Vyšla posynodálna apoštolská exhortácia Querida Amazonia - Milovaná Amazónia

Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

„Touto exhortáciou chcem vyjadriť rezonancie, ktoré vo mne vyvolal tento proces dialógu a rozlišovania. Nebudem tu rozvíjať všetky otázky, bohato predstavené v 

Záverečnom dokumente. Nemienim ho ani nahrádzať ani opakovať“ (2) - objasňuje Svätý Otec v úvode svoj zámer. „Preferoval som v tejto exhortácii ten dokument necitovať, pretože pozývam prečítať si ho v celku“. (3)

Querida Amazonia (Milovaná Amazónia) je text pomerne stručného rozsahu, rozdelený do 111 odstavcov v štyroch kapitolách. Pápež František ho adresuje „Božiemu ľudu a všetkým ľuďom dobrej vôle“. Zdôrazňuje, že sa neobracia len na oblasť deviatich krajín Amazónie, ale na celý svet.

Svätý Otec dal veľký dôraz na samotné jadro viery, čiže kerygmatické ohlasovanie. Vysvetlil dôležitosť inkulturácie vo viacerých rozmeroch, zdôraznil úlohu laikov, nositeľov rozličných darov a chariziem v službe spoločenstvu.

Svätý Otec novým dokumentom potvrdil chápanie kňazstva presne v línii doterajšieho Magistéria. Na pomoc Amazónii trpiacej nedostatkom kňazov povzbudzuje všetkých biskupov, aby podporovali modlitbu za kňazské povolania a aby veľkodušne nasmerúvali do Amazónie tých, u ktorých sa ukazuje misionárske povolanie.

Veľký dôraz dáva pápež František na úlohu žien v Cirkvi. Vysvetľuje ich nezastupiteľnú doménu, ktorá nemá nič spoločné s klerikalizáciou žien. Naznačuje potrebu zadefinovania niektorých špecifických úloh žien, v ktorých by boli potvrdzované aj formou mandátu od cirkevnej autority.

Štyri sny pápeža Františka o Amazónii

V úvode svojej apoštolskej exhortácie, podpísanej 2. februára 2020 v Lateráne, Svätý Otec píše:

„Všetko, čo Cirkev ponúka, sa musí vteliť (inkarnovať) originálnym spôsobom v každom mieste sveta, tak aby Kristova nevesta prijala mnohoraké tváre, ktoré lepšie preukážu nevyčerpateľné bohatstvo milosti. Ohlasovanie sa musí inkarnovať, inkarnovať sa musí spiritualita, inkarnovať sa musia štruktúry Cirkvi. Preto si skromne dovolím v tejto krátkej exhortácii formulovať štyri veľké sny, ku ktorým ma Amazónia inšpiruje. (6)

Snívam o Amazónii, ktorá bojuje za práva tých najchudobnejších, pôvodných obyvateľov, tých najposlednejších, kde sa ich hlasu bude načúvať a ich dôstojnosť sa bude rozvíjať.

Snívam o Amazónii, ktorá bráni kultúrne bohatstvo, ktorým sa vyznačuje, v ktorom sa vyníma v tak rozmanitých podobách krása človeka.

Snívam o Amazónii, ktorá dôkladne chráni neodolateľnú prírodnú krásu, ktorá ju zdobí, ten prekypujúci život, ktorý napĺňa jej rieky a lesy.

Snívam o kresťanských komunitách schopných zaangažovať sa a inkarnovať sa v Amazónii, až do takej miery, že darujú Cirkvi nové tváre s amazonskými črtami.“ (7)

Dôraz na cirkevný a evanjelizačný rozmer

Po tomto úvode sa Svätý Otec postupne v štyroch kapitolách venuje spomenutým snom: 1. Sociálny sen, 2. Kultúrny sen, 3. Ekologický sen. Najväčšiu pozornosť však pápež František venuje štvrtej kapitole zameranej na evanjelizačnú misiu Cirkvi. Táto 4. kapitola s názvom Ekleziálny sen má oproti predchádzajúcim trom viac ako dvojnásobný rozsah (49 bodov, č. 61-109) a tvorí tak skoro polovicu dokumentu.

