Pápež pre španielske rádio: V Európe idem najprv do menších krajín

V sobotu 28. augusta si pápež František našiel čas na rozhovor s redaktorom španielskeho Rádia COPE Carlosom Herrerom a pri poldruhahodinovom stretnutí v Dome sv. Marty odpovedal na celé spektrum otázok. Vyjadruje sa k témam svetového diania, vnútrocirkevným otázkam, ale hovorí aj o športe či svojich starých rodičoch.

Svätý Otec najprv hovorí o svojom zotavovaní sa po operácii zo 4. júla, pri ktorej mu skrátili hrubé črevo o 33 centimentrov. Ubezpečuje o tom, že sa v súvislosti so svojím pobytom v nemocnici nezaoberal myšlienkou odstúpenia z úradu a špekulácie v tejto veci pochádzajú z argentínskych médií.

Pápež František hovorí aj o blížiacich sa cestách, medzi ktorými je okrem Budapešti a Slovenska aj pripravovaná novembrová návšteva škótskeho Glasgowa pri príležitosti konferencie COP 26. Text príhovoru sa už pripravuje, no pápežova prítomnosť ešte bude závisieť od jeho zdravotného stavu. Medzi kandidátmi na cesty v rámci Európy sú ďalej Cyprus, Grécko a Malta.

Carlos Herrera sa veľmi zaujíma o to, či by Španielsko mohlo dúfať v pápežovu návštevu. Uvádza nadchádzajúce príležitosti, akou je jubilejný rok v Santiagu de Compostela, či tradičné slávenie Veľkého týždňa v Seville. „Neboli by ste na to ani zvedavý?“ pýta sa novinár. Svätý Otec odpovedá:

„Veľmi. Veľmi. Ale mojou voľbou až doteraz pri cestách v Európe sú malé krajiny. Prvé bolo Albánsko a potom to boli všetko malé krajiny. Teraz je na programe Slovensko, potom Cyprus, Grécko a Malta. Rozhodol som sa pre túto voľbu: najprv do menších krajín. Bol som v Štrasburgu, ale nešiel som do Francúzska. Do Štrasburgu som išiel kvôli EÚ. A ak pôjdem do Santiaga, pôjdem do Santiaga, ale nie do Španielska, aby bolo jasné.“

Medzi témami rozhovoru sú aj politické otázky ako napr. stiahnutie sa Američanov z Afganistanu, separatizmus Katalánska, vzťah k maďarskému premiérovi Orbánovi či potreba posilnenia identity Európskej únie vychádzajúc z jej duchovných koreňov. Svätý Otec sa vyjadruje aj k morálnym otázkam v súvislosti s legalizovaním eutanázie v Španielsku.

Pápež František tiež odpovedá na otázky o provizórnej zmluve Vatikánu s Čínou, o priebehu reformy Rímskej kúrie, či o vatikánskom súde vo finančných kauzách, v ktorom je obvineným aj kardinál Becciu. Vysvetľuje svoj vzťah k téme ekológie i svoje rozhodnutie sprísniť povolenia kňazom celebrovať podľa predkoncilového misála, ako aj svoj postoj k synodálnej ceste Cirkvi v Nemecku

Pápež vyvracia dohady o jeho tajných vychádzkach z Vatikánu a vymenúva tri uskutočnené návštevy ľudí priamo v ich domácnostiach v rámci Ríma. Pri otázke o sledovaní futbalového diania potvrdzuje svoj záujem o šport, hoci od roku 1990 nepozerá televíziu.

Ukážka z úvodnej časti rozhovoru

Carlos Herrera z Rádia COPE sa zhovára s pápežom Františkom

Svätý Otec, najprv sa Vás musím spýtať: ako sa cítite?

Ešte stále som nažive. [Smiech.]

Vaša nedáva operácia, ktorá bola vážnou operáciou, v nás vyvolala isté obavy...

Áno, tieto veci, ktoré vznikajú z divertikulov (vydutín) ... nakoľko viem, sa deformujú, odumierajú..., no vďaka Bohu vybrali to včas a tu ma vidíte.

Vraj to navyše bol zdravotný brat, ktorý Vás na to ako prvý upozornil.

