil osobitne za rodiny, ktoré v dôsledku pandémie trpia hladom a núdzou. Prosil i za obrátenie úžerníkov, do ktorých rúk rodiny neraz padajú vo svojej zadĺženosti.

Za rodiny v hmotnej núdzi a za obrátenie úžerníkov

V úvode svätej omše Svätý Otec prosil nasledovne:

„Na mnohých miestach počuť o jednom z dôsledkov tejto pandémie: mnoho rodín, ktoré sú v núdzi, hladuje a žiaľ „pomáha“ im skupina úžerníkov. Toto je ďalšia pandémia.

Sociálne pandémia: rodiny ľudí, ktorí majú nádennú prácu alebo žiaľ prácu načierno, ktorí nemôžu pracovať a nemajú čo jesť... spolu s deťmi. A úžerníci im potom vezmú aj to málo, čo majú.

Modlime sa. Modlime sa za tieto rodiny, za toľké deti z týchto rodín, za dôstojnosť týchto rodín. A modlime sa aj za úžerníkov: nech sa Pán dotkne ich srdca a nech sa obrátia.“

V homílii pápež vychádzal z prvého liturgického čítania zo Skutkov apoštolov (5,27-33). Peter s apoštolmi zoči-voči výčitkám a hrozbám veľrady, ktorá im chce zabrániť v učení ľudu, odvážne odpovedajú, že v prvom rade treba poslúchať Boha, a nie ľudí.

Peter, ktorý bol predtým ustrašený a zaprel Pána, má teraz odvahu. Jej zdrojom je Ježišova modlitba – ten sa za Petra modlil, aby jeho viera neochabla. Ježiš sa však modlí aj za každého z nás a ukazuje Otcovi svoje rany, pripomenul Svätý Otec a zdôraznil, že potrebujeme mať viac dôvery v Ježišovu modlitbu za nás, než v naše vlastné modlitby.

Plné znenie homílie pápeža Františka

Prvé čítanie pokračuje v príbehu, ktorý sa začal uzdravením chromého pri Krásnej bráne chrámu. Apoštoli boli privedení pred veľradu, potom boli poslaní do väzenia a napokon ich anjel oslobodil. A dnes ráno, práve v to ráno, mali vyjsť z väzenia, aby boli súdení, no oslobodil ich anjel a hlásali v Chráme. (porov. Sk 5,17-25). «Keď sluhovia priviedli apoštolov, postavili ich pred veľradu» (v. 27).

Išli po nich do chrámu a priviedli ich pred veľradu. A tam im veľkňaz vyčítal: «Nezakázali sme vám prísne učiť v tom mene?!» (v. 28) – čiže v Ježišovom mene – «A vy ste naplnili Jeruzalem svojím učením a chcete na nás uvaliť krv toho človeka» (v. 28). Pretože apoštoli, Peter a Ján, no predovšetkým Peter vyčítali vedúcim, kňazom, že zabili Ježiša.

A tak Peter spolu s apoštolmi odpovedá: „Treba poslúchať Boha. My sme poslušní Bohu, a vy ste vinní v tej veci“ (porov. Sk 5,29-31). A obviňuje ich, a to s odvahou, so smelosťou, až si kladieme otázku: „Je to skutočne ten Peter, ktorý zaprel Ježiša? Ten Peter, ktorý mal toľko strachu, ten Peter, ktorý bol dokonca zbabelý? Ako to, že došiel až sem?“

A [Peter] uzatvára reč ešte týmito slovami: «A my sme toho svedkami aj Duch Svätý, ktorého Boh dal tým, čo ho poslúchajú» (porov. v. 32). Akou cestou si prešiel Peter, že dospel až sem, k tejto odvahe, k tejto smelosti, s akou sa exponuje? Pretože mohol pristúpiť na kompromis a povedať kňazom: „Buďte pokojní, pôjdeme a budeme hovoriť miernejším tónom, na verejnosti vás nikdy neobviníme, ale vy nás necháte na pokoji...“ – mohol ísť ku kompromisom.

