Príhovor kňazom a rehoľníkom v Maroku: Kresťan je živá sviatosť dialógu

Drahí bratia a sestry, dobrý deň všetkým!

Som veľmi rád, že sa s vami môžem stretnúť. Obzvlášť ďakujem otcovi Germainovi a sestre Mary za ich svedectvá. Rád by som tiež pozdravil členov Ekumenickej rady cirkví, ktorá viditeľne ukazuje prežívané spoločenstvo tu, v Maroku, medzi kresťanmi rôznych vyznaní, na ceste jednoty. Kresťania tvoria maličký počet v tejto krajine. Ale táto skutočnosť nie je z môjho pohľadu problém, i keď si uvedomujem, že pre niektorých sa môže neraz stať náročným takto žiť.

Vaša situácia mi pripomína Ježišovu otázku: „Čomu sa podobá Božie kráľovstvo, k čomu ho prirovnám? [...] Podobá sa kvasu, ktorý žena vezme a vmiesi do troch mier múky, až sa všetko prekvasí“ (Lk 13,18.21). Parafrázujúc slová Pána môžeme sa pýtať: Čomu sa podobá kresťan v týchto krajoch? K čomu ho môžem prirovnať?“ Podobá sa kúsku kvasu, ktorý matka Cirkev chce vmiesiť do veľkej dávky múky, kým celá zmes nevykvasí. V skutočnosti Ježiš si nás nevybral a neposlal preto, aby sme sa stali najpočetnejšími! Povolal nás pre isté poslanie. Vložil nás do spoločnosti ako to malé množstvo kvasu: kvasu blahoslavenstiev a bratskej lásky, v ktorej ako kresťania môžeme všetci nájsť a sprítomniť jeho Kráľovstvo. A tu mi prichádza na myseľ rada, ktorú sv. František dával svojim bratom, keď ich vysielal: „Choďte a ohlasujte Evanjelium: ak to bude potrebné, tak aj slovami“.

Toto znamená, drahí priatelia, že naše poslanie pokrstených, kňazov, zasvätených, nezávisí predovšetkým od počtu alebo množstva priestorov, ktoré zaberáme, ale od schopnosti vyvolávať a navodzovať zmenu, úžas a spolucítenie; od spôsobu, akým žijeme ako Ježišovi učeníci, medzi tými, s ktorými zdieľame každodennosť, radosti, bolesti, trápenia a nádeje (porov. Druhý vatikánsky koncil, Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 1). Inými slovami, misijné cesty nevedú cez prozelytizmus. Prosím vás, nevedú cez prozelytizmus! Pamätajme na Benedikta XVI.:“Cirkev rastie nie prozelytizmom, ale príťažlivosťou, svedectvom.“ Nie je to cez prozelytizmus, ktorý vždy vedie do slepej uličky, ale cez náš spôsob bytia s Ježišom a s ostatnými. Takže problémom nie je byť málopočetnými, ale byť bezvýznamnými, stať sa soľou, ktorá viac nemá chuť Evanjelia – toto problémom je! – alebo svetlom, ktoré už viac nič neosvetľuje (pozri Mt 5,13-15).

Myslím, že obavy vznikajú, keď sme my kresťania trápení myšlienkou, že môžeme byť významní iba ak sme masou, a ak pokrývame všetky miesta. Viete dobre, že v živote je v hre naša schopnosť „prekvasiť“ miesto, kde sa nachádzame a tých, medzi ktorými sme. Aj keď toto zdanlivo nemusí prinášať hmatateľné a okamžité úspechy. (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 210). Pretože byť kresťanom neznamená hlásiť sa k nejakej doktríne, ani k určitému chrámu, ani k určitej etnickej skupine. Byť kresťanom znamená stretnutie, stretnutie s Ježišom Kristom. Sme kresťanmi vďaka tomu, že sme boli milovaní a zažili sme stretnutie, a nie vďaka prozelytizmu. Byť kresťanmi znamená vedieť, že je nám odpustené, vedieť, že sme pozvaní konať rovnakým spôsobom, ako Boh konal voči nám, lebo „podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13,35).

