Pápež František slávil v Ríme s Konžanmi omšu v zairskom ríte

V tento deň mal byť pôvodne pápež František na apoštolskej ceste v Konžskej demokratickej republike. Po tom, ako pre zdravotné komplikácie s kolenom musel cestu odložiť, pozval konžskú komunitu v Ríme na slávenie vo Vatikáne a do hlavného mesta Kinšasy vyslal svojho zástupcu kardinála Pietra Parolina.

V zadnej lodi Baziliky sv. Petra 

pápež František predsedal posediačky, v zelenom pluviáli. Slávenie za účasti okolo 1500 konžských veriacich v pestrých afrických odevoch spolu so stovkou konžských kňazov, rehoľných sestier z rôznych kongregácií, sprevádzali typické spevy a tance a osobitné liturgické prvky tzv. zairského rítu.

Pápež František osobne viedol úvod, bohoslužbu slova a záver. Liturgickým predsedaním pri bohoslužbe obety pri Oltári katedry delegoval arcibiskupa Paula Richarda Gallaghera, ktorý je v rámci vatikánskeho Štátneho sekretariátu na čele Sekcie pre vzťahy so štátmi a medzinárodnými organizáciami. Medzi hlavnými koncelebrantmi boli emeritný arcibiskup konžskej diecézy Luebo Mons. Emery Kabongo a pomocný biskup Rímskej diecézy Mons. Benoni Ambarus.

V homílii vychádzal pápež František z evanjeliového čítania 14. cezročnej nedele. Svoj príhovor začal i ukončil dialogickými výzvami v lingalskom jazyku, na ktoré zhromaždenie reagovalo zvolaniami a aplauzom. Od slova „esengo“, ktoré označuje „radosť“, postupne v homílii prešiel k trom Ježišovým „misijným prekvapeniam“ v pokynoch, s ktorými rozosiela učeníkov na misiu.

Tri Ježišove misionárske prekvapenia

Zdrojom radosti kresťana je „Božia blízkosť v Ježišovi“, vedomie, že „sme milovaní a nie sme ponechaní sami“. Základnou misionárskou výbavou pre učeníka vyslaného Ježišom nie je hmotné zaistenie, ale prítomnosť brata po jeho boku. Misijnou úlohou nie je hlásať mnoho slov, ale byť „vyslancom pokoja“ cez svedectvo.

Tretím z Ježišových misijných prekvapení je príkaz „ísť ako baránky medzi vlkov“, čiže zanechať svetskú logiku dominancie, ktorá živí vojny, a osvojiť si štýl láskavosti a miernosti. Pápež František v homílii okrem iného uviedol:

„Ohlasovať Božiu blízkosť, to je to podstatné. Odtiaľto pramení nádej a obrátenie: z viery, že Boh je blízko a bdie nad nami: je Otcom nás všetkých, ktorý chce, aby sme všetci boli bratmi a sestrami.

Ak my žijeme pod týmto pohľadom, svet už nebude bojiskom, ale záhradou pokoja; dejiny nebudú pretekmi o to, kto bude prvý, ale spoločnou púťou. Toto všetko – dobre si zapamätajme – si nevyžaduje veľké prejavy, ale málo slov a veľa svedectva.

Môžeme si teda položiť otázku: Ktokoľvek ma stretne, vidí vo mne svedka pokoja a Božej blízkosti, alebo človeka rozčúleného, nahnevaného, netrpezlivého, bojachtivého? Zviditeľňujem Ježiša, alebo ho naopak týmito bojachtivými postojmi zakrývam?“

Kultúrne a liturgické bohatstvo

Okrem taliančiny a francúzštiny zaznela pri slávení aj svah ilčina a tri ďalšie z veľkého počtu miestnych jazykov Konžskej demokratickej republiky: lingala, tshiluba a kikongo.

Zairský rítus je inkulturovanou podobou rímskeho obradu do konžskej kultúry. Inšpiruje sa okrem iného africkou tradíciou zmierenia po stretnutí s náčelníkom dediny, tzv. „palabre“. Liturgia sa začína vzývaním nielen svätých, ale aj predkov jednotlivých klanov. Na začiatku bohoslužby slova pápež František udelil požehnanie lektorom.

