Cirkev evanjelizuje cez manželské páry - príhovor pápeža Rímskej róte

Miroslava Holubíková, Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

Medzi 21 sudcami Rímskej róty, dobre rozpoznateľnými podľa ich dobových purpurových talárov, bol aj páter Konštanc Miroslav Adam. Spolu so sudcami boli na audiencii v Klementínskej sále prítomní aj úradníci a ostatní zamestnanci tribunálu s ich rodinami.

Prinášame myšlienky z príhovoru Svätého Otca Rímskej róte pri príležitosti tzv. inaugurácie nového súdneho roka:

„Chcel by som sa znovu vrátiť ku katechéze z generálnej audiencie v stredu 13. novembra 2019 a ponúknuť vám ďalšie uvažovanie nad primárnou úlohou manželského páru Akvilu a Priscilly ako vzorov manželského života. V skutočnosti, aby Cirkev nasledovala Ježiša, musí konať podľa troch podmienok potvrdených samotným Božským Učiteľom: putovnosť (itinerancia), pripravenosť a rozhodnosť.

Cirkev je svojou povahou v pohybe, nezostáva v nerušenosti svojho košiara; je otvorená širším obzorom. Cirkev je poslaná priniesť Evanjelium do ulíc a dosiahnuť ľudské a existenčné periférie; toto nám pripomína novozákonný manželský pár Akvila a Priscilla. Duch Svätý chcel umiestniť po boku apoštola [Pavla] tento obdivuhodný príklad putujúceho manželského páru.“

Svätý Otec si spolu s prítomnými sudcami a pracovníkmi Rímskej róty položil nasledujúcu otázku:

„A pýtame sa, ako to, že tento vzor putujúcich manželov nemal po mnoho storočí v pastorácii Cirkvi svoju vlastnú identitu manželov-evanjelizátorov. To je to, čo by potrebovali naše farnosti, predovšetkým v mestských častiach, v ktorých farár a jeho klerickí spolupracovníci nikdy nebudú môcť mať čas a silu, aby dosiahli k veriacim, ktorí hoci sa hlásia za kresťanov, zostávajú bez prijímania sviatostí a neznalí – alebo  takmer neznalí – Krista.“

Svätí manželia i s odstupom storočí prekvapujú sviežosťou svojho evanjelizačného nadšenia pre Pána a Evanjelium, prejavovanú blízkosťou ľuďom v núdzi, skonštatoval Svätý Otec a ďalej pripomenul reformu manželského procesu, čiže svoje motu proprio (Mitis Iudex Dominus Iesus) z roku 2015:

„V predslove Reformy manželského procesu som dával dôraz na dve perly – blízkosť a nezištnosť. Nezabudnite na to. Svätý Pavol našiel v týchto manželoch spôsob ako byť blízko k vzdialeným, a keď s nimi vyše roka žil v Korinte, obľúbil si ich ako manželov, učiteľov nezištnosti.“

Toto je výzvou pre duchovných pastierov mať podobný vzťah k manželským párom „ako misionárom schopným dosiahnuť tie námestia a bytovky našich veľkomiest, kam svetlo Evanjelia a Ježišov hlas neprichádza a nepreniká.“ Na druhej strane, Akvila s Priscillou boli vďaka svojej odvahe schopní „prebúdzať z driemot a spánku duchovných pastierov, azda príliš nehybných alebo zablokovaných filozofiou malého krúžku dokonalých“. Pán však prišiel hľadať hriešnikov, nie dokonalých, pripomenul pápež František. Citoval aj encykliku Ecclesiam Suam sv. Pavla VI. o dialogickom prístupe Cirkvi, vychádzajúcom z načúvania ľuďom súčasnej doby. 

„Musíme si byť vedomí, že to nie vďaka pastierom sa vytvárajú – v ich ľudskej vzájomnosti  a hoci aj v dobrej viere – sväté kresťanské páry; tie sú dielom Ducha Svätého, ktorý je vždy protagonistom misie; a sú už prítomné v našich teritoriálnych komunitách. Je na nás pastieroch dodávať im svetlo, zviditeľniť ich, robiť ich nositeľmi novej schopnosti v žití kresťanského manželstva a tiež sa o ne starať, aby neupadali do ideológií.