Uvedomujúc si kontext, v ktorom ste povolaní žiť vaše krstné povolanie, vašu službu, vaše zasvätenie, drahí bratia a sestry, prichádzajú mi na myseľ slová pápeža sv. Pavla VI. v encyklike Ecclesiam suam: „Cirkev musí prichádzať k dialógu so svetom, v ktorom žije. Cirkev sa stáva slovom; Cirkev sa stáva posolstvom; Cirkev sa stáva rozhovorom“ (č. 67). Potvrdenie, že Cirkev musí vstúpiť do dialógu, nezávisí na móde – dnes je tu móda dialógu: nie, nezávisí to na tom –, ešte menej na stratégii pre zvýšenie počtu jej členov. Nie, ani na nejakej stratégii. Ak má Cirkev vstúpiť do dialógu, je to kvôli vernosti svojmu Pánovi a Učiteľovi, ktorý od začiatku, pohnutý láskou, chcel vstúpiť do dialógu ako priateľ a pozvať nás k účasti na jeho priateľstve (pozri Druhý vatik. koncil, Dogm. konštitúcia Dei Verbum, 2). Takto, ako učeníci Ježiša Krista sme povolaní od dňa nášho krstu, aby sme boli súčasťou tohto dialógu spásy a priateľstva, v ktorom sme prvými obdarovanými.

Kresťan v týchto krajoch sa učí byť živou sviatosťou dialógu, ktorý Boh chce nadviazať s každým mužom a ženou, v akýchkoľvek životných podmienkach. Dialógu, ktorý sme teda vyzvaní uskutočňovať Ježišovým spôsobom, tichým a pokorným srdcom (pozri Mt 11,29), s vrúcnou a nezištnou láskou, bez vypočítavostí a bez hraníc, s úctou ku slobode jednotlivca. V tomto duchu nájdeme starších bratov, ktorí nám ukazujú cestu, pretože svojím životom dosvedčili, že toto je možné, nasadili „vysokú latku“, ktorá nás vyzýva a podnecuje.

Ako nespomenúť postavu sv. Františka z Assisi, ktorý sa uprostred križiackej výpravy išiel stretnúť so sultánom al-Malikom al-Kamilom? A ako sa nezmieniť o blahoslavenom Charlesovi de Foucauld, hlboko poznačenom pokorným a skrytým životom Ježiša v Nazarete, ktorý v tichu adoroval, a ktorý chcel byť „bratom všetkých“? Alebo aj o tých kresťanských bratoch a sestrách, ktorí sa rozhodli byť solidárnymi s nejakým ľudom až po dar svojho vlastného života? Takto, keď Cirkev, verná poslaniu prijatému od Pána, vstupuje do dialógu so svetom a stáva sa rozhovorom, zúčastňuje sa na príchode bratstva, ktoré má svoj hlboký zdroj nie v nás, ale v Božom Otcovstve.

Takýto dialóg spásy sme ako zasvätení povolaní žiť predovšetkým príhovorom za ľud, ktorý nám bol zverený. Spomínam si, že som sa raz rozprával s kňazom, ktorý sa nachádzal ako vy, v krajine, kde je menšina kresťanov, a rozprával mi, že modlitba Otčenáš v ňom nadobudla zvláštnu odozvu, pretože modliac sa medzi ľuďmi iných náboženstiev, mocne preciťoval slová „chlieb náš každodenný daj nám dnes“. Modlitba príhovoru misionára aj za ten ľud, ktorý mu do určitej miery bol zverený nie aby ho riadil, ale aby ich miloval, ho viedla modliť sa túto modlitbu s osobitným tónom a chuťou. Zasvätená osoba, kňaz, prináša na svoj oltár, do svojej modlitby, život svojich krajanov a udržuje nažive, ako cez malý prielom v tejto zemi, životodarnú silu Ducha. Aké krásne je vedieť, že v rôznych kútoch tejto krajiny, vo vašich hlasoch môže tvorstvo prosiť a naďalej hovoriť: „Otče náš“!

Je to dialóg, ktorý sa preto stáva modlitbou a ktorý môžeme uskutočňovať konkrétne každý deň v mene „ľudského bratstva, ktoré objíma všetkých ľudí, zjednocuje ich a robí rovnocennými. V mene tohto bratstva rozorvaného politikami integralizmu a rozdelenia a systémami bezohľadných príjmov a  nenávistnými ideologickými tendenciami, ktoré manipulujú s činmi a osudmi ľudí“ (Dokument o ľudskom bratstve, Abú Zabí, 4. februára 2019). Stáva sa modlitbou, ktorá nerobí rozdiely, neoddeľuje a neodsúva na okraj, ale odpovedá na život blížneho; modlitbou príhovoru, ktorá je schopná povedať Otcovi: „Príď kráľovstvo tvoje“. Nie násilím, nie nenávisťou, ani s etnickými, náboženskými, ekonomickými a inými nadradenosťami, ale so silou spolucítenia, vyliateho na kríži pre všetkých ľudí. Toto je skúsenosť, ktorú zažíva väčšina z vás.