Zachránil mi život! Povedal mi: Musíte sa dať operovať. Boli aj ďalšie názory: „Ale nie, stačia antibiotiká...“, no on mi to veľmi dobre vysvetlil. Je to zdravotný brat odtiaľto, z našej zdravotnej služby, z nemocnice Vatikánu. Už je tu tridsať rokov, veľmi skúsený človek. Je to už po druhýkrát, čo mi zdravotný brat zachránil život.

A kedy to bolo po prvýkrát?

Prvýkrát to bolo v roku 1957, keď si mysleli, že mám chrípku, že je to jedna z tých chrípkových epidémií v seminári, a seminárny zdravotný brat ma liečil aspirínom. A s ostatnými to išlo dobre, no so mnou nie a vzali ma do nemocnice a vybrali mi vodu z pľúc. Doktor povedal, že by som mal brať, nepamätám koľko, povedzme, že milión jednotiek penicilínu a určité kvantum streptomycínu – to boli jediné antibiotiká v tom čase – a keď odišiel, zdravotná sestra povedala: „Dvakrát toľko“.

A to Vás zachránilo?

Áno, pretože ináč by som tu nebol...

Jedno z... nepoviem, že z najviac ukrývaných tajomstiev, no jedna z otázok, ktorá tradične najviac vyvoláva záujem, je zdravie pápeža.

Áno, evidentne.

Neboli tam žiadne prekvapenia, všetko bolo plánované...

Bolo to naplánované a oznámilo sa to... Šiel som rovno po Anjel Pána, to bolo takmer o jednej a oznámené to bolo o 15.30, keď som už bol v predoperačnej príprave.

Povedali ste, Vaša Svätosť, že „zlá zelina nevyhynie“...

Veru, je to tak, a to platí aj pre mňa, platí to pre všetkých.

Zakázali vám médiá niečo robiť, máte nejaké ultimátum? Je niečo, čo nemôžete robiť alebo nechcete?

Nerozumiem.

Lekári vám niečo zakázali?

Á, lekári! Prepáčte, rozumel som „médiá“.

[Smiech] No, viete, že médiá majú tiež pokušenie. No v tomto prípade lekári.

[Poznámka: V španielčine sú „medios“ médiá a „médicos“ lekári.]

Teraz môžem jesť všetko, niečo, čo sa predtým pri divertikuloch nedalo. Môžem jesť všetko. Ešte však beriem pooperačné lieky, pretože mozog musí zaznamenať, že má črevo kratšie o 33 centimetrov. A všetko manažuje mozog, celé naše telo a potrebuje čas, aby to zaregistroval. Ale mám normálny život, vediem úplne normálny život.

Jete, čo chcete...

Áno.

Chodíte, namáhate sa...

Dnes celé dopoludnie som mal audiencie, celé dopoludnie.

Teraz sa chystáte na cestu na Slovensko a do Maďarska. Rozumel som, že je to 34. cesta pontifikátu.

Nepamätám si dobre číslo, no malo by to tak byť.

Program bude rovnako intenzívny? Vaša Svätosť, myslím, že pápeži sú nútení podávať ozajstný pretekársky výkon. A vždy som si kládol otázku, prečo pápeži nechodia o dva dni dlhšie a nerozložia si prácu na ďalšie dva dni, pretože približne 18 z 24 hodín sú v činnosti. Budete musieť viac merať svoje sily po operácii, či nie?

Možno pri tejto prvej ceste trochu viac, pretože človek sa musí úplne zotaviť - je to tak? - no napokon to bude rovnaké ako pri ostatných, uvidíte. [Smiech.]

Vaša Svätosť, nemáte obavy, že jedna z tých najviac nástojčivých vecí, na základe ktorých Vás médiá - osobitne tie talianske - charakterizujú, je to, že keď sa zotázni pápežovo zdravie, mnohí si myslia alebo nástoja na tej starej téme rezignácie, na tom „idem domov, už to nevládzem...“? Je to jedna permanentná téma - myslím si tak - vo Vašom živote ako pápeža?

