Svätá omša v „Tokyo Dome“: Evanjelium života nás núti byť poľnou nemocnicou

Miroslava Holubíková, Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

„Tokyo Dome“ je konštrukčne „nafukovacou halou“ s rozmermi vyhovujúcimi pre najrôznejšie druhy športu, vrátane baseballu. Je aj častým dejiskom hudobných koncertov. Svätý Otec po príchode do oválneho kotla tribún najprv pozdravil prítomných z bieleho džípu.

Slávenie malo aj medzinárodný nádych, keď v spoločných modlitbách zazneli prosby v angličtine, vietnamčine, kórejčine, vo filipínskom tagalogu a v španielčine. Do Tokia pricestovali aj katolíci z okolitých krajín, napr. 2500 mladých Vietmancov sprevádzaných troma biskupmi a 40 kňazmi.

Biblické čítania boli vybrané z prvej kapitoly knihy Genezis a z Ježišovej reči na hore: „Nebuďte ustarostení o zajtrajšok“ (Mt 6,24-34). Pri liturgii v latinskom jazyku s omšovým formulárom „za dar ľudského života“ koncelebroval s pápežom celý japonský biskupský zbor. Svätého Otca na záver pozdravil tokijský arcibiskup Mons. Tarcisio Isao Kikuchi, ktorý je členom misijnej rehole verbistov.

V homílii prednesenej po španielsky sa Svätý Otec prihovoril aj týmito myšlienkami:

„V Ježišovi nachádzame vrchol toho, čo znamená byť človekom, a ukazuje nám cestu, ktorá nás vedie k plnosti, schopnej prekonať všetky známe kalkulácie. V ňom nachádzame nový život, v ktorom zakúšame slobodu, keď vieme, že sme milované deti.

Predsa však sme si vedomí skutočnosti, že počas cesty by sa táto synovská sloboda mohla ukázať pridúšaná a zoslabnutá, keď zostávame väzňami začarovaného kruhu úzkosti a vzájomného konkurovania, alebo keď sústredíme celú našu pozornosť a naše najlepšie sily do trýznivej a horúčkovitej honby za produktivitou a konzumizmom, ako jediné meradlo hodnotenia a potvrdenia našich rozhodnutí, či na definovanie toho, kto sme a akú máme hodnotu.

Je to miera, ktorá nás pozvoľna robí neprístupnými a necitlivými k dôležitým veciam, nútiac srdce tĺcť pre veci povrchné alebo prchavé. Ako len gniavi a spútava dušu pachtenie sa v domnienke, že všetko sa dá vyprodukovať, všetko sa dá podmaniť a kontrolovať!“

„Ako liečivý balzam znejú Ježišove slová, ktoré nás pozývajú nerozčuľovať sa a dôverovať. Tri razy nám s naliehaním hovorí: Nebuďte ustarostení o svoj život... o zajtrajšok (porov. Mt 6, 25.31.34). Toto nie je výzva ignorovať to, čo sa deje okolo nás alebo brať na ľahkú váhu naše každodenné povinnosti a zodpovednosti.

Práve naopak, je to vyzvanie otvoriť naše priority širšiemu horizontu a tak vytvoriť priestor, aby sme hľadeli smerom, ktorý je vlastný jemu: «Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, a toto všetko dostanete navyše» (Mt 6,33).“

„Svetské postoje, ktoré hľadajú a presadzujú len vlastný zisk alebo prospech v tomto svete, spolu s egoizmom, ktorý predstiera individuálne šťastie, nás v skutočnosti len rafinovane robia nešťastnými a otrokmi, okrem toho, že prekážajú rozvoju skutočne harmonickej a ľudskej spoločnosti.“

Pápež František odpoveď na problém zacitoval z apoštolskej exhortácie Gaudete et exsultate:

„Musíme radostne súhlasiť s tým, že naša realita je nám darovaná a prijať aj našu slobodu ako milosť. To je ťažká vec vo svete, ktorý verí, že má niečo sám od seba, ako ovocie vlastnej originality a slobody“ (č. 55).

Nakoniec sa Svätý Otec sústredil na výzvu, ktorá je obsiahnutá aj motte apoštolskej návštevy Japonska: „Chráň každý život“:

„Tvárou v tvár k tejto realite sme pozvaní ako kresťanské spoločenstvo chrániť každý život a s múdrosťou a odvahou dosvedčovať štýl vyznačujúci sa nezištnosťou a súcitom, veľkodušnosťou a jednoduchým načúvaním, štýl schopný objať a prijímať život taký, aký je, «so všetkou jeho krehkosťou a malosťou a mnohokrát dokonca so všetkými jeho protirečivosťami a nedostatkami zmyslu»“ (Príhovor na vigílii Svetových dní mládeže v Paname, 26. jan. 2019).

Sme povolaní byť spoločenstvom, ktoré rozvinie pedagogiku schopnú «prívetivo prijať všetko to, čo nie je dokonalé, všetko to, čo nie je čisté ani destilované, ale nie je preto menej hodné lásky. Azda niekto preto, že je postihnutý alebo slabý nie je hodný lásky? [...] Niekto preto, že je cudzinec, že pochybil, že je chorý alebo je vo väzení, nie je hodný lásky? Ježiš konal takto: objal malomocného, slepého a chromého, objal farizeja a hriešnika. Objal zločinca na kríži a objal a odpustil dokonca tým, ktorí ho pribíjali na kríž» (tamtiež).

Ohlasovanie Evanjelia života nás núti a vyžaduje si od nás ako spoločenstva, aby sme sa stali poľnou nemocnicou, pripravenou liečiť rany a ponúkať vždy cestu zmierenia a odpustenia. Pretože pre kresťana jedinou možnou mierou, ktorou posudzuje každú osobu a každú situáciu, je spolucítenie Otca so všetkými jeho deťmi.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)