Svätý Otec obnovil stredajšie audiencie, zhrnul svoju púť do Kanady

V tropických augustových teplotách na stretnutie pápeža s pútnikmi z rozličných krajín sveta poslúžila klimatizovaná Aula Pavla VI. Svätý Otec sa na pódiu pohyboval za pomoci paličky.

Pápež sa podelil aj s náročnými okamihmi kajúcej púte, keď medzi severskými Inuitmi načúval bolesti starších ľudí, ktorí prišli o 

svoje deti a nevedeli, kde skončili. Bolo to ako dostávať zauchá, priznal sa pápež so slovami: „Bola to veľmi bolestivá chvíľa, ale bolo treba nastaviť tvár: musíme nastaviť tvár zoči-voči našim pochybeniam, našim hriechom“.

Do Kanady sa Petrov nástupca vydal predovšetkým za pôvodnými obyvateľmi, aby im vyjadril svoju blízkosť a bolesť a poprosil ich o odpustenie za krivdy spôsobené kresťanmi, ktorí v minulosti spolupracovali na politikách násilnej asimilácie vtedajších vlád. Zároveň vyzdvihol schopnosť pôvodných obyvateľov Kanady žiť v harmónii so stvorenstvom, v čom môžu byť príkladom pre všetkých.

„Treba obnoviť harmóniu medzi modernosťou a kultúrami predkov, medzi sekularizáciou a duchovnými hodnotami“, zdôraznil Svätý Otec vo svojom zhrnutí a vyslovil žičenie pre všetky domorodé národy sveta:

„Nech je pevnosť a pokojné konanie pôvodných obyvateľov Kanady príkladom pre všetky pôvodné národy, aby sa neuzatvárali do seba, ale ponúkli svoj nenahraditeľný príspevok pre bratskejšie ľudstvo, ktoré by vedelo milovať stvorenstvo a Stvoriteľa, v harmónii so stvorenstvom, v harmónii so všetkými.“

Apel v súvislosti s Libanonom

Svätý Otec v závere generálnej audiencie vyslovil apel v súvislosti s Libanonom, ktorý si zajtra pripomenie druhé výročie ničivej explózie v bejrútskom prístave. Výbuch zo 4. augusta 2020 si vyžiadal viac než 200 mŕtvych a vyše šesťtisíc zranených:

„Na zajtra pripadne druhé výročie výbuchu v bejrútskom prístave. Moje myšlienky smerujú k rodinám obetí tejto katastrofálnej udalosti a k milovanému libanonskému ľudu: modlím sa, aby nikomu nechýbala útecha viery i posila zo spravodlivosti a pravdy, ktorú nikdy neslobodno ukrývať.

Dúfam, že Libanon bude s pomocou medzinárodného spoločenstva aj naďalej kráčať po ceste „znovuzrodenia“ a že zostane verný svojmu povolaniu byť krajinou pokoja a pluralizmu, kde môžu spoločenstvá rôznych náboženstiev žiť v bratstve.“

Svätý Otec v závere generálnej audiencie pozdravil deti, ktoré navštevujú vatikánsky letný prázdninový program. Prímestský tábor pre deti vatikánskych zamestnancov má podujatia aj priamo v Aule Pavla VI.

Katechéza: Apoštolská cesta do Kanady

Biblický úryvok na úvod katechézy bol odkazom na veľkonočnú skúsenosť emauzských učeníkov:

«V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi» (Lk 24,13-15).

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som sa s vami rád podelil o niekoľko úvah o apoštolskej ceste, ktorú som uskutočnil v uplynulých dňoch v Kanade. Išlo o cestu, ktorá sa odlišovala od tých ostatných. V skutočnosti hlavným cieľom bolo stretnúť sa s pôvodnými obyvateľmi, aby som im vyjadril moju blízkosť a moju bolesť a poprosil ich o odpustenie za krivdy, ktoré im spôsobili kresťania, vrátane mnohých katolíkov, ktorí v minulosti spolupracovali na politikách násilnej asimilácie a zrovnávania zo strany vtedajších vlád.

V tomto zmysle sa v Kanade začalo s písaním novej kapitoly cesty, ktorú už nejaký čas uskutočňuje Cirkev spolu s domorodým obyvateľstvom. Napovedá to aj motto apoštolskej cesty „Kráčať spoločne“. Ide o cestu zmierenia, uzdravovania, ktorá predpokladá historické poznanie, načúvanie preživším, vstúpenie si do svedomia a predovšetkým obrátenie, zmenu mentality. Toto dôkladnejšie skúmanie ukazuje, že na jednej strane niektorí muži a ženy Cirkvi patrili k najrozhodnejším a najodvážnejším zástancom dôstojnosti pôvodných obyvateľov, bránili ich a prispievali k poznaniu ich jazykov a kultúr, no na druhej strane, žiaľ, nechýbali kresťania, čiže kňazi, rehoľníci, rehoľníčky, laici, ktorí sa podieľali na programoch, ktoré sú, ako dnes chápeme, neprijateľné a zároveň v rozpore s evanjeliom. Za toto som šiel prosiť o odpustenie v mene Cirkvi.

Bola to teda kajúca púť. Mnoho chvíľ bolo radostných, no zmysel a tón celého podujatia sa niesol v znamení zamyslenia, pokánia a zmierenia. Pred štyrmi mesiacmi som vo Vatikáne prijal v jednotlivých skupinách zástupcov pôvodných národov. Bolo to celkovo šesť stretnutí, ktoré poslúžili na prípravu tohto stretnutia.