Všetky štyri kapitoly sú pretkávané poetickými citáciami mysliteľov a literátov z krajín amazonského regiónu resp. latinskoamerického kontinentu (napr. Pablo Neruda). Z pápežských dokumentov je najviac citované Laudato si´, Evangelii gaudium, Christus vivit, ako aj texty sv. Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Podobne sú to aj dokumenty Latinskoamerickej biskupskej rady či jednotlivých biskupských konferencií krajín Amazónie. Pápež František necituje Záverečný dokument synody o Amazónii, uvádza však myšlienky z pracovného dokumentu Instrumentum laboris, pripraveného ešte pred synodou.

1. Sociálny sen

V 1. kapitole o „sociálnom sne“ pápež upozorňuje na závažné sociálne problémy regiónu, a to nielen v pralesoch, ale vo veľkej miere v mestách. Citujúc Benedikta XVI. odsudzujúceho devastáciu životného prostredia i hrozby voči ľudskej dôstojnosti, pápež František medzi príčinami menuje tzv.  „falošnú mystiku“, ktorá „neuznáva práva pôvodných obyvateľov, alebo ich jednoducho ignoruje“. Národné i medzinárodné ekonomické operácie škodiace Amazónii a jej obyvateľom vyzýva nazvať pravým menom: „nespravodlivosť a zločin“. Slovami sv. Jána Pavla II. varuje, aby sa globalizácia nestala „novým typom kolonializmu“. Výzvou je preto „zaistiť globalizáciu v solidárnosti, globalizáciu bez marginalizácie“.

Pápež František okrem poézie uvádza aj mimoriadne drsné fakty, napr. o venezuelských domorodcoch sadisticky týraných zotročovateľmi pri ťažbe kaučuku. Ochrancami indiánov boli práve misijní kňazi. Svätý Otec pripomína, ako Evanjelium inšpirovalo aj zákony v prospech indiánov, citujúc napr. breve pápeža Pavla III. z roku 1537, ktorým odsúdil rasistické tézy, uznajúc ľudskú dôstojnosť indiánov, a to bez ohľadu na to, či sú kresťanmi alebo nie, a zakázal ich zotročovanie. (18)

„Dnes sa Cirkev nemôže menej angažovať“, píše pápež František a pripomína jej „prorockú úlohu“. Zároveň priznáva, že boli prípady, keď sa „pšenica pomiešala s kúkoľom“: „Pokorne prosím o odpustenie, nielen za previnenia samotnej Cirkvi, ale za zločiny proti domorodým etnikám počas tzv. konkvisty Ameriky“. (19) Domorodých obyvateľov treba považovať za „hlavných partnerov“ v sociálnom dialógu, zdôrazňuje pápež František. (26)

2. Kultúrny sen

V 2. kapitole (Kultúrny sen) pápež používa termín „amazonský mnohosten“ a žiada vyhnúť sa tomu, aby sa na pôvodné kmene hľadelo ako na „necivilizovaných divochov“. (29) Dôraz dáva na „udržiavanie koreňov“ a na „medzikultúrne stretnutie“, pričom autentickým spôsobom uchovania identity podľa jeho slov „nie je izolovanie sa, ktoré ochudobňuje“.

„Nie je preto mojím úmyslom navrhovať indigenizmus kompletne uzavretý, nehistorický, statický, ktorý sa vyhýba akejkoľvek forme premiešavania“, píše pápež František. (37) Upozorňuje aj na kolonizačnú inváziu masmédií: „Treba podporovať pre pôvodné kmene alternatívne komunikácie vychádzajúce z ich vlastných jazykov a kultúr“. (39)

3. Ekologický sen

Tretia kapitola (Ekologický sen) poukazuje na múdrosť pôvodného obyvateľstva, inšpirujúcu k starostlivosti o stvorenstvo a zákazu jeho zneužívania. „Zneužívať prírodu znamená zneužívať predkov, bratov a sestry, stvorenie a Stvoriteľa, zaťažujúc hypotékou budúcnosť“. (42) Osobitný priestor venuje pápež František vode, personifikovanej Amazonkou, a to aj poetickými slovami Pabla Nerudu (Amazonas, 1938) o jej patriarchálnom majestáte.

