Nech nás terajšie ticho naučí počúvať, modlil sa pápež v Dome sv. Marty

V úvode svätej omše pápež vyzval k modlitbe: „V tejto dobe je mnoho ticha. To ticho sa dá aj cítiť. Kiež nás toto ticho, ktoré je tak trochu nové v tom, na čo sme zvyknutí, naučí počúvať, nech nám dá rásť v schopnosti načúvať. Modlime sa za to.“

V homílii dnes Svätý Otec komentoval liturgické čítanie zo Skutkov apoštolov (4,32-37) o živote prvej kresťanskej komunity. Jej členovia mali „jedno srdce a jednu dušu“ a všetko mali spoločné, takže nikto netrpel núdzou. Prvá kresťanská komunita je pre nás vzorom, ideálom, vysvetlil Svätý Otec. Je znamením toho, čo môže urobiť Duch Svätý, ak sme mu poddajní.

Duch Svätý vytvára harmóniu. Neskôr však prichádzajú problémy a rozdelenia. Pápež vymenoval tri časté príčiny rozdelení. Tou prvou sú peniaze, a preto má postoj chudoby pre komunitu ochrannú úlohu ako „matka komunity“ a jej „ochranný múr“. Platí to ako pre Cirkev a jej spoločenstvá, tak aj pre rodiny, ktoré sú častokrát rozdelené kvôli dedičstvu.

Druhou príčinou rozdelení je márnivosť, pocit, že sme viac než tí ostatní a ukazovanie sa pred druhými. Treťou príčinou rozdelení sú klebety, túžba ohovárať pochádzajúca od diabla. Svätý Otec veriacich vyzval vyprosovať si od Pána poddajnosť voči Duchu Svätému, aby premenil nás i naše spoločenstvá a vytvoril v nich harmóniu.

Plné znenie homílie pápeža Františka

„Narodiť sa zhora“ (Jn 3,7) je narodiť sa mocou Ducha Svätého. Nemôžeme si vziať Ducha Svätého pre seba, môžeme mu len dovoliť, aby nás premenil. A naša poddajnosť mu otvára dvere: je to on, kto spôsobuje zmenu, premenu, toto znovuzrodenie sa zhora. Je to Ježišov prísľub, že pošle Ducha Svätého (porov. Sk 1,8). Duch Svätý je schopný robiť úžasné veci, na aké nedokážeme ani len pomyslieť.

Príkladom je táto prvá kresťanská komunita; to, čo tu o nej hovoria, nie je akousi fantáziou: je vzorom toho, kam sa až dá dôjsť, keď sme poddajní a dovolíme vstúpiť Duchu Svätému, aby nás premenil. Je to jedna takpovediac „ideálna“ komunita. Je pravda, že krátko na to sa začnú problémy, no Pán nám dáva vidieť, kam by sme až mohli dôjsť, ak sme otvorení voči Duchu Svätému, ak sme mu poddajní.

V tejto komunite je harmónia (porov. Sk 4,32-37). Duch Svätý je majstrom harmónie, je schopný ju vytvárať, a tu ju aj vytvoril. Musí ju vytvoriť v našom srdci, musí v nás zmeniť mnoho vecí, vytvoriť harmóniu: pretože on sám je harmónia. A to aj harmónia medzi Otcom a Synom: on je harmonickou láskou. A on ako harmónia tvorí tieto veci, akou je aj táto tak harmonická komunita.

Dejiny i samotná kniha Skutkov apoštolov nám však potom hovoria o mnohých problémoch v komunite. Toto je model: Pán umožnil tento vzor takmer „nebeskej“ komunity, aby nám ukázal, kam až môžeme dôjsť.

Potom sa však v komunite začínajú rozdelenia. Apoštol Jakub v druhej kapitole svojho listu hovorí: „Nech je vaša viera odolná voči nadŕžaniu osobám“ (porov. Jak 2,1): pretože to existovalo! Apoštoli musia ísť napomínať: „Nediskriminujte!“ A Pavol sa v Prvom liste Korinťanom v 11. kapitole sťažuje: „Počul som, že sú medzi vami rozdelenia“ (porov. 1 Kor 11,18). V komunitách sa začínajú vnútorné rozdelenia.