Spoločným modlitbám predchádzala výmena znaku pokoja s okolostojacimi. Slávenie  bolo bohaté na pohybovú zložku, s choreografickými prvkami a pohybmi rúk i celého tela. Tanečný sprievod dievčat, žien i manželských párov priniesol spolu s chlebom a vínom na eucharistické slávenie aj vyzbierané milodary pre chudobných, čo je prejavom typického afrického zmyslu pre solidaritu.

Pápež František takto slávil omšu v zairskom ríte už po druhý raz. Tú prvú slávil pred dva a pol rokmi, 1. decembra 2019, rovnako v Bazilike sv. Petra.

„Vieme, že milujete národy Afriky“

„V istom zmysle ste preniesli Kinšasu do Baziliky sv. Petra,“ uviedla v záverečnom poďakovaní Svätému Otcovi v mene všetkých prítomných konžská rehoľná sestra Rita Mboshu Kongo, teologička z Pápežskej Urbanovej univerzity. Pápeža Františka uistila, že konžský ľud ho naďalej s otvorenou náručou očakáva vo svojej vlasti:

„Modlíme sa za Vás, za Vaše zdravie, aby sa mohla uskutočniť Vaša cesta do našej krajiny. Prosíme vás, aby ste sa naďalej modlili aj za náš kontinent a našu krajinu, Konžskú demokratickú republiku. Svätý Otče, vieme, že milujete národy Afriky. Buďte si istý aj našou nesmiernou láskou k Vám.“

Celá homília Svätého Otca

Bobóto (pokoj)! [Odpoveď zhromaždenia:] Bondeko (bratstvo)!

Bondéko (bratstvo)! [Odpoveď zhromaždenia:] Esengo (radosť)!

„Esengo“, radosť: Božie slovo, ktoré sme počuli, nás napĺňa radosťou. Prečo, bratia a sestry? Pretože, ako hovorí Ježiš v evanjeliu, «priblížilo sa Božie kráľovstvo» (Lk 10,11). Priblížilo sa: ešte nedosiahnuté, čiastočne skryté, ale blízko nás. A táto blízkosť Boha v Ježišovi, táto blízkosť Boha, ktorý je Ježiš, je zdrojom našej radosti: sme milovaní a nikdy nie sme ponechaní sami. Avšak radosť, ktorá pramení z Božej blízkosti, zatiaľ čo dáva pokoj, nenecháva v pokoji.

Darúva pokoj a nenecháva v pokoji. Je to osobitná radosť. Spôsobuje v nás zmenu: napĺňa nás úžasom, prekvapuje, mení náš život. A stretnutie s Pánom je neustále vykročenie, ustavičné robenie kroku vpred. Pán nám neustále mení život. Pán nás sprevádza neustále. To je to, čo sa deje učeníkom v Evanjeliu: aby ohlasovali Božiu blízkosť, idú ďaleko, idú na misiu. Pretože kto prijíma Ježiša, cíti, že ho musí napodobňovať, konať tak, ako konal on, ktorý opustil nebo, aby nám slúžil na zemi, a vychádza sám zo seba. Ak sa teda pýtame, čo je našou úlohou vo svete, čo máme ako Cirkev v dejinách robiť, odpoveď evanjelia je jasná: misia. Ísť na misiu, prinášať zvesť, dať vedieť, že Ježiš prišiel od Otca.

Ako kresťania sa nemôžeme uspokojiť so živorením v priemernosti. Toto je choroba, a mnohí kresťania, aj my všetci sme v ohrození, že budeme živoriť v priemernosti, rátať len s tým, čo sa nám hodí a je pohodlné, žiť zo dňa na deň. Nie. Sme Ježišovi misionári. Všetci sme Ježišovými misionármi. Ale môžeš povedať: „Neviem, ako sa to robí, nie som toho schopný!“ Evanjelium nás stále udivuje tým, že nám ukazuje Pána, ktorý posiela učeníkov bez toho, aby čakal, kým budú pripravení a dobre vyškolení: neboli s ním dlho, a predsa ich posiela. Nemali za sebou teologické štúdiá, a predsa ich posiela. A spôsob, akým ich posiela, je tiež plný prekvapení. Všimnime si preto tri prekvapivé veci, ktoré nás ohromujú, tri misijné prekvapenia, ktoré Ježiš vyhradil učeníkom a vyhradil ich každému z nás, ak ho počúvame.