K otázke ekonomických záujmov národných a medzinárodných podnikov pápež poznamenáva, že „riešenie nespočíva v akejsi „internacionalizácii“ Amazónie, ale rastie vážnosť zodpovednosti národných vlád“. (50) Potrebné je, aby zásahy do teritória boli „udržateľné, ochraňujúc zároveň životný štýl a hodnotové systémy obyvateľov. Im, a špeciálne pôvodným kmeňom, prislúcha aby dostali ... kompletnú a transparentnú informáciu ohľadom projektov, ich dôsledkov, vplyvov a rizík ... a takto mohli dať alebo odoprieť svoj súhlas, prípadne navrhnúť alternatívy“. (51) Treba preto nástojiť na „vytvorení normatívneho systému, ktorý určí neprekročiteľné hranice a zaistí ochranu ekosystémov“, píše pápež František.

Od pôvodných obyvateľov sa možno naučiť Amazóniu kontemplovať, milovať a cítiť sa s ňou spojení, aby sa tak stala našou, tak ako matka. (55) Citujúc Ježišove slová, že pred Božími očami ani pár vrabcov nie je nezabudnutých (Lk 12,6), Svätý Otec vysvetľuje, že „my veriaci nachádzame v Amazónii teologické miesto, priestor, kde sa sám Boh ukazuje a volá svoje deti“. (57) Cirkev chce preto ponúkať svoj mnohoraký príspevok pre udržiavanie a rozvoj Amazónie.

4. Ekleziálny sen

Štvrtý sen pápeža Františka je ekleziálny, čiže cirkevný. Obracia sa v ňom už priamejšie na katolíckych veriacich a duchovných pastierov. Najprv veľmi dôraznými slovami hovorí o viere a nevyhnutnosti ohlasovania. „Nehanbime sa za Ježiša Krista“, vyzýva pápež a cituje sv. Pavla (1 Kor 9,16): „Beda mi, keby som Evanjelium nehlásal!“ (62)

„Autentické rozhodnutie v prospech chudobných a zabudnutých, ktoré nás jednak vedie k ich vyslobodzovaniu z materiálnej biedy a obrane ich práv, znamená, že im ponúkame priateľstvo s Pánom, ktorý ich pozdvihuje a dáva im dôstojnosť. Bolo by smutné, keby od nás dostali náukový kódex alebo morálny imperatív, ale nie to veľké spásonosné zvestovanie, to misionárske volanie, ktoré smeruje k srdcu a dáva zmysel všetkému ostatnému.“ (63)

Ústredné miesto kerygmy

Dôraz na ohlasovanie prízvukuje pápež František slovami z Evangelii gaudium: „Celá kresťanská formácia je predovšetkým prehĺbením kerygmy“ (č. 165). „Kerygma a bratská láska tvoria veľkú syntézu celého obsahu Evanjelia“, bez ktorej nemožno Amazónii niečo ponúkať. Svätý Otec to dokladá vzormi evanjelizátorov Latinskej Ameriky sv. Turíbia de Mongrovejo a sv. Josého de Anchietu. (65)

Vždy nové ohlasovanie kerygmy umožňuje prehlbovať „nevyhnutný proces inkulturácie, ktorý nepohŕda ničím z toho dobrého, čo už existuje v amazonských kultúrach, ale to zhromažďuje a privádza k plnosti vo svetle Evanjelia“. (66) Týmito slovami II. vatikánskeho koncilu (Gaudium et spes, č. 44) a tiež v duchu Evangelii gaudium (č. 115), že „milosť predpokladá kultúru“, pápež František hovorí o „novej syntéze“ Evanjelia s danou kultúrou. (68) Cirkev preto potrebuje v Amazónii „načúvať múdrosti predkov“ a „rozpoznať hodnoty prítomné v štýle života pôvodných spoločenstiev“. (70)

Inkulturácia sociálna a duchovná: amazonská svätosť

Vzhľadom na situácie chudoby a odvrhnutia v Amazónii musí mať táto inkulturácia „silný sociálny ráz s pevnou obranou ľudských práv, dávajúc zažiariť tvári Krista, ktorý sa osobitne citlivo stotožnil so slabými a chudobnými“. (75) „Súčasne musí inkulturácia Evanjelia v Amazónii lepšie integrovať sociálny rozmer s duchovným, aby tak chudobní nemuseli chodiť hľadať mimo Cirkev spiritualitu, odpovedajúcu na ich túžbu po nadprirodzenom rozmere“. (76)

