Pápež: Biblický a klasický humanizmus treba múdro otvoriť iným kultúram

Vo videoposolstve publikovanom v záverečný deň podujatia Svätý Otec hovorí o novej naliehavosti odpovedať na otázky „Čo je človek?“ a „V čom spočíva jeho transcendentné povolanie?“. Tieto otázky doliehajú na ľudstvo v konfrontácii s výzvami súčasnej doby, ktorú nazýva epochou „tekutosti“ alebo „plynnosti“. Pápež konštatuje, že v antropologickej oblasti „dnes prebieha revolúcia“ a „dochádza k štrukturálnej zmene v spôsobe, akým sa chápe plodenie, zrod a smrť“.

Pápež František potvrdzuje, že humanizmus stojaci na biblickom základe a na plodnom dialógu s hodnotami klasického gréckeho a latinského myslenia je „najlepším prostriedkom ako sa postaviť k znepokojujúcim otázkam o budúcnosti ľudstva“. Upozorňuje však, že dnes sa tento humanizmus potrebuje „múdro otvoriť“ v novej tvorivej syntéze voči prínosu humanistickej tradície iných kultúr:

„Mám na mysli napríklad holistickú víziu ázijských kultúr pri hľadaní vnútornej harmónie a súladu so stvorením. Alebo solidaritu vlastnú africkým kultúram, na prekonanie prílišného individualizmu typického pre západnú kultúru. Dôležitá je aj antropológia latinskoamerických národov s ich živým zmyslom pre rodinu a oslavu. A tiež aj kultúry domorodých národov na celej planéte.“

Videoposolstvo Svätého Otca

Plenárnemu zhromaždeniu Pápežskej rady pre kultúru, publikované 23. novembra 2021

Drahí bratia a sestry,

som rád, že vás môžem srdečne pozdraviť pri príležitosti vášho plenárneho zhromaždenia, ktoré bolo odložené kvôli pandémii a teraz bolo zvolané, hoci virtuálne. Aj to je znakom doby, v ktorej žijeme: v digitálnom vesmíre sa všetko stáva neuveriteľne blízkym, ale bez tepla prítomnosti.

Okrem toho pandémia spochybnila mnohé istoty, na ktorých je založený náš sociálny a ekonomický model, a odhalila jeho krehkosť: osobné vzťahy, pracovné metódy, spoločenský život, a dokonca aj náboženskú prax a účasť na sviatostiach. Ale tiež, a to predovšetkým, dôrazne nanovo položila základné otázky existencie: otázku o Bohu a o ľudskej osobe.

Preto ma zaujala téma vášho plenárneho zasadnutia: nevyhnutný humanizmus. V tomto historickom okamihu skutočne potrebujeme nielen nové ekonomické programy a nové riešenia proti vírusu, ale predovšetkým novú humanistickú perspektívu založenú na biblickom Zjavení, obohatenú o dedičstvo klasickej tradície, ako aj o úvahy o ľudskej osobe prítomné v rôznych kultúrach.

Pojem „humanizmus“ mi privádza na myseľ pamätný prejav sv. Pavla VI. na konci Druhého vatikánskeho koncilu 7. decembra 1965. Poukázal na vtedajší sekulárny humanizmus, ktorý spochybňoval kresťanskú víziu, a povedal: „Náboženstvo Boha, ktorý sa stal človekom, sa stretlo s náboženstvom (- lebo takým je -) človeka, ktorý sa robí Bohom“. A namiesto odsúdenia a zavrhnutia sa pápež uchýlil k vzoru milosrdného Samaritána, ktorý usmerňoval myslenie koncilu, čiže k tomu nesmiernemu spolucíteniu s človekom a jeho úspechmi, radosťami a nádejami, pochybnosťami, smútkami a úzkosťami. A tak Pavol VI. vyzval to ľudstvo, ktoré bolo uzavreté pred transcendenciou, aby uznalo náš nový humanizmus, pretože – ako povedal – „aj my, viac než všetci ostatní, sme kultivovateľmi človeka“.

Odvtedy uplynulo takmer šesťdesiat rokov. Ten sekulárny humanizmus - výraz, ktorý odkazoval aj na totalitnú ideológiu, ktorá vtedy vládla v mnohých režimoch - je dnes spomienkou minulosti. V našej ére poznačenej koncom ideológií sa to zdá byť už v zabudnutí, zdá sa to byť pochované novými zmenami, ktoré priniesla informatická revolúcia a neuveriteľným rozvojom v oblasti vied, čo nás núti nanovo premýšľať, čo je to byť človekom. Otázka humanizmu vychádza z tejto otázky: Čo je človek? Čo je ľudská bytosť?

