Pápež v Maroku ocenil u rehoľníčok a kňazov ich schopnosť byť kvasom

Miroslava Holubíková, Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

Pápež František sa o 9.00 presunul z Rabatu do približne 20 km vzdialeného mesta Témara smerom ku Casablanke. V 400-tisícovom pobrežnom meste bohatom na históriu i prírodné krásy členky Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul spravujú Vidiecke centrum sociálnych služieb. Starajú sa tu o znevýhodnené a choré deti a o osamelé ženy v núdzi.

Návšteva sociálneho centra Milosrdných sestier sv. Vincenta v Témare

Pápeža Františka privítalo v Témare 150 detí piesňou po arabsky, ktorej text mu odovzdali v španielčine: „Tu  sa uskutočňujú naše túžby. Budeme novými strážcami pokoja“. Tento bod programu Svätého Otca mal súkromnejší charakter a nebol prenášaný televíziou. Sestry vincentky sa s pápežom podelili so svedectvom.

S pomocou marockých učiteľov a zdravotných sestier sa starajú o 150 detí

vo veku od 3 do 15 rokov, s raňajkami, obedom, občerstvením a učením. Prvoradou  špecializáciou centra je už od jeho založenia pred 44 rokmi francúzskym jezuitom a lekárom, otcom Couturierom, ošetrovanie a liečba popálenín detí i dospelých.

Okrem nepretržitej starostlivosti sa sestry vincentky venujú obstarávaniu jedla pre chudobných, mlieko, plienky a jedlo pre matky s novorodencami. Vedú škôlku pre deti a poskytujú tiež psychologickú pomoc pre najnúdznejších. Pre dospelých organizujú kurzy gramotnosti v arabskom jazyku a majú aj šijacie dielne pre 70 žien. Okrem sestier tu pracuje aj mnoho dobrovoľníčok.

Pri vstupe do Vidieckeho centra sociálnych služieb sa nachádza nádoba, do ktorej tí z návštevníkov, ktorí môžu, vhodia symbolický príspevok 1 dirham (10 centov) na liečbu, návštevy a lieky.

Sestry v meste nazývajú „rhibat“, čo v arabčine znamená „Božie sestry“. Miestni obyvatelia majú k nim veľkú úctu. Všetky tri členky rehoľnej komunity sú pôvodom Španielky, jedna z nich je z neďalekých Kanárskych ostrovov. Sestra Gloria Carrilero, ktorá je predstavenou komunity od roku 1990, v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas prezradila, že od moslimov, s ktorými žije 28 rokov, sa naučila ochote prijatia blížneho, štedrosti a pohostinnosti, takže je to pre ňu veľká milosť od Pána slúžiť im: „Máme jedného Boha, a rozličné cesty ku nemu“.

Stretnutie s kňazmi a rehoľníkmi v Rabatskej katedrále

Z Témary sa Svätý Otec vrátil do hlavného mesta Rabatu. 

Katedrála sv. Petra v centre mesta, sídlo Rabatskej arcidiecézy, sa medzitým zaplnilo miestnymi kňazmi, rehoľníčkami a rehoľníkmi i laikmi v iných formách zasvätenia. O 11.30 miestneho času prišiel medzi nich pápež František, aby sa im prihovoril a pomodlil sa s nimi poludňajšiu modlitbu Anjel Pána.

Katolícku katedrála v Rabate v architektonickom slohu „art deco“, začali budovať v roku 1919. Slávnostne bola otvorená 17. novembra 1921 prvým prezidentom francúzskeho Protektorátu Maroka, Luisom H. G. Lyauteyom. Zvony katedrála dostala následne v roku 1930.

Stretnutie s duchovenstvom v katedrále sa začalo pozdravnými príhovormi kňaza a rehoľnej sestry, ktorí Svätému Otcovi poďakovali za dobrodenie jeho návštevy a priblížili svoje pastoračné aktivity v Maroku. Kňaz z misijného spoločenstva „fidei donum“ Germain Goussa predstavil Svätému Otcovi 50 kňazov a 10 rehoľných bratov pôsobiacich v diecézach Rabat a Tanger.

Dojímavým momentom bolo, keď pápež osobne prišiel pozdraviť najstaršieho z kňazov a pobozkal mu ruku. Provinciálna predstavená františkánskych misijných sestier Mary Donlon predstavila pápežovi 175 členiek z 20 rozličných kongregácií pôsobiacich v Maroku, aj najstaršiu spomedzi nich, 97-ročnu františkánsku sestru Ersilliu Mantovani, ktorá práve oslávila 80 rokov rehoľného života. Svätý Otec ju opäť prišiel srdečne pozdraviť.

Úlohu maličkej kresťanskej komunity v Maroku žijúcej uprostred moslimského sveta pápež František vo svojom príhovore charakterizoval evanjeliovým obrazom kvasu, soli a svetla. Okrem iného povedal:

„Problémom nie je byť málopočetnými, ale byť bezvýznamnými, stať sa soľou, ktorá viac nemá chuť Evanjelia – toto problémom je! – alebo svetlom, ktoré už viac nič neosvetľuje. Myslím, že obavy vznikajú, keď sme my kresťania trápení myšlienkou, že môžeme byť významní iba ak sme masou, a ak pokrývame všetky miesta.

Viete dobre, že v živote je v hre naša schopnosť „prekvasiť“ miesto, kde sa nachádzame a tých, medzi ktorými sme. Aj keď toto zdanlivo nemusí prinášať hmatateľné a okamžité úspechy. Pretože byť kresťanom neznamená hlásiť sa k nejakej doktríne, ani k určitému chrámu, ani k určitej etnickej skupine.

Byť kresťanom znamená stretnutie, stretnutie s Ježišom Kristom. Sme kresťanmi vďaka tomu, že sme boli milovaní a zažili sme stretnutie, a nie vďaka prozelytizmu.“