Myšlienky z príhovoru pápeža Františka diplomatickému zboru

Dejiskom stretnutia bola priestrannná Aula požehnaní – Aula della Benedizione. Audiencia sa konala v náhradnom termíne 8. februára, dva týždne po pôvodne plánovanom dátume, ktorý bol Svätý Otec nútený posunúť pre zdravotné ťažkosti s ischiatickým nervom.

V 55-minútovom príhovore prednesenom v taliančine pápež František najprv stručne zhrnul pokroky diplomatickej aktivity Svätej stolice a potom ponúkol podnety, ako sa postaviť k výzvam krízy, ktorou svet prechádza v dôsledku pandémie. Postupne rozobral jej zdravotné, environmentáne, hospodársko-sociálne a politické dôsledky.

Rozvoj vatikánskych diplomatických vzťahov 

z pohľadu medzištátnych zmlúv Svätý Otec stručne zrekapiuloval ako „ratifikovanie Základnej zmluvy medzi Svätou stolicou a Konžskou demokratickou republikou a Dohody o právnom postavení Katolíckej cirkvi v Burkine Faso, ako aj podpísanie Siedmej dodatkovej dohody medzi Svätou stolicou a Rakúskou republikou.

Okrem toho 22. októbra minulého roka sa Svätá stolica a Čínska ľudová republika dohodli na ďalšom dvojročnom predĺžení platnosti Provizórnej dohody o menovaní biskupov v Číne, podpísanej v Pekingu v roku 2018. Ide o dohovor zásadne pastoračného charakteru a Svätá stolica dúfa, že započatá cesta bude pokračovať v duchu úcty a vzájomnej dôvery a ďalej prispeje k riešeniu otázok spoločného záujmu.“

Pápež František ďalej hovoril aj o dôležitosti pripravovanej apoštolskej cesty do Iraku 5. – 8. marca a vysvetlil dôvody úsilia o medzináboženský dialóg:

„Mojou túžbou je zakrátko obnoviť apoštolské cesty, počnúc tou do Iraku, naplánovanou v marci. Apoštolské cesty v skutočnosti predstavujú dôležitý aspekt starostlivosti Petrovho nástupcu o Boží ľud rozptýlený po celom svete, ako aj dialóg Svätej stolice so štátmi. Okrem toho sú často vhodnou príležitosťou na prehĺbenie vzťahu medzi rozličnými náboženstvami v duchu zdieľania a dialógu.

V našej dobe je medzináboženský dialóg dôležitou súčasťou stretnutia medzi národmi a kultúrami. Ak sa chápe nie ako zrieknutie sa vlastnej identity, ale ako príležitosť lepšie sa vzájomne spoznať a obohatiť, predstavuje to pre náboženských predstaviteľov i veriacich rôznych vyznaní výhodu a môže to podporiť dielo politických lídrov v ich zodpovednosti za budovanie spoločného dobra.“

Pápež František poukázal na potrebu poučiť sa z pandémie pre budúcnosť:

„Vyniesla na svetlo riziká a dôsledky spôsobu života, v ktorom dominuje egoizmus a kultúra vyraďovania a predložila nám alternatívu: pokračovať v doterajšej ceste alebo nastúpiť cestu novú. Chcel by som sa zastaviť nad niektorými krízami, spôsobenými či zvýraznenými pandémiou, a zároveň sa pozrieť na príležitosti, ktorá z nich vyplývajú pre vybudovanie ľudskejšieho, spravodlivejšieho, solidárnejšieho a pokojamilovnejšieho sveta.“

Zdravotná kríza

V súvislosti so zdravotnými dopadmi krízy dal pápež silný dôraz na ochranu ľudského života v každej jeho fáze a na právo všetkých na základnú zdravotnú starostlivosť, ktorá sa nemôže riadiť logikou trhu:

„Pandémia nás rázne postavila pred dve nevyhnutné dimenzie ľudskej existencie: chorobu a smrť. Práve preto pripomína hodnotu života, každého jednotlivého ľudského života a jeho dôstojnosť, v každom okamihu jeho pozemskej púte, od počatia v materskom lone až po jeho prirodzený koniec. Žiaľ s bolesťou konštatujeme, že pod zámienkou zaručenia údajných subjektívnych práv sa zdá, že čoraz väčší počet právnych predpisov na svete sa odkláňa od nevyhnutnej povinnosti chrániť ľudský život v každej fáze. 