Hlavné etapy púte boli tri: prvá v Edmontone v západnej časti krajiny. Druhá v Québecu, na východe. A tretia na severe, v Iqaluite, asi 300 km od polárneho kruhu. Prvé stretnutie sa konalo v Maskwacise, čo znamená „Medvedie vŕšky“ – kde sa z celej krajiny zišli vedúci predstavitelia a členovia hlavných domorodých skupín – tzv. First Nations, Métisov a Inuitov. Spoločne sme uchovávali pamäť: dobrú spomienku na tisícročnú históriu týchto národov žijúcich v harmónii s ich krajinou: toto patrí k tomu najkrajšiemu u pôvodných národov – harmónia s krajinou. Nikdy neznevažovať stvorenstvo, byť v harmónii so zemou. Zároveň sme zhromaždili bolestné spomienky na zneužívania, ktorým boli vystavení, a to aj v rezidenčných školách, v dôsledku politík kultúrnej asimilácie.

Na pamäť nadviazal druhý krok našej cesty: krok zmierenia. Nie kompromis medzi nami – to by bola ilúzia, niečo umelo nainscenované – ale nechať sa zmieriť Kristom, ktorý je naším pokojom (porov. Ef 2,14). Vychádzali sme pritom zo symbolu stromu, ktorý je ústredným prvkom života a symboliky pôvodných národov.

Pamäť, zmierenie, a napokon uzdravenie. Tento tretí krok cesty sme urobili na brehu Jazera sv. Anny, práve na sviatok svätých Joachima a Anny. Všetci môžeme čerpať z Krista, prameňa živej vody - a tam, v Ježišovi, sme videli blízkosť Otca, ktorý nám dáva uzdravenie rán i odpustenie hriechov.

Z tejto cesty pamäte, zmierenia a uzdravenia vyviera nádej pre Cirkev, v Kanade i všade inde. A je tu symbol emauzských učeníkov, ktorí po tom, ako kráčali so vzkrieseným Ježišom: s ním a vďaka nemu prešli od zlyhania k nádeji (porov. Lk 24,13-35).

Ako som povedal na začiatku, spoločné kráčanie s domorodými obyvateľmi bolo nosnou osou tejto apoštolskej cesty. K nemu sa pridali dve stretnutia s miestnou cirkvou a s verejnými predstaviteľmi krajiny, ktorým by som chcel opätovne vyjadriť úprimnú vďaku za ich veľkú ochotu a srdečné prijatie, ktoré venovali mne i mojim spolupracovníkom. A rovnako vďaka aj biskupom.

Pred štátnymi predstaviteľmi, hlavami domorodých národov a diplomatickým zborom som zopakoval aktívnu vôľu Svätej stolice a miestnych katolíckych komunít podporovať pôvodné kultúry prostredníctvom vhodných duchovných programov a pozornosti k zvykom a jazykom týchto národov. Zároveň som skonštatoval, že koloniálna mentalita je dnes prítomná v rôznych formách ideologických kolonizácií, ktoré ohrozujú tradície, históriu a náboženské putá národov, splošťujú rozdiely, sústreďujú sa len na prítomnosť a často zanedbávajú povinnosti voči tým najslabším a najkrehkejším.

Ide teda o obnovenie zdravej rovnováhy, o obnovenie harmónie, ktorá je viac než rovnováha, je niečím iným – ide o obnovenie harmónie medzi modernosťou a kultúrami predkov, medzi sekularizáciou a duchovnými hodnotami. A toto je priamou výzvou pre misiu Cirkvi, ktorá je poslaná do celého sveta dosvedčovať a „zasievať“ univerzálne bratstvo, ktoré rešpektuje a podporuje lokálny rozmer s jeho mnohorakým bohatstvom (porov. enc. Fratelli tutti, 142-153).

Už som to povedal, ale rád by som zopakoval svoje poďakovanie občianskym autoritám, pani generálnej guvernérke, pánovi premiérovi, predstaviteľom miest, ktoré som navštívil: veľmi im ďakujem za spôsob, akým podporili realizáciu úmyslov a činov, ktoré som spomenul. A chcem sa poďakovať aj biskupom, a to predovšetkým za jednotu episkopátu: naplniť ciele cesty umožnilo to, že biskupi boli jednotní, a tam, kde je jednota, tam sa dá ísť vpred. Preto by som to chcel zdôrazniť a poďakovať sa kanadským biskupom za túto jednotu.

A v znamení nádeje sa nieslo posledné stretnutie, v kraji Inuitov, s mladými ľuďmi a seniormi. A ubezpečujem vás, že na týchto stretnutiach, najmä na tom poslednom, som musel pocítiť bolesť tých ľudí ako zauchá: bolesť starších ľudí, ktorí prišli o svoje deti a nevedeli, kde skončili kvôli tejto politike asimilácie. Bola to veľmi bolestivá chvíľa, ale bolo treba nastaviť tvár: musíme nastaviť tvár zoči-voči našim pochybeniam, našim hriechom.

Aj v Kanade sú mládež a seniori dvoma kľúčovými skupinami, sú znamením doby: mladí a seniori v dialógu, aby kráčali spoločne dejinami medzi pamäťou a proroctvom, ktoré sú v súzvuku. Nech je pevnosť a mierumilovné konanie pôvodných obyvateľov Kanady príkladom pre všetky pôvodné národy, aby sa neuzatvárali do seba, ale ponúkli svoj nenahraditeľný príspevok pre bratskejšie ľudstvo, ktoré by vedelo milovať stvorenstvo a Stvoriteľa, v harmónii so stvorenstvom, v harmónii so všetkými.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)

-mh, zk, jb-

Aktualizované 3. augusta 2022 15:20