Prvé prekvapenie: výstroj na cestu.

Na misiu do neznámych miest si treba vziať so sebou rozličné veci, istotne tie podstatné. Ježiš, naopak, nehovorí, čo si treba vziať, ale čo si netreba vziať: «Nenoste mešec ani kapsu, ani obuv» (v. 4). Prakticky nič: žiadna batožina, žiadna istota, žiadna pomoc. Často si myslíme, že naše cirkevné iniciatívy nefungujú správne, pretože nám chýbajú štruktúry, chýbajú nám peniaze, chýbajú nám prostriedky: toto nie je pravda. Vyvrátenie toho pochádza od samotného Ježiša. Bratia a sestry, nedôverujme bohatstvu a neobávajme sa našej materiálnej a ľudskej chudoby. Čím viac sme slobodní a jednoduchí, malí a pokorní, tým viac vedie misiu Duch Svätý a robí nás protagonistami jeho úžasných činov. Dajme priestor Duchu Svätému!  

Pre Krista je základnou výbavou niečo iné: brat. Toto je zaujímavé: «Po dvoch ich poslal» (v. 1), hovorí Evanjelium. Nie sami, nie po vlastnej osi, ale vždy s bratom vedľa seba. Nikdy nie bez brata, pretože bez spoločenstva nie je misia. Niet ohlasovania, ktoré by fungovalo bez starostlivosti o druhých. Môžeme si teda položiť otázku: ja, ako kresťan, myslím viac na to, čo mi chýba k tomu, aby som dobre žil, alebo myslím viac na to, aby som sa priblížil svojim bratom a sestrám, aby som sa o nich staral?

Dostávame sa k druhému prekvapeniu misie: posolstvo. Je logické myslieť si, že aby sa učeníci pripravili na ohlasovanie, mali by sa naučiť, čo majú povedať, dôkladne si preštudovať obsah, pripraviť presvedčivé a dobre formulované prejavy. Toto je pravda, aj ja tak robím. Naopak, Ježiš im odovzdáva len dve vety. Prvá sa zdá byť dokonca zbytočná, pretože ide o pozdrav: «Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: „Pokoj tomuto domu!“» (v. 5). Pán im teda predpisuje, aby sme sa na akomkoľvek mieste predstavili ako vyslanci pokoja.

Kresťan vždy prináša pokoj. Kresťan pracuje na tom, aby na dané miesto prišiel pokoj. Hľa, tu je rozlišovací znak: kresťan je nositeľom pokoja, pretože Kristus je pokoj. Podľa toho spoznáme, či sme jeho. Na druhej strane, ak šírime klebety a podozrenia, vytvárame rozdelenia, bránime spoločenstvu, uprednostňujeme svoju príslušnosť pred všetkým, nekonáme v Ježišovom mene. Ten, kto podnecuje nevraživosť, nenávisť, obchádza druhých, nepracuje pre Ježiša, neprináša jeho pokoj.

Drahí bratia a sestry, modlime sa dnes za pokoj a zmierenie vo vašej vlasti Konžskej demokratickej republike, ktorá je tak zranená a vykorisťovaná. Spájame sa so svätými omšami, ktoré sa v krajine slávia na tento úmysel, a modlíme sa, aby kresťania boli svedkami pokoja, ktorí dokážu prekonať každý pocit zlosti, každú pomstychtivosť, prekonať pokušenie, že zmierenie je nemožné, všetku nezdravú upätosť na vlastnú skupinu, ktorá vedie k pohŕdaniu inými.

Brat, sestra, pokoj sa začína u nás, začína u teba a u mňa, u každého z nás, v srdci každého z nás. Ak žiješ jeho pokojom, Ježiš prichádza a tvoja rodina, tvoja spoločnosť sa mení. Mení sa, ak ponajprv tvoje srdce nie je vo vojne, nie je vyzbrojené nevraživosťou a hnevom, nie je rozdelené, dvojaké a falošné. Vniesť pokoj a poriadok do vlastného srdca, zneškodniť chamtivosť, uhasiť nenávisť a zášť, uniknúť pred skazenosťou, utiecť pred podvodom a ľstivosťou. Tam sa začína pokoj.