Pandémia nám tiež pripomína právo na starostlivosť, ktoré má každý človek, ako som zdôraznil aj v posolstve k Svetovému dňu pokoja, sláveného 1. januára. «Každá ľudská osoba je – v skutku – cieľom osebe, nikdy nie prostriedkom cenným len pre svoju užitočnosť, a je stvorená nato, aby žila spoločne s inými v rodine, v spoločenstve, kde sú si všetci členovia rovní v dôstojnosti. Z tejto dôstojnosti vyplývajú ľudské práva, ako aj povinnosti, ktoré odkazujú napríklad na zodpovednosť prijímať a podporovať chudobných, chorých, marginalizovaných.» (Posolstvo na 54. svetový deň pokoja, 6) . Ak sa potlačí právo na život tých najslabších, ako by sa mohli efektívne zabezpečiť všetky ostatné práva?“

Týka sa to aj spravodlivej distribúcie vakcín s braním ohľadu na chudobnejších a ohrozenejších:

„V každom prípade, tvárou v tvár ľstivému a nepredvídateľnému nepriateľovi, akým je COVID-19, musí byť dostupnosť vakcín vždy sprevádzaná zodpovedným osobným správaním, zameraným na zabránenie šírenia choroby prostredníctvom nevyhnutných preventívnych opatrení, na ktoré sme si už v týchto mesiacoch zvykli. Bolo by však fatálnou chybou dôverovať iba vakcíne, akoby to bol všeliek, ktorý oslobodzuie od sústavného úsilia jednotlivca o zdravie svoje a ostatných. Pandémia nám ukázala, že nikto nie je ostrovom, citujúc slávny výraz anglického básnika Johna Donna, a že «smrť každého človeka ma zmenšuje, pretože som súčasťou ľudstva». (J. Donne, Meditácie XVII, In: Pobožnosti pri mimoriadnych udalostiach, Riuniti, Roma 1994, s. 112-113)“

Kríza životného prostredia

V oblasti krízy životného prostredia pápež pripomenul význam najbližšieho klimatického samitu v Glasgowe:

„Dúfam, že budúca Konferencia OSN o klíme (COP 26), naplánovaná na november v Glasgowe, umožní nájsť účinnú dohodu, aby sa čelilo dôsledkom zmeny klimatického podnebia. Nastal čas konať, pretože už môžeme hmatateľne pocítiť dôsledky naťahujúcej sa nečinnosti.“

Medzi konkrétnymi enviromentálnymi dopadmi pápež menoval tichomorské ostrovy zápasiace so stúpaním hladiny mora, záplavy vo Vietname a na Filipínach, požiare v Austrálii a Kalifornii. Spomenul aj štyri africké krajiny Sahelu:

„Burkina Faso, Mali a Niger s miliónmi ľudí trpiacich hladom; ako aj situácia v Južnom Sudáne, kde ide o nebezpečie hladomoru a kde pretrváva vážna humanitárna núdza: viac ako milión detí má nedostatok potravín, zatiaľ čo humanitárne koridory často narážajú na prekážky a obmedzuje sa prítomnosti humanitárnych agentúr na území. Aj pre riešenie tejto situácie je veľmi naliehavé, aby juhosudánske orgány prekonali nedorozumenia a pokračovali v politickom dialógu na úplné národné zmierenie.“

Ekonomická a sociálna kríza

Reštriktívne opatrenia v boji skoronavírusom mali podľa slov pápeža „vážne dopady na podniky, predovšetkým malé a stredné, na zamestnanosť a následne na život rodín a celých vrstiev spoločnosti, najmä tých najslabších. Ekonomické kríza, ktorá z toho vyplýva, zvýraznila ďalšiu chorobu, ktorá postihuje našu dobu: ekonomiku založenú na vykorisťovaní a na vyraďovaní, či už ľudí, alebo prírodných zdrojov.“

Kríza v hospodárskej oblasti je výzvou k „novému kopernikovskému obratu,“ ktorý dá ekonomiku do služby človeka, a nie naopak, vysvetlil Svätý Otec:

„Súčasná kríza je teda vhodnou príležitosťou znovu sa zamyslieť nad vzťahom medzi človekom a ekonomikou. Je treba istý druh «nového kopernikovského obratu», ktorý postaví ekonomiku do služby človeku, a nie naopak, a to tým, že «začneme študovať a praktizovať inú ekonomiku, takú, čo dáva žiť a nie zabíjať, čo začleňuje a nie vyraďuje, poľudšťuje a nie odľudšťuje, stará sa o stvorenie a nie ho drancuje» (List k podujatiu „Františkova ekonomika“, 1. mája 2019).“

Ako pozitívny príklad solidarity pápež spomenul investičný plán Európskej únie označovaný Next Generation UE, ktorý podľa jeho slov predstavuje „významný príklad toho, ako sú spolupráca a zdieľanie zdrojov v duchu solidarity nielen vytúženými, ale aj skutočne dosiahnuteľnými cieľmi“.