Áno, dokonca mi povedali, že minulý týždeň to bolo veľmi v móde. Eva [Fernándezová] mi to povedala, dokonca to povedala s veľmi pekným argentínskym výrazom, a ja som jej povedal, že nemám potuchy, pretože ja tu ráno čítam len jedny noviny, rímsky denník. Čítam ho, pretože sa mi páči jeho spôsob titulkov, rýchlo si ho prečítam a to je všetko, nehrám sa s tým. Televíziu nepozerám. A dostávam report viac menej o správach dňa, ale až oveľa neskôr, o niekoľko dní, som sa dozvedel, že tam bolo niečo o mojej rezignácii. Vždy, keď je nejaký pápež chorý, sa rozhýbe vánok alebo uragán konkláve. [Smiech.]

*

Ďalšie vybrané časti rozhovoru:

Stretnutie s maďarským premiérom nebude nalinajkované

Aj keď cieľom vašej najbližšej cesty je Slovensko, mnohí čakajú na Vaše stretnutie s premiérom Maďarska, Viktorom Orbánom, s ktorým nezdieľate niektoré body jeho vládneho programu, osobitne to, čo sa týka uzatvárania hraníc. Čo by ste mu rád povedali, ak by ste ho mali možnosť stretnúť osamote?

Neviem, či sa s ním stretnem. Viem, že autority ma prídu pozdraviť. Nejdem do centra Budapešti, ale na miesto konania Eucharistického kongresu a tam je salón, kde sa stretnem s biskupmi, a tam prijmem aj autority, ktoré prídu. Neviem, kto príde. Prezidenta poznám, pretože bol na svätej omši v Transylvánii, v tej časti Rumunska, kde hovoria po maďarsky, na krásnej omši v maďarčine, a prišiel s ministrom. Myslím, že to nebol Orbán, pretože na konci omše sa formálne zdravíme. Neviem, kto príde...

A ja nezvyknem chodiť s nejakým scenárom: keď som pred človekom, pozriem sa mu do očí a nechám veci vyplynúť. Ani ma nenapadne premýšľať o tom, čo mu poviem, ak budem s ním. Je to rad za radom len hypotetizovanie, ktoré mi nepomáha. Mne sa páči konkrétnosť, hypotetizovanie ťa popletie, je ti na škodu.

Zhodnotenie reformy Rímskej kúrie

Existujú veci, ktoré sú pevne etablované v ľudovej predstavivosti. Jednou z nich, o ktorej sa najviac hovorí, je kríza divadla. Vy viete, Vaša Svätosť, že divadlo bolo v kríze už od čias, keď sme sa Vy i ja narodili. Ďalšou z tých vecí je reforma kúrie. Neustále sa hovorí „treba kúriu zreformovať“, no kúria sa zdá byť nereformovateľná. Je to ako tŕnistý prales, do ktorého je nemožné vstúpiť, alebo sa to tak hovorí zvonka. Sníva pápež o Cirkvi veľmi odlišnej od tej, ktorú vidíte dnes?

Ak sa pozriete, že od začiatku sa začalo uvádzať do praxe to, čo hovorili kardináli na predkonkláve až dodnes, tak reforma ide krok za krokom a dobre. Prvý dokument, ktorý vyznačuje líniu, snažiac sa sumarizovať to, čo povedali kardináli, je Evangelii gaudium. A tam, v Evangelii gaudium, sa spomína jeden problém, na ktorý by som chcel poukázať, a je to problém kázania. Vystavovania veriacich širokým lekciám teológie, filozofie či moralizovania, čo nie je kresťanské kázanie. V Evangelii gaudium žiadam o serióznu reformu kázania. Niektorí tak robia, iní nerozumejú... Aby som uviedol určitý bod.

Avšak Evangelii gaudium sumarizuje vo všeobecnosti postoje kardinálov na predkonkláve. A ohľadom apoštolskej konštitúcie Praedicate evangelium, na ktorej sa pracuje a posledným krokom je, aby som ju prečítal – a musím ju prečítať, lebo ju musím podpísať a musím ju čítať slovo po slove –, tá nebude mať nič nové oproti tomu, čo je vidieť teraz. Možno nejaké detaily, nejaká zmena dikastérií, ktoré sa spájajú, dve alebo tri ďalšie dikastériá, no už to bolo ohlásené: napríklad vzdelávanie sa spojí s kultúrou. Propaganda fide (Kongregácia pre evanjelizáciu národov, pozn. prekl.) sa spojí s dikastériom pre novú evanjelizáciu. Bolo to oznámené. Nebude tu nič nové oproti tomu, čo bolo sľúbené, že sa udeje.