Takýto prístup má umožniť „zrod svedectiev svätosti s amazonskou tvárou, ktoré nebudú kópiami vzorov z iných miest“. „Predstavme si svätosť s amazonskými črtami, povolanú osloviť univerzálnu Cirkev,“ vyzýva pápež František. (77) Upozorňuje na potenciál ľudovej zbožnosti, pričom uvádza skúsenosť biskupov Peru o stvárnení ľudových čŕt katolicizmu, ktoré sa vyvinuli z prvotného ohlasovania a prenášajú sa z generácie na generáciu i s pozmeneným významom.

„Neunáhlime sa označiť ako poveru alebo pohanstvo niektoré náboženské prejavy, ktoré sa rodia spontánne zo života ľudí. Skôr treba vedieť rozpoznať pšenicu, ktorá rastie pomedzi kúkoľ“. (78)

„Je možné určitým spôsobom prijať domorodý symbol bez toho, že by sme ho nevyhnutne označili za idolatrický (modloslužobný). Mýtus nesúci duchovný zmysel možno valorizovať a nepovažovať ho vždy za pohanský omyl. Niektoré náboženské slávnosti obsahujú posvätný význam a sú priestorom pre zjednotenie a bratstvo, aj keď sa žiada pomalý proces očisťovania a dozrievania.“ (79)

Význam sviatostí a inkulturácia liturgie

V kultúrach Amazónie s úzkym vzťahom k stvorenstvu majú sviatosti osobitný význam pri inkulturácii spirituality, pokračuje Svätý Otec. V eucharistii Boh „spája nebo a zem, objíma celé tvorstvo. Z tohto dôvodu môže byť motiváciou pre našu starostlivosť o životné prostredie“.

„Toto nám umožňuje zhromaždiť v liturgii mnohé prvky vlastné skúsenosti domorodcov v ich dôvernom kontakte s prírodou a stimulovať domorodé prejavy v spevoch, tancoch, rítoch, gestách a symboloch. Už II. vatikánsky koncil žiadal toto úsilie o inkulturáciu liturgie u domorodých národov, ale ubehlo vyše päťdesiat rokov a máme malé pokroky v tomto smere.“ (82)

Inkulturácia ministeriality

Svätý Otec sa dôkladne venuje aj otázke kňazstva, pričom jasne potvrdzuje trvalé učenie Magistéria. „Treba, aby bola ministerialita usporiadaná tak, aby slúžila častejšiemu sláveniu Eucharistie, aj vo vzdialenejších a skrytých komunitách,“ píše pápež František. Konštatuje, ako už Dokument z Aparecidy (2007) referoval o probléme komunít zostávajúcich dlhé obdobia bez nedeľnej Eucharistie. „Zároveň však treba kňazov, ktorí dokážu chápať zvnútra citlivosť amazonských kultúr,“ pripomína pápež. (86)

Ďalej Svätý Otec vysvetľuje osobitný charakter poslania a totožnosti kňaza:

„Spôsob usporiadania života a vykonávania služby kňazov nie je monolitný a nadobúda rozličné odtienky na rozličných miestach zeme. Preto je dôležité určiť to, čo je u kňaza to viac špecifické, čo nemožno delegovať. Odpoveď spočíva vo sviatosti posvätného rádu, ktorá ho pripodobňuje Kristovi – kňazovi. A prvý uzáver je, že takýto výlučný charakter prijatý v posvätnom ráde uschopňuje jedine jeho predsedať Eucharistii. Toto je jeho špecifická funkcia, principiálna a nedelegovateľná.