Ďalej Svätý Otec ukázal na dramatické sociálne dopady ekonomickej krízy v dôsledku pandémie:

„V mnohých častiach sveta sa kríza dotkla predovšetkým tých, ktorí pracujú v neformálnych sektoroch, ktorí ako prví prišli o prostriedky na živobytie. […] Takto mnohí tlačení zúfalstvom  hľadali iné formy príjmu, vystavovali sa vykorisťovaniu nelegálnou alebo nútenou prácou, prostitúciou a rôznymi trestnými činnosťami vrátane obchodovania s ľuďmi.

Avšak naopak, každý človek má právo a musí mu byť umožnené získať «nevyhnutné a dostatočné prostriedky na dôstojnú životnú úroveň» (sv. Ján XXIII. Encyklika Pacem in terris, 1963, 6).“

Svätý Otec uviedol ďalšie a ďalšie tragické dôsledky krízy na ľudské osudy:

„Predĺžený čas strávený doma viedol tiež k odcudzeniu pri dlhšom pobývaní pred počítačmi a inými médiami, s vážnymi dopadmi na tých najzraniteľnejších, najmä chudobných a nezamestnaných. Sú ľahšou korisťou počítačovej kriminality – tzv. cybercrime – v jej najneľudskejších aspektoch, od podvodov k obchodovaniu s ľuďmi, zneužívaniu na prostitúciu vrátane tej detskej, a aj na pedopornografiu.“

Pápež vyzval k prehodnoteniu používania medzinárodných sankcií voči štátom pre ich ničivý dopad na chudobné vrstvy obyvateľstva:

„V niekoľkých prípadoch sa humanitárne krízy zhoršili ekonomickými sankciami, ktoré sa nakoniec väčšinou dotknú skôr slabších vrstiev obyvateľstva ako politických vodcov. Preto, i keď Svätá stolica chápe logiku sankcií, nevidí v nich účinnosť a dúfa, že budú zrušené.“

Čeliť migračnej kríze

„Minulý rok zaznamenal aj ďalší nárast migrantov, ktorí sa kvôli uzavretiu hraníc museli uchýliť k čoraz nebezpečnejším trasám. Masívny migračný tok sa tiež stretol s nárastom počtu nezákonných zamietnutí, ktoré sa často uskutočňujú, aby zabránili migrantom v hľadaní azylu, čo je v rozpore s princípom nevyhostenia (non-refoulement). Mnohí sú zadržaní a vrátení späť do zberných a zadržiavacích táborov, kde trpia mučením a porušovaním ľudských práv, ak nenájdu svoju smrť pri brodení sa morom a inými prírodnými hranicami.“

V tejto súvislosti pápež František vyjadril uznanie Medzinárodnej organizácii pre migráciu:

„Svätá stolica oceňuje všetky úsilia vynaložené v prospech migrantov a podporuje angažovanosť Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM), ktorá si tento rok pripomenie 70. výročie založenia, v plnom súlade s hodnotami vyjadrenými vo svojej konštitúcii a pri rešpektovaní kultúry členských štátov, s ktorými táto organizácia spolupracuje.“

Podobne pápež pripomenul aj aktívne členstvo Svätej stolice vo Výkonnom výbore  agentúry OSN pre utečencov UNHCR a vernosť Svätej stolice zásadám Ženevského dohovoru o postavení utečencov z roku 1951 a z protokolu z roku 1967, stanovujúcim právnu definíciu utečencov, ich práva a zákonnú povinnosť štátov chrániť ich.

„Od Druhej svetovej vojny svet ešte nezaznamenal taký dramatický nárast počtu utečencov, aký vidíme dnes,“ dodal Svätý Otec. Ako konkrétny údaj uviedol, že v centrálnej oblasti Sahelu za necelé dva roky vzrástol počet vnútorne vysídlených dvadsaťnásobne.