Niektorí ľudia mi hovoria: „Kedy vyjde apoštolská konštitúcia o reforme Cirkvi, aby sme videli novinky?“ Nie. Nebude tam nič nové. Ak tam bude niečo nové, budú to maličké úpravy. Je vo svojej poslednej fáze, ktorá zaostala kvôli tomuto môjmu ochoreniu. „Varí sa na nízkom plameni“, aby obsahovala toto všetko. Nech je jasné, že reforma nebude nič iné, než uvedenie do praxe toho, čo povedali kardináli, o čo sme žiadali pri predkonkláve a to je to, čo je vidieť. Vidieť to.

Dialóg s Čínou a inšpiratívnosť kardinála Casaroliho    

Hovorme o Číne, ak ste za, Vaša Svätosť... Vo Vašich vlastných radoch sú niektorí, čo nástoja na tom, že by sa nemala obnoviť dohoda, ktorú Vatikán podpísal s touto krajinou, pretože uvádza do nebezpečia jeho morálnu autoritu. Máte dojem, že veľa ľudí chce vyznačovať pápežovi cestu?

Ja tiež, keď som bol laik a kňaz, páčilo sa mi vyznačovať cestu biskupovi, je to jedno pokušenie takpovediac až legitímne, ak sa robí s dobrou vôľou. Čína nie je jednoduchá, no som presvedčený, že by sme sa nemali zriekať dialógu. V dialógu ťa môžu podviesť, môžeš sa pomýliť, toto všetko... no je to cesta. Uzavretie sa však nikdy nie je cesta. To, čo sa doteraz dosiahlo v Číne bol aspoň dialóg... niekoľko konkrétnych vecí ako menovanie nových biskupov, pomaly... Sú to však zároveň kroky, ktoré môžu byť diskutabilné, i výsledky na jednej strane či na druhej.

Pre mňa kľúčovou postavou v tomto všetkom, ktorá mi pomáha a inšpiruje ma, je kardinál Casaroli. On bol muž, ktorého Ján XXIII. určil, aby budoval mosty so Strednou Európou. Má veľmi peknú knihu „Mučeníctvo trpezlivosti“, kde trochu hovorí o svojich skúsenostiach tam. Alebo sa hovorí o jeho skúsenostiach, o tom všetkom, čo dosiahol. A bol to malý krôčik po krôčiku, vytvárajúc mosty. Niekedy musel viesť dialóg na otvorenom vzduchu či s otvoreným ventilom v ťažkých momentoch. Pomaly, pomaličky si získaval rezervy diplomatických vzťahov, čo v konečnom dôsledku podmieňovali menovanie nových biskupov a postaranie sa o veriaci Boží ľud.

Dnes musíme istým spôsobom kráčať po týchto cestách dialógu krôčik po krôčiku v tých najkonfliktnejších situáciách. Moja skúsenosť napríklad s dialógom s islamom, s veľkým imámom Al-Tajíbom, bola v tomto smere veľmi pozitívna a som mu za to veľmi vďačný. Bol to potom ako zárodok pre „Fratelli tutti“. Ale viesť dialóg, vždy viesť dialóg alebo byť ochotnými viesť dialóg.

Je tu jedna veľmi pekná vec. Keď sa Ján Pavol II. naposledy stretol s Casarolim, išiel ho informovať, kam sa veci uberajú... (Casaroli chodil každý víkend do väznice pre mladistvých. Myslím, že to bolo Casal del Marmo, nie som si istý. Bol tam s tými chlapcami a prichádzal v sutane ako kňaz. Nikto to nevedel... Niektorí nevedeli, kým je.) A keď sa lúčili a Casaroli už bol pri dverách, sv. Ján Pavol II. si ho zavolal a povedal: „Eminencia, ešte stále chodíte k tým chlapcom?“ - „Áno, zaiste.“ - „Nikdy ich neopúšťajte.“ Testament svätého pápeža veľmi schopnému diplomatovi: pokračuj na tejto ceste diplomacie, ale nezabúdaj, že si kňaz, tak ako to robíš. Toto je pre mňa inšpirujúce.