Niektorí si myslia, že to, čo odlišuje kňaza je moc, skutočnosť, že je najvyššou autoritou komunity. Ale sv. Ján Pavol II. vysvetlil, že hoci je kňazstvo považované za „hierarchické“, táto funkcia sa nerovná tomu, že stojí nad ostatnými, ale „je úplne zameraná na svätosť údov Krista“.  Keď sa potvrdzuje, že kňaz je znakom „Krista – hlavy“, prvoradý význam je ten, že Kristus je prameňom milosti: On je hlavou Cirkvi, „pretože má moc komunikovať milosť všetkým údom Cirkvi“. (87)

Kňaz je znakom tejto Hlavy, ktorá vlieva milosť predovšetkým keď slávi Eucharistiu, zdroj a vrchol celého kresťanského života. Toto je jeho veľká moc, ktorú možno prijať jedine vo sviatosti kňazskej vysviacky.  Preto len on môže povedať: „Toto je moje telo“. Sú aj iné slová, ktoré môže povedať jedine on: „Ja ťa rozrešujem od tvojich hriechov“. Pretože sviatostné odpustenie je v službe hodného eucharistického slávenia. V týchto dvoch sviatostiach je srdce jeho výlučnej identity.“ (88)

Výzva na podporu kňazských a misionárskych povolaní

„V špecifických okolnostiach Amazónie, osobitne v jej pralesoch a odľahlých miestach, je potrebné nájsť spôsob na zabezpečenie kňazskej služby. Laici budú môcť ohlasovať Slovo, vyučovať, organizovať svoje spoločenstvá, sláviť niektoré sviatosti, hľadať rozličné vyjadrenia pre ľudovú nábožnosť a rozvíjať mnohoraké dary, ktoré im vlieva Duch Svätý. Ale potrebujú slávenie Eucharistie, pretože ona „tvorí Cirkev“; a tu nám prichádza povedať, že „budovať kresťanské spoločenstvo vôbec nie je možné, ak nemá svoje korene a svoj stredobod v slávení najsvätejšej Eucharistie“. Ak opravdivo veríme, že je to tak, je naliehavé konať tak, aby amazonské národy nezostali bez Chleba nového života a sviatosti odpustenia. (89)

Táto naliehavá nevyhnutnosť ma vedie k tomu, aby som povzbudil všetkých biskupov, osobitne tých v Latinskej Amerike, nielen aby podporovali modlitbu za kňazské povolania, ale aj aby boli veľkodušnejší, keď usmernia tých, u ktorých sa ukazuje misionárske povolanie, aby si vybrali Amazóniu. Súčasne treba hĺbkovo revidovať  štruktúru a obsah ako počiatočnej, tak aj trvalej formácie kňazov, tak aby nadobudli postoje a schopnosti potrebné pre dialóg s amazonskými kultúrami. Táto formácia musí byť výsostne pastorálna a napomáhať rastu kňazského milosrdenstva.“ (90) 

Živé spoločenstvá s angažovanosťou laikov

„Kto predsedá Eucharistii, musí uzdravovať spoločenstvo, ktoré nie je nejakou ochudobnenou jednotou, ale ktoré prijíma mnohoraké bohatstvo darov a chariziem, ktoré Duch tejto komunite udeľuje.“ (91)

„Eucharistia, ako zdroj a vrchol, si preto vyžaduje, aby sa rozvíjalo toto mnohoraké bohatstvo. Je tu nevyhnutná potreba kňazov, ale to nevylučuje, že sa riadnym spôsobom trvalí diakoni – ktorých by v Amazónii malo byť omnoho viac –, rehoľníčky i samotní laici ujmú zodpovedností dôležitých pre rast spoločenstva a že budú dozrievať v plnení takýchto funkcií vďaka primeranému sprevádzaniu.“ (92)

„Toto si vyžaduje v Cirkvi schopnosť otvárať cesty odvahe Ducha, mať dôveru a konkrétne dovoliť rozvinutie vlastnej cirkevnej kultúry, markantne laickej. Výzvy Amazónie vyžadujú od Cirkvi špeciálne úsilie o zrealizovanie kapilárnej prítomnosti, čo je možné len prostredníctvom účinného protagonizmu laikov.“ (94)

Pápež František ďalej venuje pozornosť úlohe zasvätených osôb. Spomína aj tzv. „základňové spoločenstvá“, ktoré v minulosti často pomohli formovať kresťanov zapálených pre vieru.