A tieto páry, ktoré Duch nepochybne naďalej oživuje, musia byť pripravené vyjsť zo seba samých, otvoriť sa druhým, žiť blízkosť, štýl spoločného života, ktorý premieňa každý medziľudský vzťah na prežívanie bratstva. Myslime na pastoračnú prácu v „katechumenáte“ pre snúbencov i neskôr pre manželské páry: sú to práve tieto páry, ktoré to musia robiť a pokračovať v tom.“

V tejto súvislosti Svätý Otec zároveň upozornil na nebezpečenstvo vytvárania elitárskych skupín. Naopak treba brať zreteľ na potrebu spásy pre všetkých:

„Totiž, ak sme jednak vďační Bohu za to, že v Cirkvi sú prítomné hnutia a združenia, ktoré nezanedbávajú formovanie kresťanských manželov, na druhej strane treba s rozhodnosťou potvrdiť, že farnosť je sama o sebe cirkevným miestom ohlasovania a svedectva, pretože práve v tomto teritoriálnom kontexte už žijú kresťanskí manželia, hodní zviditeľnenia, aby mohli byť aktívnymi svedkami krásy a lásky, manželskej i rodinnej.“

„Nech sa preto pastieri nechajú osvietiť Duchom aj dnes, aby sa stalo skutočnosťou toto spasiteľné ohlasovanie zo strany párov, ktoré sú často už pripravené, ale nikto ich nezavolal. Sú tam... Hľa, manželské páry v pohybe, dnešná nevyhnutnosť pre Cirkev kdekoľvek na svete, vychádzajú však ideálne od koreňov Cirkvi prvých štyroch storočí, to znamená z katakomb, ako to urobil sv. Pavol VI. na záver Koncilu, keď navštívil Domitiline katakomby.“

Práve katakomby sú miestom svedectva a pôsobenia Ducha, vďaka ktorému Cirkev zbavená ľudskej moci bola chudobná, pokorná, nábožná, prenasledovaná a hrdinská. Je to potvrdenie prvenstva Ducha, pokračoval pápež František, a načrtol víziu farnosti oživovanej manželskými pármi:

„Ak nevzývame Ducha a  zostane tak nepoznaný a neprítomný, v kontexte našich partikulárnych cirkví budeme bez tej sily, ktorá robí z kresťanských manželských párov dušu a formu evanjelizácie. Konkrétne to znamená zakusovať farnosť ako teritórium z právneho i spásonosného hľadiska, pretože je domovom medzi domovmi, rodinou rodín, cirkvou, čiže farnosťou, ktorá je chudobná pre chudobných, zreťazením manželských párov, nadšených a zaľúbených v ich viere vo Vzkrieseného, schopných novej revolúcie nežnej lásky, ako Akvila a Priscilla, nikdy nie polovičatých či zahľadených len do seba.“

Ide o dielo Ducha Svätého, to on vzbudzuje takýchto svätých manželov ako spomenutý pár, zopakoval pápež František a opäť sa vrátil k otázke z úvodu o prekvapivom mlčaní Cirkvi počas ďalších stáročí o identite evanjelizujúcich manželských párov:

„Zaiste, trošičku nás mätie skutočnosť toho dlhého ticha behom stáročí o týchto svätých postavách prvotnej Cirkvi. Pozývam a pobádam bratov biskupov a duchovných pastierov, aby ukazovali týchto svätých manželov prvotnej Cirkvi, verných a žiarivých spoločníkov vtedajších pastierov, ako oporu a príklad pre dnešok v tom, ako môžu kresťanskí manželia, mladí i starí, dosiahnuť, aby bolo kresťanské manželstvo vždy plodné na deťoch v Kristovi.“

„O Akvilovi a Priscille nevieme, či zomreli ako mučeníci, ale istotne sú – pre našich manželov dneška – znakom mučeníctva, aspoň toho duchovného, čo znamená, že sú svedkami schopnými byť kvasom, ktorý vstupuje do múky, byť kvasom v zamiesenom ceste, ktorý odumrie, aby cesto nakyslo. Toto je možné dnes a všade.“

Na záver sa Svätý Otec opäť obrátil osobitne na prítomných 21 sudcov v purpurových talároch:

„Drahí sudcovia Rímskej róty, zatmenie viery alebo púšť viery, ktoré vaše rozhodnutia už zo dve desiatky rokov udávajú ako možnú príčinnú okolnosť neplatnosti (nulity) [manželského] súhlasu, mi ponúkajú – tak ako už i môjmu predchodcovi pápežovi Benediktovi XVI. – dôvod k vážnemu a naliehavému pozvaniu synov Cirkvi v dobe, ktorú žijeme, aby sme sa všetci spolu i jednotlivci cítili povolaní odovzdávať budúcnosti krásu kresťanskej rodiny.

Cirkev potrebuje v každom kúte sveta - ubicunque terrarum - manželské páry ako Akvila a Priscilla, ktoré budú hovoriť a žiť s autoritou z krstu, ktorá nespočíva v prikazovaní a upozorňovaní na seba, ale v tom, že sú dôsledne koherentnými, že sú svedkami, a z tohto dôvodu sú spolupútnikmi, spoločníkmi na Pánovej ceste.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)