Dôstojnosť života až do konca, nie mentalita odhadzovania

Vaša Svätosť, v Španielsku bola legalizovaná eutanázia na základe tzv. „práva na dôstojnú smrť“. To je však chybný sylogizmus, pretože Cirkev neobhajuje úporné utrpenie, ale dôstojnosť až do konca. Do akej miery má človek skutočnú moc nad svojím životom? V čo verí pápež?

Zorientujme sa v situácii. Žijeme v kultúre skartovania. To, čo je zbytočné, sa skartuje. Starí ľudia sú skartačným materiálom: sú na obtiaž. Nie všetci, ale v kolektívnom podvedomí kultúry vyraďovania sú starí ľudia... aj chorí v najvyššom terminálnom štádiu; rovnako nechcené deti, a tie sa posielajú odosielateľovi skôr, ako sa narodia... Inými slovami, je tu takáto „kultúra“...

Pozrime sa potom na periférie, pomyslime napríklad na veľké ázijské periférie, aby sme šli ďaleko a nemysleli si, že hovoríme len o tunajších veciach. Skartovanie celých národov. Pomyslime na Rohingov, skartovaných, kočujúcich po celom svete. Chudáci. Inými slovami, sú odhodení. Neslúžia na nič, nehodia sa, netreba ich.

Táto kultúra vyhadzovania nás poznačila. A poznačuje mladých aj starých. Má silný vplyv na jednu z drám dnešnej európskej kultúry. V Taliansku je priemerný vek 47 rokov. V Španielsku je to myslím aj viac. To znamená, že pyramída sa obrátila. Je to demografická zima v pôrodnosti, v ktorej je viac prípadov potratov. Demografická kultúra je stratová, pretože sa hľadí na zisk. Pozerá sa na toho, kto je vpredu... a niekedy sa používa súcit!: „aby tento človek netrpel v prípade, že...“ To, čo Cirkev žiada, je pomôcť ľuďom, aby zomreli dôstojne. Vždy to tak robila.

A čo sa týka prípadov potratu, nerád sa púšťam do diskusií o tom, či sa to potiaľ a potiaľ môže a potiaľ a potiaľ nemôže, ale hovorím toto: v každej príručke embryológie, ktorú dostanú študenti medicíny na lekárskej fakulte, sa píše, že v treťom týždni od počatia, niekedy skôr, ako si matka uvedomí [že je tehotná], sú už všetky orgány v embryu načrtnuté, dokonca aj DNA. Je to život. Ľudský život. Niektorí hovoria: „Nie je to osoba.“ Je to ľudský život! Takže zoči-voči ľudskému životu si kladiem dve otázky: Je dovolené odstrániť ľudský život, aby sa vyriešil nejaký problém? Druhá otázka: Je správne najať nájomného vraha, aby vyriešil problém? A týmito dvoma otázkami nech sa riešia prípady eliminácie ľudí - z jednej či druhej strany – za to, sú pre spoločnosť príťažou.

Rád by som spomenul niečo, čo nám hovorili doma. Bola jedna veľmi dobrá rodina s niekoľkými deťmi a starým otcom, ktorý s nimi žil, ale starý otec zostarol a pri stole začal slintať. Takže otec nemohol pozvať ľudí, pretože sa hanbil za svojho otca. Tak mu napadlo, že do kuchyne dá jeden pekný stôl a rodine vysvetlil, že od nasledujúceho dňa bude starý otec jedávať v kuchyni, aby mohli pozývať ľudí. A tak sa aj stalo. O týždeň neskôr prišiel domov a našiel svojho malého osem-deväťročného syna, jedno z detí, ako sa hrá s drevom, klincami a kladivami. A vraví mu: „Čo to robíš?“ - „Robím stolík, ocko.“ - „A na čo?“ - „Pre teba, keď budeš starý.“ Inými slovami, to, čo sa zasieva skartovaním, sa bude žať neskôr.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-jb, zk-