Vždy sa chceme stretávať s miernymi, dobrými a pokojnými ľuďmi, počnúc našimi príbuznými a susedmi. Ježiš však hovorí: Pokoj do svojho domu vnesieš tak, že si budeš ctiť svoju ženu a milovať ju srdcom, že si budeš vážiť svoje deti, starých ľudí a susedov a starať sa o nich. Brat, sestra, prosím ťa, ži pokojom, zapaľuj pokoj a pokoj bude prebývať v tvojom dome, v tvojej cirkvi, v tvojej krajine.

Po pozdravení pokoja sa celé ostatné posolstvo zverené učeníkom obmedzuje na niekoľko slov, ktorými sme začali a ktoré Ježiš dvakrát opakuje: «Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo! [...] Priblížilo sa Božie kráľovstvo» (v. 9.11). Ohlasovanie Božej blízkosti, ktorá je jeho štýlom; Boží štýl je jasný: blízkosť, súcit a neha. Toto je Boží štýl. Ohlasovať Božiu blízkosť, to je to podstatné. Odtiaľto pramení nádej a obrátenie: z viery, že Boh je blízko a bdie nad nami: je Otcom nás všetkých, ktorý chce, aby sme všetci boli bratmi a sestrami.

Ak my žijeme pod týmto pohľadom, svet už nebude bojiskom, ale záhradou pokoja; dejiny nebudú pretekmi o to, kto bude prvý, ale spoločnou púťou. Toto všetko – dobre si zapamätajme – si nevyžaduje veľké prejavy, ale málo slov a veľa svedectva. Môžeme si teda položiť otázku: Ktokoľvek ma stretne, vidí vo mne svedka pokoja a Božej blízkosti, alebo človeka rozčúleného, nahnevaného, netrpezlivého, bojachtivého? Zviditeľňujem Ježiša, alebo ho naopak týmito bojachtivými postojmi zakrývam?

Po výbave na cestu a posolstve sa tretie prekvapenie misie týka nášho štýlu. Ježiš žiada učeníkov, aby išli do sveta «ako baránky medzi vlkov» (v. 3). Svetský zdravý sedliacky rozum hovorí opak: presadiť sa, vyniknúť! Kristus, naopak, chce, aby sme boli baránkami, nie vlkmi. To neznamená byť naivnými – nie, prosím vás! –, ale mať odpor ku každému pudovému nutkaniu nadradenosti a nadvlády, chamtivosti a vlastníctva.

Ten, kto žije ako baránok, neútočí, nie je nenásytný: zostáva v stáde, s ostatnými, a nachádza istotu vo svojom Pastierovi, nie v sile alebo arogancii, nie v chamtivosti po peniazoch a majetku, ktorá spôsobuje toľko škody aj v Konžskej demokratickej republike.

Ježišov učeník odmieta násilie, nikomu neubližuje – je mierumilovný –, miluje všetkých. A ak sa mu zazdá, že je to prehrou, vtedy sa pozrie sa na svojho Pastiera, Ježiša, Božieho Baránka, ktorý takto premohol svet, na kríži. Takto premohol svet. A ja – pýtajme sa znova sami seba – žijem ako baránok, ako Ježiš, alebo ako vlk, tak ako tomu učí duch sveta, ten duch, ktorý živí vojnu? Ten duch, čo vedie vojny, čo ničí.

Nech nám Pán pomáha, aby sme dnes boli misionármi, ktorí idú v spoločnosti brata a sestry; aby sme mali na perách Boží pokoj a blízkosť; aby sme v srdci nosili miernosť a dobrotu Ježiša, Baránka, ktorý sníma hriechy sveta.

Moto azalí na matói ma koyóka (Kto má uši, aby pochopil,) [Odpoveď:] Ayóka (nech pochopí!)

Moto azalí na motéma mwa kondíma (Kto má srdce, aby súhlasil,) [Odpoveď:]

Andima (nech súhlasí!)

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)

-jb, mh-