Homília Svätého Otca v Mozambiku: Milujte svojich nepriateľov

V Evanjeliu podľa Lukáša sme počuli úsek z takzvanej „reči na rovine“. Ježiš, po tom, čo si vyvolil svojich učeníkov a prehlásil blahoslavenstvá, dodáva: „Ale vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov“ (Lk 6,27). Sú to slová určené aj nám, ktorí ich počúvame na tomto štadióne.

Ježiš ich hovorí jasne, otvorene a rozhodne, vyznačujúc úzku cestu, ktorej nasledovanie si vyžaduje niekoľko cností. Keďže Ježiš nie je nijaký idealista, ktorý by ignoroval 

realitu, hovorí o konkrétnom nepriateľovi, o skutočnom nepriateľovi, ktorého práve opísal v predošlom blahoslavenstve (6,22): je to ten, ktorý nás nenávidí, vykazuje nás mimo, tupí nás a znevažuje naše meno ako niečo hanebné.

Mnohí z vás môžu ešte stále rozprávať z vlastnej skúsenosti o udalostiach násilia, nenávisti a svárov; niektorí o tom, čo zažili na vlastnej koži; iní o tom, čo postihlo niektorého ich známeho, ktorý tu už medzi nami nie je; a iní zasa zo strachu, aby sa rany minulosti nezopakovali a nezničili už nastolenú cestu mieru, ako v Cabo Delgado.

Ježiš nás nevolá k láske abstraktnej, éterickej či teoretickej, naštylizovanej od stola pre tribúny. Cesta, ktorú nám predkladá je tá, ktorú on sám prešiel ako prvý, cesta, na ktorej miloval tých, ktorí ho zrádzali, nespravodlivo súdili, tých, čo ho mali zabiť.

Je ťažké hovoriť o zmieri, keď ešte stále existujú otvorené rany spôsobené mnohými rokmi svárov, či vyzývať ku kroku odpustenia, ktorý nebude znamenať ignorovanie utrpenia ani požiadavku vymazať pamäť či ideály (porov. Apoštolská exhortácia, Evangelii gaudium, 100). Napriek tomu Ježiš pozýva milovať a konať dobro. A to je omnoho viac ako len ignorovať toho, kto nám uškodil alebo sa správať tak, že by sa naše životy s takou osobou už neskrížili: je to príkaz, ktorého cieľom je aktívna, nezištná a mimoriadna dobroprajnosť voči tým, ktorí nás zranili. Ježiš sa tu ale nezastavuje; žiada od nás aj žehnať im a modliť sa za nich, čo znamená, že naša reč o nich má byť slovom dobra, zameraným na život a nie na smrť; že máme vyslovovať ich mená nie na urážku a pomstu, ale na nastolenie nového vzťahu, vedúceho k pokoju. Učiteľ nám teda predkladá skutočne vysokú latku!

Týmto pozvaním chce Ježiš, ktorý má ďaleko od zaťatého masochistu, navždy odstrániť jednu veľmi bežnú praktiku – v minulosti ako aj v súčasnosti – a to: hovoriť si kresťania a zároveň žiť podľa zákona odplaty. Nemožno si predstavovať budúcnosť, budovať národ a spoločnosť na základe „rovného vyúčtovania“ násilia. Nemôžem nasledovať Ježiša, ak poriadok, ktorý podporujem a žijem je „oko za oko, zub za zub“.

Žiadna rodina, žiadna skupina blízkych ľudí, žiadna etnická skupina a tým menej nejaká krajina by mohli mať budúcnosť, ak motorom, ktorý ich spája, dáva dohromady a zakrýva rozdiely je odplata a nenávisť. Nemôžeme hľadať dohodu a zjednocovať sa kvôli odplate, aby sme násilníkovi spôsobili to isté, čo on urobil nám, aby sme osnovali príležitosti na odvetu formami, ktoré sa javia byť legálne. „Zbrane a represálie neprinášajú riešenia, ale spôsobujú len horšie konflikty“ (Evangelii gaudium, 60). „Rovné vyúčtovanie“ násilia bude vždy špirálou bez konca; a jej cena bude veľmi vysoká. Je však možná iná cesta, pretože je podstatné nezabúdať na to, že naše národy majú právo na mier. Vy máte právo na mier.

Aby Ježišovo pozvanie bolo viac konkrétne a dennodenne aplikovateľné, predkladá prvé zlaté pravidlo zrozumiteľné pre všetkých – „Ako chcete, aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im“ (Lk 6,31) – a pomáha nám objaviť to najdôležitejšie v tejto vzájomnosti v správaní: milovať sa, pomáhať si a požičiavať bez nároku na odplatu.

