Vnášajme do sveta pohľad nádeje - homília pápeža v 5. svetový deň chudobných

Obrazy použité Ježišom v prvej časti dnešného Evanjelia zanechávajú zdesenie: slnko, ktoré sa zatmieva, mesiac, ktorý viac nevydáva jas, hviezdy, ktoré padajú a chvejúce sa nebeské mocnosti (porov. Mk 13,24-25). Krátko na to nás však Pán otvára nádeji: práve v tom okamihu totálnej temnoty príde Syn človeka (porov. v. 26); a v súčasnosti už možno pozorovať znamenia jeho príchodu práve tak, ako keď na figovníku vidieť, že začína nasadzovať lístie, lebo leto je blízko (porov. v. 28).

Toto Evanjelium nám týmto pomáha čítať dejiny zachytávajúc ich dva aspekty: bolesť dneška a nádej zajtrajška. Na jednej strane sú evokované všetky bolestivé protirečenia, v ktorých ľudská realita zostáva ponorená v každom čase; na druhej strane je tu budúcnosť spásy, ktorú očakáva, teda stretnutie s Pánom, ktorý príde, aby nás oslobodil od každého zla. Pozrime sa na tieto dva aspekty pohľadom Ježiša.

Prvý aspekt: bolesť dneška. 

Nachádzame sa uprostred dejín poznačených trápením, násilím, utrpeniami a nespravodlivosťami, očakávajúc oslobodenie, ktoré akoby nemalo nikdy prísť. Predovšetkým zranení, utláčaní a niekedy zdrvení sú chudobní, tie najkrehkejšie ohnivká tejto reťaze. Svetový deň chudobných, ktorý slávime, od nás žiada, aby sme neodvracali tvár na druhú stranu, aby sme nemali strach pozrieť sa zblízka na utrpenie tých najslabších, pre ktorých je dnešné Evanjelium veľmi aktuálne: slnko ich života býva často zatmené osamelosťou, mesiac ich očakávaní zhasol; hviezdy ich snov upadli do rezignácie a ich samotná existencia sa chveje. Toto všetko v dôsledku chudoby, ku ktorej sú často prinútení, ako obete nespravodlivosti a nerovnosti v spoločnosti vyraďovania, ktorá sa rýchlo ženie bez toho, aby si ich všimla a bez škrupúľ ich prenecháva ich osudu.

Na druhej strane však stojí druhý aspekt: nádej zajtrajška. Ježiš nás chce otvoriť nádeji, vytrhnúť z úzkosti a strachu zoči-voči bolesti sveta. Preto hovorí, že práve vtedy, keď sa slnko zatmie a všetko sa zdanlivo bude rúcať, on bude nablízku. V kvílení našich bolestivých dejín je budúcnosť spásy, ktorá začína klíčiť. Nádej zajtrajška rozkvitá v bolesti dneška. Áno, Božia spása nie je iba prísľubom pre druhý svet, ale rastie už teraz vo vnútri našich zranených dejín - máme srdce, ktoré ochorelo, všetci, všetci, sú to zranené dejiny - [Božia spása] si razí cestu medzi utláčaním a nespravodlivosťou sveta. Práve uprostred plaču chudobných Božie kráľovstvo rozkvitá ako krehké lístky stromu a privádza dejiny k cieľu, ku konečnému stretnutiu s Pánom, s Kráľom univerza, ktorý nás definitívne oslobodí.

Spýtajme sa teraz: čo sa žiada od nás kresťanov, 

zoči-voči tejto skutočnosti? Žiada sa od nás živiť nádej zajtrajška uzdravovaním bolesti dneška. Sú to veci vzájomne prepojené, je to tak? Ak nekráčaš cestou uzdravovania bolestí dneška, ťažko budeš mať nádej zajtrajška. Nádej, ktorá sa rodí z Evanjelia totiž nespočíva v pasívnom čakaní, že raz príde to zajtra, keď pôjdu veci lepšie: toto sa nedá; ale v uskutočnení prísľubu Božej spásy už dnes. Dnes, každý deň. Kresťanská nádej nie je totiž blažený optimizmus, ba takpovediac optimizmus nedospelosti, keď človek dúfa, že sa veci zmenia a medzičasom si ďalej ide svojím životom, ale každodenné budovanie konkrétnymi skutkami toho Kráľovstva lásky, spravodlivosti a bratstva, ktoré zahájil Ježiš.