V časoch koncilu sa konfrontoval humanizmus sekulárny, imanentistický, materialistický, s tým kresťanským, otvoreným transcendencii. Oba sa však mohli deliť o spoločný základ, zásadnú konvergenciu v niektorých radikálnych otázkach týkajúcich sa ľudskej prirodzenosti. Tá sa teraz vytratila v dôsledku tekutej premenlivosti súčasnej kultúrnej vízie. Je epocha tekutosti alebo plynnosti. Koncilová konštitúcia Gaudium et spes je však v tomto ohľade stále aktuálna. Pripomína nám totiž, že Cirkev má svetu stále veľa čo dať, a zaväzuje nás, aby sme s dôverou a odvahou uznali a zhodnotili intelektuálne, duchovné a materiálne úspechy, ktoré sa odvtedy objavili v rôznych oblastiach ľudského poznania.

Dnes prebieha revolúcia - áno, revolúcia -, ktorá sa dotýka základných uzlov ľudskej existencie a vyžaduje si tvorivé úsilie myslenia a konania. Oboje. Dochádza k štrukturálnej zmene v spôsobe, akým sa chápe plodenie, zrod a smrť. Do diskusie sa dáva špecifickosť ľudskej bytosti v celku stvorenia, jej jedinečnosť voči iným živočíchom, ba dokonca aj jej vzťah voči strojom. Nemôžeme sa však obmedziť vždy a len na odmietanie a kritiku. Skôr sa od nás žiada, aby sme nanovo premýšľali nad prítomnosťou človeka vo svete vo svetle humanistickej tradície: ako služobníka života, a nie jeho pána, ako tvorcu spoločného dobra s hodnotami solidarity a súcitu.

Preto ste do centra svojich úvah postavili niekoľko zásadných otázok. Popri otázke o Bohu - ktorá zostáva základnou pre samu ľudskú existenciu, ako to často pripomínal Benedikt XVI. - sa dnes rozhodujúcim spôsobom kladie otázka o samotnej ľudskej bytosti a jej identite. Čo dnes znamená byť mužom a ženou ako komplementárnymi osobami povolanými k vzájomnému vzťahu? Čo znamenajú slová „otcovstvo“ a „materstvo“? A ešte ďalej, v čom spočíva špecifický charakter ľudskej bytosti, ktorý ju robí jedinečnou a neopakovateľnou v porovnaní so strojmi a dokonca aj s inými živočíšnymi druhmi? V čom spočíva transcendentné povolanie človeka? Odkiaľ pramení jeho povolanie budovať sociálne vzťahy s druhými?

Sväté písmo nám ponúka základné súradnice na načrtnutie antropológie ľudskej osoby v jej vzťahu s Bohom, v komplexnosti vzťahov medzi mužom a ženou a v prepojení s časom a priestorom, v ktorom žijeme. Humanizmus biblického základu v plodnom dialógu s hodnotami klasického gréckeho a latinského myslenia dal zrod vznešenej vízii človeka, jeho pôvodu a konečného určenia, jeho spôsobu života na tejto zemi. Toto spojenie antickej a biblickej múdrosti zostáva stále plodnou paradigmou.

Biblický a klasický humanizmus sa však dnes musí múdro otvoriť, aby v novej tvorivej syntéze prijal aj prínos humanistickej tradície súčasnosti a iných kultúr. Mám na mysli napríklad holistickú víziu ázijských kultúr pri hľadaní vnútornej harmónie a súladu so stvorením. Alebo solidaritu vlastnú africkým kultúram, na prekonanie prílišného individualizmu typického pre západnú kultúru. Dôležitá je aj antropológia latinskoamerických národov s ich živým zmyslom pre rodinu a oslavu. A tiež aj kultúry domorodých národov na celej planéte. V týchto rôznych kultúrach sa vyskytujú formy humanizmu, ktorý integrovaný do európskeho humanizmu zdedeného z grécko-rímskej civilizácie a transformovaného kresťanskou víziou, sa dnes stáva najlepším prostriedkom ako sa postaviť k znepokojujúcim otázkam o budúcnosti ľudstva. Totiž, „ak človek neobjaví znova svoje pravé miesto, neporozumie náležite sebe samému a nakoniec sa postaví na odpor samotnej realite“ (Encyklika Laudato si', 115).

Milí členovia a konzultori, milí všetci účastníci plenárneho zhromaždenia Pápežskej rady pre kultúru, potvrdzujem vám svoju podporu: dnes viac ako kedykoľvek predtým svet potrebuje opätovne objaviť zmysel a hodnotu ľudskej bytosti vo vzťahu k výzvam, ktorým treba čeliť. Dnes si musíme zopakovať tie pohanské verše: „Sunt lacrimae rerum et mentem mortalia tangunt“ [Sú to slzy nad vecami, čo sa dotknú mysle smrteľníka – Virgílius, voľný preklad].

Zo srdca vám žehnám a prosím vás, aby ste sa za mňa naďalej modlili. Veľmi vám ďakujem!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-jb-