Ježiš nám hovorí, aby sme sa milovali navzájom. A svätý Pavol to vyjadruje slovami obliecť si milosrdenstvo a láskavosť (porov. Kol 3,12). Svet ignoroval – a naďalej odmieta uznať – cnosť milosrdenstva, súcitu, čím zabíja alebo opúšťa postihnutých a starých ľudí, eliminuje zranených a slabých, a zabáva sa spôsobovaním utrpenia na zvieratách. Zároveň ani neuskutočňuje dobro, láskavosť, ktorá nás vedie, aby nám ležalo na srdci dobro k blížnemu ako k sebe samému.

Prekonať časy rozdelenia a násilia nepredpokladá iba akt zmierenia či dohovorený mier ako absenciu konfliktu, ale znamená každodenné úsilie každého z nás pozorne a aktívne vnímať ostatných, čím budeme zaobchádzať s ostatnými s takým milosrdenstvom a láskavosťou, s ktorým chceme, aby sa zaobchádzalo s nami;  konať milosrdne a láskavo najmä voči tým, ktorí sú kvôli svojmu stavu ľahko odsúvaní a vylučovaní. Nejde o postoj slabých, ale silných, o postoj mužov a žien, ktorí zistili, že nie nevyhnutne musia s ľuďmi zaobchádzať zle, očierňovať ich alebo utláčať len pre pocit vlastnej dôležitosti; práve naopak. Takýto postoj je prorockou silou, ako nás o tom učí Ježiš Kristus, ktorý sa sám stotožnil [so slabými] (porov. Mt 25,35-45) a ukázal nám, že tou správnou cestou je cesta služby.

Mozambiku patrí teritórium plné prírodného a kultúrneho bohatstva, ale paradoxne s veľkým množstvom ľudí žijúcich pod hranicou biedy. A veľakrát tí, ktorí prídu s údajným záujmom pomáhať, prídu s úplne odlišným záujmom. Je smutné, čo sa odohráva medzi bratmi tej istej krajiny, ktorí sa dávajú skorumpovať; je veľmi nebezpečné pripustiť, že korupcia by mala byť cenou, ktorú treba zaplatiť za pomoc zvonku.

„Medzi vami to tak nebude“ (Mt 20,26; v. 26-28). Týmito slovami nás Ježiš pobáda, aby sme sa stali protagonistami iného spôsobu života – spôsobu života Jeho Kráľovstva: tu a teraz, byť semiačkami radosti a nádeje, pokoja a zmieru. To, čo Duch Svätý prichádza šíriť nie je strhujúci aktivizmus, ale predovšetkým vnímavosť voči ostatným, rozpoznávajúc ich a vážiť si ich ako bratov a sestry a to až do takej miery, že ich život a utrpenie budeme považovať za život a utrpenie nás samých. Toto je ten najlepší spôsob ako odhaliť ideológie akéhokoľvek typu, ktoré sa usilujú manipulovať s chudobnými a zneužívať situáciu nespravodlivosti pre politické či vlastné záujmy (porov. Evangelii gaudium, 199). Len tak sa môžeme stať, kdekoľvek sa budeme nachádzať, semiačkami a tvorcami mieru a semiačkami a tvorcami zmierenia.

Túžime po tom, aby mier zavládol v našich srdciach a pulzoval v našom ľude. Chceme budúcnosť mieru. Chceme, aby – ako hovorí sv. Pavol v jednom zo svojich listov – „vo vašich srdciach vládol Kristov pokoj“ (porov. Kol 3,15). Svätý Pavol tu používa sloveso z oblasti športu a súvisí s úlohou arbitra, ktorý rozhoduje sporné záležitosti a hovorí: „Nech arbitrom vo vašich srdciach je Kristov pokoj“. Ak teda arbitrom v našich srdciach bude Kristov pokoj, tak potom keď naše vnútro bude v konflikte a nebudeme schopní sa rozhodnúť medzi dvomi protikladnými skutočnosťami, necháme to na Krista: Kristovo rozhodnutie nás zachová na ceste lásky, na ceste milosrdenstva, v rozhodnutí pre tých najchudobnejších, v obrane prírody. Na ceste pokoja. Ak Ježiš bude arbitrom medzi protikladnými emóciami nášho srdca, medzi komplexnými rozhodnutiami v našej krajine, potom má Mozambik zaistenú budúcnosť nádeje; potom vaša krajina bude môcť spievať Bohu, s vďačnosťou a celým srdcom, žalmy, hymny a duchovné piesne (porov. Kol 3,16).

(Preklad: Martina Korytiaková / Slovenská redakcia VR)

-jb-