Kríza politiky

Udržať pri živote demokratické štruktúry je podľa slov pápeža politická výzva tejto doby, ktorá sa týka všetkých štátov bez rozdielu. Svätý Otec konkrétne vyjadril svoje obavy o situáciu v Mjanmarsku:

„Udržať demokratickú realitu pri živote je v tejto historickej chvíli výzvou, ktorá úzko ovplyvňuje všetky štáty: či už sú malé alebo veľké, ekonomicky vyspelé alebo rozvíjajúce sa.

V týchto dňoch moje myšlienky smerujú najmä k obyvateľom Mjanmarska, ktorým vyjadrujem svoju náklonnosť a svoju blízkosť. Cestu k demokracii, po ktorej sa vydali v posledných rokoch, prudko prerušil minulotýždňový štátny prevrat. Priviedol k uväzneniu niekoľkých politických vodcov, ktorí, dúfam, budú okamžite prepustení, na znak povzbudenia k úprimnému dialógu pre dobro krajiny.

Pius XII. vo svojom nezabudnuteľnom vianočnom rozhlasovom posolstve v roku 1944 povedal: «Vyjadriť vlastný názor na povinnosti a znášanie obiet, ktoré sa na neho kladú; nebyť núteným poslúchať bez vypočutia: hľa, tu sú dve práva občana, ktoré v demokracii, ako naznačuje jej samotný názov, nachádzajú svoje vyjadrenie» (Rozhlasové posolstvo národom celého sveta, 24. dec. 1944).

Demokracia je založená na vzájomnom rešpekte, na možnosti každého prispieť k dobru spoločnosti a na uvedomovaní si, že rôzne názory nielenže neohrozujú moc a bezpečnosť štátov, ale v čestnej konfrontácii sa navzájom obohacujú a umožňujú nájsť prístupnejšie riešenia ako problémom čeliť.“

„Rozvoj demokratického svedomia si vyžaduje, aby sa prekonali prehnané individualizmy a prevážilo rešpektovanie právneho štátu. Zákon je v skutočnosti nevyhnutným predpokladom na výkon každej moci a musí byť garantovaný zodpovednými orgánmi bez ohľadu na dominantné politické záujmy.“

Na úrovni medzinárodného spoločenstva zdôraznil Svätý Otec potrebu posilniť multilateralizmus a reformovať medzinárodné organizácie, aby slúžili svojmu základnému poslaniu. Dôraz dal aj na oblasť odzbrojenia, a to ako v jadrovej oblasti, tak aj v oblasti konvenčných zbraní: „Vo svete je priveľa zbraní!“ varoval pápež.

Ďalej Svätý Otec veľmi dôrazne apeloval na ukončenie vojnovej krízy v Sýrii, trvajúcej už celé desaťročie: „Ako by som si len prial, aby rok 2021 bol rokom, v ktorom sa definitívne napíše, že je koniec sýrskemu konfliktu, od ktorého začiatku je už desať rokov!“ Podobne pápež spomenul aj konflikty v Jemene, Líbyi a na ďalších miestach. Zvlášť sa vyslovil ohľadom komplexnej krízy Libanonu. Zdôraznil potrebu, aby si „zachoval svoju jedinečnú identitu, a to aj na zabezpečenie pluralitného, ​​tolerantného a diverzifikovaného Blízkeho východu, v ktorom by mohla kresťanská prítomnosť ponúknuť svoj vlastný príspevok a nezúžila sa do podoby chránenej menšiny.

Kresťania tvoria historickú a sociálnu niť Libanonu a treba im zaručiť, aby mohli naďalej prostredníctvom mnohých vzdelávacích, zdravotných a charitatívnych diel pokračovať v diele pre dobro krajiny, ktorej boli zakladateľmi. Oslabením kresťanskej komunity hrozí zničenie vnútornej rovnováhy a samotnej libanonskej reality. Z tohto hľadiska treba tiež riešiť prítomnosť sýrskych a palestínskych utečencov.“

Svätý Otec spomenul i ďalšie ohniská napätia, ako etiópsky región Tigray, oblasť Cabo Delgado v Mozambiku, Stredoafrickú republiku, krajiny Latinskej Ameriky, a tiež potrebu obnovenia palestínsko-izraelského dialógu. V súvislosti s tohtoročným 20. výročím útokov z 11. septembra v New Yorku hovoril o vážnej výzve šírenia sa terorizmu:

