Svätená voda nie je ocot – povzbudenia pápeža kňazom a rehoľníkom v Skopje

Zuzana Klimanová - Vatikán

Svätý Otec pri stretnutí, ktoré bolo posledným bodom programu jeho 29. apoštolskej cesty, reagoval na tri svedectvá: gréckokatolíckeho kňaza, ktorý má rodinu, celibátneho rímskokatolíckeho kňaza a rehoľnej sestry.

Keďže v Severnom Macedónsku sú katolíci drobnou menšinou, pápež prítomných kňazov i rehoľníkov povzbudil, aby sa vo svojej službe nenechali odradiť počtami.

Ako vzor spomenul sv. Matku Terezu, rodáčku zo Skopje a dodal: „Dejiny píšu tieto osoby, ktoré nemajú strach stráviť svoj život pre lásku: to, čo ste urobili tomu najmenšiemu z mojich bratov, mne ste to urobili“ (porov. Mt 25,40).

Svätý Otec dal kňazom i rehoľníkom radu, čo robiť, ak sú v pokušení karierizmu či ak ich povolanie ochabuje:

„Pre to, aby sme obnovili seba samých, sa mnohokrát musíme vrátiť späť a stretnúť Pána, obnoviť si pamäť o prvom povolaní. Autor Listu Hebrejom kresťanom hovorí: „Spomeňte si na

 prvé dni“. Pamätať na krásu toho stretnutia s Ježišom, ktorý nás povolal a z toho stretnutia s Ježišovým pohľadom treba načerpať silu k tomu, aby sme šli vpred. Nikdy nestraťme pamäť na prvé povolanie! Pamäť na prvé povolanie je „sväteninou“. Ťažkosti apoštolskej práce, dá sa povedať, že nám „poškodzujú“ život, môžeme stratiť entuziazmus. Môžeme tiež stratiť chuť modliť sa, stretávať Pána. Ak sa takto cítiš, zastav sa! Vráť sa späť a stretni sa s Pánom prvého povolania. Táto pamäť ťa zachráni.“

Pápež zdôraznil aj dôležitosť nehy v kňazskej a rehoľnej službe:

„Je tu nebezpečenstvo, že keď nežijeme v rodine, keď nepotrebujeme prejavovať nehu vlastným deťom, (...) srdce sa stáva tak trochu „srdcom zatrpknutej starej dievky či starého mládenca“. A potom je tu nebezpečenstvo, že sľub čistoty u sestier i celibátnych kňazov sa premení na sľub „starých dievok a starých mládencov“. (...) Prosím vás, vždy s nehou. Nikdy neokrikovať. Buďte ako svätená voda, nikdy nie ocot!“ Vždy s tou milotou Evanjelia, ktorá vie prejavovať nehu dušiam. (...) Keď do kňazského života či v rehoľného života vstúpi karierizmus, srdce sa stáva tvrdým, kyslým a strácame nehu. Karierista či karieristka stratili schopnosť prejavovať nehu.“