Vzhľadom na vysokú ľudskú mobilitu vo vnútri Amazónie pápež hovorí o potrebe „premýšľať nad putovnými misionárskymi skupinami“. Rovnako si pastoračnú pozornosť vyžadujú mestské spoločenstvá, osobitne na perifériách. (98)

Sila a dar žien

V Amazónii jestvujú komunity, ktoré sa dokázali udržať a odovzdávať ďalej vieru po dlhý čas aj bez toho, že by do ich končín zavítal kňaz aj desiatky rokov. „Toto sa stalo možným vďaka prítomnosti silných a veľkodušných žien: žien, ktoré krstili, katechizovali, učili modlitbe, boli to misionárky, bezpochyby povolané a pobádané Duchom Svätým.“ Svedectvo týchto žien urobilo silný dojem aj počas synody, spomína Svätý Otec. (99)  

„Toto nás pozýva rozšíriť pohľad, aby sme sa vyhli zužovaniu nášho chápania Cirkvi na funkčné (funkcionálne) štruktúry. Takýto redukcionizmus by nás viedol k zmýšľaniu, že ženám by sa uznal istý status a väčšia účasť v Cirkvi jedine vtedy, ak by sa im dal prístup k sväteniu (posvätnému stavu). Ale v skutočnosti by táto vízia obmedzila perspektívy, orientovala by nás ku klerikalizácii žien, zmenšila by veľkú hodnotu toho, čo už poskytli a ukradomky by to provokovalo ochudobnenie ich nepostrádateľného príspevku. (100)

Ježiš sa predstavuje ako Ženích komunity sláviacej Eucharistiu, cez postavu muža, ktorý jej predsedá ako znak jediného Kňaza. Tento dialóg medzi Ženíchom a nevestou, ktorý sa povznáša do adorácie a posväcuje komunitu, by nás nemal uzatvoriť v čiastkových predstavách ohľadom moci v Cirkvi. Pretože Pán chcel prejaviť svoju moc a svoju lásku prostredníctvom dvoch ľudských tvárí: tváre svojho Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a tváre stvorenia, ktorým je žena, Mária.

Ženy dávajú svoj príspevok Cirkvi spôsobom im vlastným a predlžujúc silu a nehu Márie, Matky. Týmto spôsobom sa neobmedzujeme na akési funkčné nastavenie, ale vstupujeme do dôvernej štruktúry Cirkvi. Takto radikálne chápeme, prečo bez žien Cirkev padá, a takto by sa boli rozpadli mnohé komunity Amazónie, ak by ich ženy nepodržali, nepodporili a nepostarali sa o ne. To ukazuje, aká moc ich charakterizuje.“ (101)

„V Cirkvi, ktorá je synodálnou, by ženy, ktoré de facto plnia ústrednú rolu v amazonských komunitách, mali mať možnosť prístupu k funkciám a aj k cirkevným službám, ktoré by si nevyžadovali posvätný stav a dovoľovali by lepšie vyjadriť miesto, ktoré je im vlastné. Je dobré pamätať, že takéto služby v sebe zahŕňajú istú stabilitu, verejné uznanie a mandát zo strany biskupa. Toto tiež zaručuje, aby ženy mali reálny a účinný dosah na organizáciu, na dôležitejšie rozhodnutia a na vedenie komunity, avšak bez toho, aby to prestali robiť štýlom vlastným ich ženskému rázu.“ (103) 

Ekumenický dialóg vychádza z pevnej identity

V závere sa pápež František venuje otázke mnohonáboženského charakteru Amazónie. „Veriaci potrebujú nachádzať priestory, aby viedli dialóg a konali spolu pre spoločné dobro a pozdvihnutie tých najchudobnejších. Nejde tu o to, aby sme sa všetci stali viac „light“ či o skrývanie vlastných presvedčení“, upozorňuje pápež. (106) Práve naopak, treba vychádzať z bohatstva vlastnej identity, aby sme aj iných mohli obohatiť jej osobitným príspevkom. Svätý Otec tu konkrétne menuje poklad Svätého písma, sedem sviatostí, vieru v jediného vykupiteľa sveta Ježiša Krista a hlbokú úctu k jeho Matke. (107)

V závere posynodálnej apoštolskej exhortácie sa pápež František obracia na Pannu Máriu v modlitbe za Amazóniu. (111)

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Aktualizované: 13.2.2020, 10:34