„Mám na mysli osobitne terorizmus, ktorý postihuje predovšetkým subsaharskú Afriku, ale aj Áziu a Európu. […] Slepé násilie motivované ideologickými deformáciami náboženstva. Navyše sú ceľom takýchto útokov často práve bohoslužobné miesta, kde sa veriaci zhromažďujú v modlitbe. V tejto súvislosti by som chcel zdôrazniť, že povinnosť občianskych orgánov chrániť bohoslužobné miesta je priamym dôsledkom obrany slobody myslenia, svedomia a náboženského vyznania.“

Kríza medziľudských vzťahov a výchovy

V záverečnej časti príhovoru dal pápež František do osobitnej pozornosti dva závažné problémy prehĺbené pandémiou. Prvým je „kríza medziľudských vzťahov, ktorá je prejavom širšej antropologickej krízy, týkajúcej sa samotného ponímania ľudskej osoby a jej transcendentnej dôstojnosti“. Druhý problém sa týka výchovnej oblasti. Pápež ho expresívne  pomenoval „edukatívnou katastrofou“:

„Sme svedkami istého druhu „edukatívnej katastrofy“, tvárou v tvár ktorej nemožno zostať nečinnými, pre dobro budúcich generácií a celej spoločnosti. «Dnes je potrebné obnoviť edukatívnu angažovanosť, ktorá zapojí všetky zložky spoločnosti» (Videoposolstvo k stretnutiu o Globálnej výchovnej aliancii, 15. okt. 2020), pretože vzdelávanie je prirodzeným protiliekom na individualistickú kultúru, ktorá neraz degeneruje do podoby skutočného kultu vlastného ega a panovania ľahostajnosti. Našou budúcnosťou nemôže byť rozdelenie, ochudobnenie schopnosti myslenia a predstavivosti, načúvania, dialógu a vzájomného porozumenia» (tamtiež).

Dlhé obdobia karantény však tiež umožnili tráviť viac času s rodinou. Pre mnohých to bol dôležitý čas na znovuobjavenie vzťahov so svojimi drahými. Veď manželstvo a rodina «tvoria jeden z najcennejších majetkov ľudstva» (Sv. Ján Pavol II. Apošt. exh. Familiaris consortio, 1981, 1) a kolísku každej občianskej spoločnosti.“

Pápež František okrem iného skonštatoval aj zaostávanie mladej generácie vo vzdelávaní z dôvodu pandémie, prehĺbenie rozdielov v prístupe k technickým prostriedkom a zvýšenie ohrozenia detí spojeného s využívaním internetu.

Boj proti pandémii nesmie odsúvať bokom slobodu kultu

V súvislosti so skúsenosťami z aplikovania protipandemických opatrení pápež varovane upozornil na škodlivé zásahy do oblasti základných ľudských práv a slobôd. Zdôraznil zásadný význam náboženskej slobody a slobody kultu, pretože „duchovný a morálny rozmer ľudskej osoby nemožno považovať za druhoradý voči fyzickému zdraviu“. Pripomenul, že „právo na náboženskú slobodu je prvým a základným ľudským právom“:

„Požiadavky zamedzenia šíreniu vírusu mali dôsledky aj na rôzne základné slobody vrátane slobody náboženského vyznania, tým, že sa obmedzili bohoslužby a vzdelávacie a charitatívnych činnosti náboženských komunít. Neslobodno však zabúdať, že náboženský rozmer predstavuje základný aspekt ľudskej osobnosti a spoločnosti, ktorý nemožno vyškrtnúť; a že aj pri úsilí chrániť ľudské životy pred šírením vírusu nemožno považovať duchovný a morálny rozmer osoby za druhoradý voči fyzickému zdraviu.

Sloboda kultu sa navyše neodvodzuje od slobody zhromažďovania, ale v zásade sa odvíja od práva na náboženskú slobodu, ktoré je prvým a základným ľudským právom. Je teda nevyhnutné, aby ju občianske orgány rešpektovali, chránili a obhajovali, tak ako zdravie a fyzickú integritu. Napokon, dobrá starostlivosť o telo nikdy nemôže odhliadať od starostlivosti o dušu.“

Na záver svojej reči, ktorú predniesol postojačky, Svätý Oec povzbudil veľvyslancov týmito slovami:

„Drahí veľvyslanci, rok 2021 je čas, ktorý nesmieme stratiť. A nebude vyplytvaný v tej miere, v akej dokážeme spolupracovať s veľkodušnosťou a nasadením. V tomto zmysle tvrdím, že bratstvo je skutočným liekom na pandémiu i na mnohé zlá, ktoré nás zasiahli. Bratstvo a nádej sú ako medikamenty, ktoré dnes svet potrebuje, rovnako ako vakcíny“.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-