Kresťanskú nádej napríklad nezasiali levita a kňaz, ktorí prešli okolo muža doráňaného zbojníkmi. Zasial ju cudzinec, Samaritán, ktorý sa zastavil a urobil gesto (porov. Lk 10,30-35). A dnes akoby nám Cirkev hovorila: „Zastav sa a zasievaj nádej v chudobe. Priblíž sa k chudobným a zasievajte nádej“. Jeho nádej, tvoju nádej a nádej Cirkvi. Od nás sa žiada nasledovné: byť uprostred každodenného rúcania sa sveta neúnavnými budovateľmi nádeje; byť svetlom, zatiaľ čo je zatmenie slnka; byť svedkami súcitu, zatiaľ čo okolo vládne nepozornosť; byť milujúci a pozorní uprostred rozšírenej ľahostajnosti. Svedkami súcitu. Nikdy nemôžeme konať dobro bez súcitu. Urobíme nanajvýš dobré veci, ale tie sa nedotýkajú kresťanskej cesty, pretože sa nedotýkajú srdca. To, čo sa dotýka nášho srdca, je súcit: priblížime sa, cítime súcit a robíme gestá nehy. Práve to je Boží štýl: blízkosť, súcit a neha. To je to, čo sa od nás dnes žiada.

Nedávno som si spomenul na to, čo opakoval istý biskup, ktorý mal blízko k chudobným a aj on sám bol chudobný v duchu, don Tonino Bello: „Nemôžeme sa uspokojiť s tým, že dúfame, ale musíme nádej organizovať“. Ak sa naša nádej nepretlmočí do konkrétnych rozhodnutí a skutkov pozornosti, spravodlivosti, solidarity, starostlivosti o spoločný dom, nebude možné uľahčiť chudobným v ich utrpení. Tú ekonomiku vyraďovania, ktorá ich núti žiť na okraji, nebude možné zvrátiť, ich očakávania nebudú môcť rozkvitnúť. Je na nás, špeciálne na nás kresťanoch, aby sme organizovali nádej – tento výraz dona Tonina Bella je veľmi pekný – je na nás, aby sme ju pretavili do konkrétneho každodenného života, do ľudských vzťahov, sociálneho a politického úsilia.

Vedie ma to k myšlienke na prácu, 

ktorú toľkí kresťania vykonávajú v rámci charitatívnych diel, prácu Apoštolskej charity... Čo sa tam robí? Organizuje sa nádej. Nedávajú sa mince, nie, organizuje sa nádej. Toto je dynamika, ktorú od nás dnes Cirkev žiada.

Je tu obraz nádeje, ktorý nám Ježiš dnes ponúka. Je jednoduchý a zároveň príznačný: je to obraz lístia figovníka, ktoré potichu pučí, naznačujúc, že leto je blízko. Tieto listy sa objavujú, zdôrazňuje Ježiš, keď ratolesť mladne, stáva sa jemnou (porov. Mk 13,28). Bratia a sestry, slovo, ktoré dáva rásť nádeji vo svete a uľahčuje chudobným v bolesti je jemnosť. Spolucítenie, ktoré ťa vedie k jemnocitu. Je na nás, aby sme prekonali uzavretosť, vnútornú strnulosť, ktorá je pokušením dneška, tých "reštaurátorov", ktorí chcú Cirkev, ktorá je celá usporiadaná, celá strnulá: to nie je z Ducha Svätého. A my to musíme prekonať a v tejto strnulosti nechať vzklíčiť nádej.

A je na nás aj prekonať pokušenie zaoberať sa len vlastnými problémami, a aby sme zjemneli pred drámami sveta, aby sme spolucítili bolesť. Ako to lístie na strome sme povolaní absorbovať nečistoty, ktoré nás obklopujú a premieňať ich na dobro: nie je treba hovoriť o problémoch, viesť polemiky, rozhorčovať sa – to dokážeme všetci –; je treba napodobňovať lístie, ktoré bez toho, aby na seba upozorňovalo, pretvára znečistené ovzdušie na čistý vzduch. Ježiš z nás chce mať „pretváračov dobra“: ľudí, ktorí – ponorení do ťaživého ovzdušia, ktoré všetci dýchame – odpovedajú na zlo dobrom (porov. Rim 12,21). Ľudí činu, ktorí lámu chlieb spolu s hladnými, pracujú v prospech spravodlivosti, dvíhajú na nohy chudobných a navracajú im ich dôstojnosť, ako to spravil ten Samaritán.

Krásnou, evanjeliovou a mladou je tá Cirkev, 

ktorá vychádza von zo seba samej a ako Ježiš ohlasuje chudobným dobrú novinu (porov. Lk 4,18). Pristavím sa pri tomto poslednom prívlastku: takáto Cirkev je mladou. Má mladosť zasievať nádej. Takou je prorocká Cirkev, ktorá svojou prítomnosťou hovorí tým, čo sú v srdci zblúdení a svet ich vyraďuje: „Odvahu, Pán je blízko, aj pre teba existuje leto, ktoré skrsne uprostred zimy. Aj z tvojej bolesti môže vzísť nádej.“

Bratia a sestry, vnášajme tento pohľad nádeje do sveta. Prinášajme ho s jemnosťou chudobným, s blízkosťou, so spolucítením, bez toho, aby sme ich súdili; nebudeme súdení. Lebo tam, pri nich, pri chudobných je Ježiš; lebo tam, v nich, je Ježiš, ktorý nás čaká.

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Martina Korytiaková)

-jb-