Tento „ideál“ sa treba snažiť dosiahnuť, nie je to však jednoduché. Je mnoho vecí, ktoré rozdeľujú komunitu, či už je to kresťanské spoločenstvo farské alebo diecézne či kňazské, alebo komunita rehoľníkov či rehoľníčok. Viaceré veci vnášajú do komunity rozdelenie.

Keď si všímame, aké veci rozdelili prvé kresťanské komunity, ja tam vidím tri: tými prvými sú peniaze. Keď apoštol Jakub hovorí o tom, aby nenadŕžali osobám, uvádza i príklad: „ak vstúpi do vášho kostola, do vášho zhromaždenia niekto so zlatým prsteňom, rýchlo ho vediete dopredu, no chudobného nechávate bokom“ (porov. Jak 2,2).

Peniaze. To isté hovorí aj Pavol: „Bohatí prinášajú jedlo, sami ho zjedia a chudobní zostávajú stáť“ (porov. 1 Kor 11,20-22). Nechať ich takto, to je ako povedať im: „Zariaď sa ako vieš“. Peniaze rozdeľujú, láska k peniazom rozdeľuje komunitu, rozdeľuje Cirkev.

Mnohokrát v dejinách Cirkvi, tam, kde sú doktrinálne odchýlky – nie vždy, avšak mnohokrát – v pozadí stoja peniaze: peniaze moci – či už politickej moci, alebo peniaze v hotovosti, sú to však peniaze. Peniaze rozdeľujú komunitu. Preto je chudoba matkou komunity, chudoba je múr, ktorý chráni komunitu. Peniaze rozdeľujú. Osobný zisk. Aj v rodinách: koľko rodím skončilo rozdelených kvôli dedičstvu? Koľko rodín! A viac spolu nekomunikujú, pre dedičstvo... Peniaze rozdeľujú.

Ďalšou vecou, ktorá rozdeľuje komunitu, je márnivosť, tá túžba cítiť sa lepšími než tí ostatní. „Ďakujem ti, Pane, že nie som ako tí druhí“ (porov. Lk 18,11) – to je modlitba farizeja. Márnivosť, cítiť sa byť niekým... A aj márnivosť v tom, že sa ukazujem pred druhými, márnivosť v spôsoboch, v obliekaní sa.

Koľkokrát – nie vždy, no mnohokrát – je slávenie nejakej sviatosti príkladom márnivosti: kto má tie najlepšie šaty, kto sa čím ukáže... Márnivosť, aj pri tom najväčšom sviatku, aj tam vstupuje márnivosť. A márnivosť rozdeľuje. Pretože márnivosť ťa vedie k vystavovaniu sa ako páv a tam, kde je takýto páv, tam je rozdelenie, vždy.

Tretia vec, ktorá rozdeľuje komunitu, sú klebety: nie je to po prvýkrát, čo o tom hovorím, je to však realita. Je to skutočnosť. Tá vec, ktorú do nás vkladá diabol, akoby potrebu ohovárať druhých. „Aký je to dobrý človek...“ – „Áno, ale...“ 

Hneď je tu to „ale“. Je to ten kameň na diskvalifikovanie druhého, keď rýchlo poviem niečo, čo som počul, a takto toho druhého trochu znížim.

Duch však vždy prichádza so svojou mocou, aby nás oslobodil od tejto svetskosti peňazí, márnivosti a klebiet, pretože Duch nie je svet: on je v protiklade k svetu. Je schopný robiť tieto zázraky, tieto veľké veci.

Vyprosujme si od Pána túto poddajnosť Ducha, aby nás premenil a premenil aj naše komunity, spoločenstvá farské, diecézne, rehoľné: nech ich premení, aby vždy napredovali v harmónii, ktorú si Ježiš praje mať v kresťanskej komunite.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Modlitba duchovného svätého prijímania

Svätý Otec pre veriacich sledujúcich priamy prenos vyslovil modlitbu svätého prijímania:

„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“

Po krátkej adorácii vystavenej Oltárnej sviatosti pápež zakončil omšu udelením eucharistického požehnania.

-zk, jb-