Homília pápeža zo slávnosti svätorečenia 15. mája 2022

Počuli sme niekoľko slov, ktoré Ježiš adresuje svojim učeníkom pred odchodom z tohto sveta k Otcovi, slov, ktoré hovoria, čo znamená byť kresťanom: «Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás» (Jn 13,34). Toto je testament, ktorý nám zanechal Kristus, základné kritérium, podľa ktorého môžeme rozoznať, či sme naozaj jeho učeníci, alebo nie: prikázanie lásky. Zastavme sa pri dvoch základných prvkoch tohto prikázania: pri Ježišovej láske k nám – ako som ja miloval vás – a pri láske, ktorú od nás žiada, aby sme žili – milujte sa navzájom.

V prvom rade, ako som ja miloval vás. Ako nás Ježiš miloval? Až do konca, do úplného sebadarovania. Je pozoruhodné, že tieto slová hovorí v tmavej noci, zatiaľ čo atmosféra vo večeradle je plná emócií a obáv: emócií, pretože Učiteľ sa má rozlúčiť so svojimi učeníkmi, obáv, pretože oznamuje, že jeden z nich ho zradí. Môžeme si predstaviť, akú bolesť niesol Ježiš vo svojej duši, aká skľúčenosť sa zmocňovala sŕdc apoštolov a s akou trpkosťou videl Judáša, ktorý po tom, čo prijal smidku, ktorú mu Učiteľ namočil, opustil miestnosť, aby vstúpil do noci zrady. A práve v hodine zrady Ježiš potvrdzuje svoju lásku k svojim učeníkom. V temnotách a búrkach života je totiž toto podstatné: Boh nás miluje.

Bratia a sestry, nech je toto ohlasovanie ústredným bodom vyznania a prejavov našej viery: «nie my sme milovali Boha, ale on miloval nás» (1 Jn 4,10). Nikdy na to nezabúdajme. V centre nie je naša zdatnosť a zásluhy, ale bezpodmienečná a nezištná Božia láska, ktorú sme si nezaslúžili. Na začiatku nášho bytia kresťanmi nie sú náuky a skutky, ale žasnutie z objavu, že sme milovaní, a to ešte pred akoukoľvek našou odpoveďou. Zatiaľ čo svet nás často chce presvedčiť, že máme hodnotu len vtedy, keď dosahujeme výsledky, evanjelium nám pripomína pravdu o živote: sme milovaní. A toto je naša hodnota: sme milovaní. Jeden duchovný učiteľ našich čias napísal takto: «Ešte prv než nás uzrel ktokoľvek z ľudí, videli nás milujúce oči Boha. Ešte prv, než nás niekto počul plakať či smiať sa, počul nás náš Boh, ktorý má uši pre nás. Ešte prv, než k nám prehovoril niekto v tomto svete, prihovoril sa nám hlas večnej lásky» (H. Nouwen, Cítiť sa milovaní, Brescia 1997, 50). On nás miloval ako prvý, čakal na nás. Miluje nás. Aj naďalej nás miluje a toto je naša identita: sme milovaní Bohom. Toto je naša sila: sme milovaní Bohom.

Táto pravda si vyžaduje konverziu ohľadom predstavy, akú máme neraz o svätosti. Niekedy sme si v prílišnom nástojení na našom úsilí konať dobré skutky vytvorili ideál svätosti, ktorý si príliš zakladá na nás, na osobnom hrdinstve, na schopnosti odriekania, na obetovaní sa, aby sme získali 

cenu. Je to niekedy až príliš pelagiánska vízia života, svätosti. Takto sme zo svätosti urobili nedostupný cieľ, oddelili sme ju od každodenného života namiesto toho, aby sme ju hľadali a prijímali v každodennosti, v prachu ulice, v súženiach konkrétneho života a, ako hovorievala svätá Terézia z Avily svojim sestrám, „medzi hrncami v kuchyni“. Byť Ježišovými učeníkmi a kráčať cestou svätosti znamená predovšetkým nechať sa premeniť mocou Božej lásky. Nezabúdajme na prvenstvo Boha pred naším egom, Ducha pred telom, milosti pred skutkami. Niekedy dávame viac váhy, viac dôležitosti egu, telu a skutkom. Nie: primát Boha nad egom, primát Ducha nad telom, primát milosti nad skutkami.