V dejinách to Cirkev musela koľkokrát urobiť, aby zachránila Boží ľud. A mnohokrát to urobila aj aby zachránila seba samú – nie však Svätú Cirkev, ale vodcov. Kompromisy môžu byť dobré a môžu byť aj zlé. Mohli sa však oni ísť cestou kompromisu? Nie, Peter povedal: „Žiaden kompromis. Vy ste vinní“ (porov. v. 30). Povedal to s takouto odvahou.

A ako Peter došiel až do tohto bodu? Pretože to bol človek plný nadšenia, človek, ktorý miloval veľmi mocne. Bol tiež človekom bázne, človekom otvoreným voči Bohu až tak, že mu Boh zjavuje, že Ježiš je Kristus, Boží Syn; no krátko nato, upadá vzápätí do pokušenia povedať Ježišovi: „Nie Pane, touto cestou nie: poďme inou“: vykúpenie bez kríža. A Ježiš mu hovorí: „Satan“ (porov. Mk 8,31-33).

Je to Peter, ktorý prechádzal od pokušenia k milosti. Ten Peter, ktorý je schopný pokľaknúť pred Ježišom a povedať: „Odíď odo mňa, lebo som hriešnik“ (porov. Lk 5,8). A potom ten Peter, ktorý sa snaží z vecí vykrútiť, zostať nepozorovaný, a aby neskončil vo väzení, zapiera Ježiša (porov. Lk 22,54-62). Je to Peter nestály, a to však preto, že bol veľmi veľkodušný a aj veľmi slabý.

Čo je tým tajomstvom, čo je tou silou, ktorú mal Peter, aby prišiel až sem? Je jeden verš, ktorý nám pomôže to pochopiť. Pred svojím utrpením Ježiš apoštolom hovorí: «Satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu» (Lk 22,31). Je to chvíľa pokušenia: „Budete ako pšenica“. A Petrovi hovorí:  «Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera» (v. 32). Toto je Petrovo tajomstvo: Ježišova modlitba. Ježiš sa za Petra modlí, aby jeho viera neochabla a aby mohol - hovorí Ježiš -, posilňovať bratov vo viere.

Ježiš sa modlí za Petra.

A toto, čo urobil Ježiš s Petrom, robí s nami všetkými. Ježiš sa za nás modlí; modlí sa pred Otcom. My sme zvyknutí modliť sa k Ježišovi, aby nám dal tú či onú milosť, aby nám pomohol, no nie sme zvyknutí kontemplovať Ježiša, ktorý Otcovi ukazuje svoje rany, Ježiša orodovníka, Ježiša, ktorý sa za nás modlí. A Peter bol schopný vykonať celú túto cestu, od zbabelca až k odvážnemu, s tým darom Ducha Svätého vďaka Ježišovej modlitbe.

Premýšľajme nad tým trochu. Obráťme sa na Ježiša, poďakujme mu, že sa za nás modlí. Za každého jedného z nás sa Ježiš modlí. Ježiš je orodovník. Ježiš si chcel so sebou vziať rany, aby ich ukázal Otcovi. Je to cena za našu spásu. Musíme mať viac dôvery – viac než v naše modlitby dôverovať v Ježišovu modlitbu. „Pane, modli sa za mňa“ – „Veď ja som Boh, ja ti môžem dať...“ – „Áno, nuž modli sa za mňa, pretože ty si orodovník“. A toto je Petrovo tajomstvo: Peter, budem prosiť za teba, «aby neochabla tvoja viera» (Lk 22,32).

Nech nás Pán naučí vyprosovať si od neho milosť, aby sa modlil za každého z nás.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Modlitba duchovného prijímania

Pápež pre veriacich sledujúcich priamy prenos predniesol modlitbu duchovného svätého prijímania:

„K tvojim nohám, môj Ježiš, sa skláňam a obetujem ti kajúcnosť svojho skrúšeného srdca, ktoré sa vo svojej nepatrnosti ponára do tvojej svätej prítomnosti. Klaniam sa ti vo sviatosti tvojej lásky, túžim ťa prijať do chudobného príbytku, ktorý ti ponúka moje srdce. Vo vyčkávaní šťastia sviatostného prijatia chcem ťa prijať duchovne. Príď ku mne, môj Ježiš, aby som mohol prísť k tebe. Kiež tvoja láska roznieti celé moje bytie, na život a na smrť. Verím v teba, dúfam v teba, milujem ťa.“

-zk, jb-