Editoriál Andreu Tornielliho: Veľké sny pápeža Františka o Amazónii

Andrea Tornielli

„Sen je privilegovaným miestom na hľadanie pravdy. A aj Boh si mnohokrát zvolil hovoriť v snoch“. Tieto slová pápeža Františka v homílii z decembra 2018 pri omši u 

Svätej Marty, vzťahujúce sa na sv. Jozefa, muža tichého a konkrétneho, nám pomáhajú porozumieť pohľadu pápeža na Amazóniu v posynodálnej exhortácii.

Text je písaný ako ľúbostný list, kde prekypujú citácie básnikov, pomáhajúce čitateľovi vstúpiť do kontaktu s úžasnou krásou tohto regiónu, ale aj s jeho každodennými drámami. Prečo si Rímsky biskup želal dať Synode vymedzenej na určitý región univerzálnu hodnotu? Prečo sa nás týka Amazónia a jej osudy?

Prechádzajúc stránkami exhortácie sa vynára odpoveď. Na prvom mieste preto, že všetko je prepojené: v skutku, rovnováha našej planéty závisí aj od zdravotného stavu Amazónie. A keďže starostlivosť o ľudí a starostlivosť o ekosystémy nemôžu byť oddelené, nemali by nás nechať ľahostajnými ani ničenie ľudského a kultúrneho bohatstva domorodého obyvateľstva, ani devastácie a ťažobné politiky, ktoré ničia lesy.

Je tu však ďalší prvok, ktorý robí Amazóniu celosvetovou. Dynamiky, ktoré sa tam prejavujú, anticipujú výzvy, ktoré sú nám už blízko: dopady stále menej udržateľnej globalizovanej ekonómie a finančného systému na životy ľudí i životné prostredia; spolužitie medzi hlboko odlišnými národmi a kultúrami; migrácie; nevyhnutnosť ochrany stvorenstva, ktorému hrozí, že bude nenapraviteľne poškodené.

„Milovaná Amazónia“, protagonistka ľúbostného listu pápeža Františka, predstavuje predovšetkým výzvu pre Cirkev, povolanú nachádzať nové cesty evanjelizácie, ohlasujúc srdce kresťanského posolstva, tú kerygmu sprítomňujúcu Boha milosrdenstva, ktorý tak miloval svet, že na kríži obetoval svojho Syna.

Človek v Amazónii nie je chorobou, proti ktorej treba bojovať, aby sme sa postarali o životné prostredie. Pôvodné obyvateľstvo Amazónie treba zachovať spolu s ich kultúrami a tradíciami. Oni však majú aj právo na evanjeliové svedectvo. Nemôžu byť vylúčení z misie, z pastoračnej starostlivosti Cirkvi, výstižne reprezentovanej slnkom ohorenými tvárami mnohých starých misionárov, schopných stráviť celé dni v kanoe, len aby sa dostali k roztrateným skupinám ľudí a priniesli im Boží láskyplný dotyk spoločne s regenerujúcou útechou jeho sviatostí.

Svojou exhortáciou pápež František svedčí o pohľade, ktorý prekonáva dialektické spory, ktoré dospeli až k prezentovaniu synody takmer ako referenda o možnosti svätiť za kňazov ženatých mužov. Je to dlho diskutovaná otázka, ktorá takou môže byť aj v budúcnosti, pretože „dokonalú a trvalú zdržanlivosť“ si „istotne nevyžaduje samotná prirodzenosť kňazstva“, ako to potvrdil Druhý vatikánsky koncil.

Je to otázka, v ktorej Petrov nástupca po modlitbe a premeditovaní rozhodol bez pripustenia zmien či ďalších možností výnimiek popri tých, ktoré už predpokladá platná cirkevná disciplína, avšak so žiadosťou nanovo vychádzať z podstaty. Z viery žitej a inkarnovanej, z obnoveného misionárskeho nadšenia ako ovocia milosti, teda z toho, že dáme priestor Božiemu konaniu, a nie z našich marketingových stratégií či komunikačných techník náboženských „influencerov“.

„Milovaná Amazónia“ pozýva k „špecifickej a odvážnej“ odpovedi v prehodnotení organizácie a cirkevných ministérií. Dovoláva sa zodpovednosti celej Katolíckej cirkvi, aby si uvedomovala rany tých národov a ťažkosti tých komunít, ktoré sú bez možnosti sláviť nedeľnú Eucharistiu, a aby na to odpovedala veľkodušnosťou, vyslaním nových misionárov, docenením všetkých chariziem a väčším sústredením sa na nové služby a ministériá, ktoré sa neviažu na vysviacku, aby ich stabilným spôsobom a uznanlivo zverovala laikom a ženám.

Práve s poukazom na nenahraditeľný príspevok žien pápež František pripomína, že v Amazónii sa vďaka prítomnosti „silných a veľkodušných“ žien viera odovzdávala a udržiavala živou bez toho, že by do tých končín prichádzal kňaz.