Láska, ktorú dostávame od Pána, je tou silou, ktorá premieňa náš život: rozširuje nám srdce a uschopňuje nás k láske. Preto Ježiš hovorí – a tu je druhý aspekt – «aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás». Toto „ako“ nie je len pozvanie napodobňovať Ježišovu lásku; znamená to, že môžeme milovať len preto, lebo on miloval nás, lebo dáva našim srdciam svojho vlastného Ducha, Ducha svätosti, lásku, ktorá nás uzdravuje a premieňa. Preto môžeme robiť rozhodnutia a konať skutky lásky v každej situácii a voči každému bratovi a sestre, ktorých stretneme, pretože sme milovaní a máme silu milovať. Tak ako som ja milovaný, môžem milovať druhých. Vždy láska, ktorú dávam je spojená s láskou Ježiša ku mne, tak to má byť. Tak ako ma on miloval, tak môžem milovať i ja. Takto jednoduchý je kresťanský život, je tak jednoduchý! My ho komplikujeme mnohými vecami, avšak on je tak jednoduchý.

A čo konkrétne znamená žiť túto lásku? Pred tým, ako nám Ježiš zanechal toto prikázanie, umyl učeníkom nohy; po tom, ako ho vyslovil, odovzdal sám seba na dreve kríža. Milovať znamená toto: slúžiť a darovať život. Slúžiť, čiže neuprednostňovať vlastné záujmy; detoxikovať sa od jedov chamtivosti a konkurencie; bojovať proti rakovine ľahostajnosti a proti červu sebectva; deliť sa o charizmy a dary, ktoré nám Boh dal. Konkrétne, spýtajme sa: „Čo robím pre druhých?“ - toto znamená milovať - a prežívajme každodenné veci v duchu služby, s láskou a bez roztrubovania, bez nárokovania si čohokoľvek.

A potom darovať život, čo nie je len ponúknuť druhým nejakú vec, napríklad niečo zo svojho majetku, ale darovať seba samého. Ja sa rád pýtam ľudí, ktorí si prichádzajú po radu: „Povedz mi, dávaš almužnu?“ – „Áno otče, dávam chudobným almužnu“ – „A keď ju dávaš, dotýkaš sa rukou tej osoby alebo ju len hodíš a hneď si utrieš ruku? Zapýria sa: „Nie, ja sa ich nedotýkam“. „Keď dávaš almužnu, hľadíš do očí tej osoby, ktorej pomáhaš, alebo pozeráš inam?“ – „Nie, nehľadím na ňu“. Dotýkať sa a hľadieť, dotýkať sa Kristovho tela trpiaceho v našich bratoch a sestrách a hľadieť naň. Toto je veľmi dôležité. Toto znamená darovať život.

Svätosť netvorí niekoľko hrdinských gest, ale veľa každodennej lásky. «Si zasvätená alebo zasvätený? – dnes ich je tu veľa – Buď svätý(á) tak, že s radosťou prežívaš tvoje zasvätenie. Žiješ v manželstve? Buď svätý(á) tak, že miluješ a staráš sa o svojho manžela a o svoju manželku, ako Kristus o Cirkev. Si pracujúci človek? Buď svätý tak, že poctivo a kompetentne konáš svoju prácu v službe bratom, bojujúc za spravodlivosť pre tvojich spoločníkov, aby nezostali bez práce, aby mali vždy spravodlivú mzdu. Si rodič alebo starý rodič? Buď svätý tak, že trpezlivo učíš deti nasledovať Ježiša. Povedz mi, máš autoritu? A tu je veľa osôb s autoritou! Pýtam sa vás: Máš autoritu? Buď svätý tak, že sa zasadzuješ za spoločné dobro a vzdávaš sa osobných záujmov»  (Apoštolská exhortácia Gaudete et exsultate, 14). Toto je cesta ku svätosti, tak jednoduchá! Vždy hľadieť na Ježiša prítomného v druhých.

Slúžiť evanjeliu a svojim bratom a sestrám, obetovať vlastný život bez vypočítavosti – toto je tajomstvo: dávať ho bez nároku na oplátku – , bez hľadania svetskej slávy: k tomuto sme povolaní aj my. Naši spolupútnici, ktorí sú dnes kanonizovaní, zakúsili svätosť takto: nadšeným prijatím svojho povolania – kňaza, zasvätenej osoby, laika – vynaložili seba samých pre evanjelium, objavili radosť, ktorá nemá obdoby, a stali sa žiarivými odzrkadleniami Pána v dejinách. Toto je svätý(á): žiarivý odraz Pána v dejinách. Skúsme to aj my: cesta svätosti nie je zatvorená, je univerzálna, je to povolanie pre nás všetkých, začína sa krstom, nie je uzavretá. Skúsme to aj my, pretože každý z nás je povolaný k svätosti, k jedinečnej a neopakovateľnej svätosti. Svätosť je vždy originálna, ako hovorieval blahoslavený Carlo Acutis: neexistuje svätosť typu fotokópia, svätosť je originálna pre mňa i pre teba, pre každého. Je jedinečná a neopakovateľná.  Áno, Pán má plán lásky pre každého, má sen pre tvoj život, pre môj život, pre život každého z nás. Čo by ste chceli, aby vám povedal? Neste ho vpred s radosťou.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)

-mh, jb, zk-