Ďakujem Bohu za to, čo ste urobili ako učeníci Ježiša Krista, tu, v Maroku, nachádzajúc každý deň v dialógu, spolupráci a v priateľstve nástroje na zasievanie budúcnosti a nádeje. Takto demaskujete a dokážete jasne poukázať na všetky pokusy zneužívať rozdiely a nevedomosť na zasievanie strachu, nenávisti a konfliktu. Pretože vieme, že živený a manipulovaný strach a nenávisť destabilizujú a zanechávajú naše komunity duchovne bezbranné. 

Povzbudzujem vás, netúžiac po inom, než po zviditeľnení prítomnosti a lásky Krista, ktorý sa stal chudobným pre nás, aby nás obohatil svojou chudobou (porov. 2 Kor 8, 9): naďalej sa stávajte blížnymi tým, ktorí sú často ponechaní vzadu, maličkým, chudobným, väzňom a migrantom. Nech je vaša láska vždy aktívna, a nech je tak cestou jednoty medzi kresťanmi všetkých vyznaní prítomných v Maroku: ekumenizmus lásky. Nech môže byť aj cestou dialógu a spolupráce s našimi moslimskými bratmi a sestrami a so všetkými ľuďmi dobrej vôle. Láska, obzvlášť voči najslabším, je najlepšia príležitosť, ktorú máme na pokračovanie v práci na kultúre stretnutia. Nech je to nakoniec i cesta, ktorá umožňuje ľuďom zraneným, skúšaným, vylúčeným, aby sa uznali za členov jednej ľudskej rodiny v znamení bratstva. Ako učeníci Ježiša Krista, v rovnakom duchu dialógu a spolupráce, majte vždy srdce, ktoré prispieva k službe spravodlivosti a pokoja, výchovy detí a mladých, ochrany a sprevádzania starých ľudí, slabých, postihnutých a utláčaných.

Ďakujem aj všetkým vám, bratia a sestry, za vašu prítomnosť a vašu misiu tu v Maroku. Ďakujem za stálosť vašej ľudskej a diskrétnej prítomnosti, podľa vzoru našich starších v zasvätenom živote, medzi ktorými chcem pozdraviť dekanku, sestru Ersiliu. Cez teba, drahá sestra, pozdravujem srdečne staršie sestry a starších bratov, ktorí z dôvodu ich zdravotného stavu nie sú fyzicky prítomní, ale sú spojení modlitbou.

Všetci ste svedkami histórie, ktorá je slávna, pretože sú to dejiny obetí, nádeje, každodenného boja, života obetovaného v službe, vo vytrvalosti namáhavej práce, pretože každá práca je potom na čele. Avšak dovoľte mi tiež povedať: „Nemáte len slávne dejiny na pamätanie si a rozpovedanie, ale veľkolepý príbeh na budovanie! Pozrite sa na budúcnosť, navštevujte budúcnosť, do ktorej vás Duch stavia“ (Apošt. exhortácia Vita consecrata, 110), aby ste boli aj naďalej živým znamením tohto bratstva, ku ktorému nás Otec povolal, bez voluntarizmu a rezignácie, ale ako veriaci, ktorí vedia, že Pán nás vždy predchádza a otvára priestory nádeje tam, kde sa niečo alebo niekto zdalo stratené.

Pán nech žehná každého z vás a prostredníctvom vás aj všetkých členov vašich komunít. Jeho Duch nech vám pomôže prinášať plody v hojnosti: plody dialógu, spravodlivosti, pokoja, pravdy a lásky, aby tu, v tejto krajine milovanej Bohom, rástlo ľudské bratstvo. A prosím nezabudnite sa za mňa modliť. Vďaka!

A teraz sa vložíme pod ochranu Panny Márie modlitbou Anjel Pána...

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mh, jb-