Katechézy o Duchu Svätom (16): Hlásať evanjelium v Duchu Svätom

Čítanie: 1 Kor 2,1.4-5

Bratia, keď som prišiel k vám, […] moja reč a moje ohlasovanie nespočívali v presvedčivých a múdrych slovách, ale v prejavoch Ducha a moci, aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci.

16. katechéza z cyklu Duch a Nevesta. Duch Svätý vedie Boží ľud v ústrety Ježišovi, našej spáse: Hlásať evanjelium v Duchu Svätom. Duch Svätý a evanjelizácia

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Po úvahách o posväcujúcom a charizmatickom pôsobení Ducha Svätého venujeme túto katechézu ďalšiemu aspektu: evanjelizačnému pôsobeniu Ducha Svätého, teda jeho úlohe pri hlásaní Cirkvi.

Prvý Petrov list definuje apoštolov ako „tých, ktorí hlásali evanjelium prostredníctvom Ducha Svätého“ (porov. 1, 12). V tomto vyjadrení nachádzame dva podstatné prvky kresťanského ohlasovania: jeho obsah, ktorým je evanjelium, a jeho prostriedok, ktorým je Duch Svätý. Povedzme si niečo o jednom aj o druhom.

V Novom zákone má slovo „evanjelium“ dva hlavné významy. Môže sa vzťahovať na ktorékoľvek zo štyroch kanonických evanjelií: Matúšovo, Markovo, Lukášovo a Jánovo, a v tomto význame evanjelium znamená dobrú zvesť, ktorú Ježiš ohlasoval počas svojho pozemského života. Po Veľkej noci slovo „evanjelium“ nadobúda nový význam dobrej zvesti o Ježišovi, konkrétne o veľkonočnom tajomstve Pánovej smrti a zmŕtvychvstania. Toto nazýva „evanjeliom“ apoštol, keď píše: „Nehanbím sa za evanjelium, veď ono je Božou mocou na spásu každému, kto verí“ (Rim 1, 16).

Ježišovo kázanie a následne kázanie apoštolov obsahuje aj všetky morálne povinnosti, ktoré vyplývajú z evanjelia, počnúc Desatorom a končiac „novým“ prikázaním lásky. Ak však nechceme opäť upadnúť do omylu, ktorý odsúdil apoštol Pavol, že zákon je dôležitejší ako milosť a skutky ako viera, musíme vždy nanovo vychádzať z ohlasovania toho, čo pre nás urobil Kristus. Preto v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium sa tak veľmi trvá na prvom z týchto dvoch bodov, teda na kerygme, čiže „ohlasovaní“, od ktorého závisí celé morálne uplatnenie.

V skutočnosti „v katechéze má prvé ohlásenie alebo kerygma základnú úlohu, ktorá musí stáť v centre evanjelizačného úsilia a každej snahy o cirkevnú obnovu. [...] Keď hovoríme, že toto ohlasovanie je ‚prvé‘, neznamená to, že stojí na začiatku a potom sa naň zabudne alebo že je možné ho nahradiť inými obsahmi, ktoré ho prevyšujú. Je prvým v kvalitatívnom zmysle, pretože je hlavným ohlasovaním, teda tým, ktoré treba vždy znovu rozličnými spôsobmi počúvať a stále nanovo ohlasovať počas katechézy, rozličnými formami, vo všetkých etapách a vo všetkých situáciách. [...] Nesmieme si myslieť, že v katechéze je možné opustiť kerygmu a uprednostniť formáciu, ktorá by mala byť ‚solídnejšia‘. Niet nič solídnejšieho, hlbšieho, istejšieho, konzistentnejšieho a múdrejšieho ako práve toto ohlasovanie“ (č. 164-165), čiže kerygma.

Doteraz sme videli obsah kresťanského hlásania. Musíme však mať na pamäti aj prostriedok ohlasovania. Evanjelium sa má hlásať „prostredníctvom Ducha Svätého“ (1 Pt 1, 12). Cirkev má robiť presne to, čo Ježiš povedal na začiatku svojho verejného účinkovania: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným“ (Lk 4, 18). Kázať s pomazaním Ducha Svätého znamená odovzdávať spolu s myšlienkami a učením aj život a presvedčenie našej viery. Znamená to nespoliehať sa na „presvedčivé a múdre slová, ale na prejavy Ducha a jeho moci“ (1 Kor 2, 4), ako napísal svätý Pavol.

Ľahko sa to hovorí - mohol by niekto namietať -, ale ako to uviesť do praxe, keď to nezávisí od nás, ale od príchodu Ducha Svätého? V skutočnosti je tu jedna vec, ktorá závisí od nás, vlastne dve, a tie v krátkosti spomeniem. Prvou skutočnosťou je modlitba. Duch Svätý prichádza na tých, ktorí sa modlia, pretože nebeský Otec - je napísané - „dáva Ducha Svätého tým, čo ho prosia“ (Lk 11, 13), najmä ak ho prosia, aby hlásali evanjelium jeho Syna! Beda hlásaniu bez modlitby! Človek sa stáva tým, čo apoštol nazýva „cvendžiacim kovom a zuniacim cimbalom“ (porov. 1 Kor 13, 1).

Preto sa najprv musíme modliť, aby prišiel Duch Svätý. Druhou vecou je, aby sme nekázali seba, ale aby sme kázali Ježiša Pána (porov. 2 Kor 4, 5). A to je hlásanie... Veľmi  často sú však kázne dlhé, 20 minút, 30 minút... Ale prosím vás, kazatelia, je potrebné povedať myšlienku, emócie a pozvanie k skutkom. Ak je kázeň dlhšia ko osem minút zaniká podstata, nerozumie sa jej. A toto hovorím kazateľom... Vidím, že to radi počúvate! (potlesk) Tiež možno vidieť mužov, ktorí, keď sa začne kázeň, tak odídu von na cigaretu, zapália si a potom sa opäť vrátia. Prosím vás, kázeň musí byť s myšlienkou, emóciou a návrhom, čo robiť. A nepokračujte dlhšie ako desať minút. Nie, nikdy!

To je veľmi dôležité. Druhá vec je, že nemáme kázať seba - to som vám už povedal -, ale Pána. Toto netreba rozvádzať, pretože každý, kto sa venuje evanjelizácii, dobre vie, čo v praxi znamená nekázať seba samého. Obmedzím sa na konkrétne uplatnenie tejto požiadavky. Nechcieť hlásať seba samého znamená aj to, že nie vždy dávame prednosť pastoračným iniciatívam, ktoré presadzujeme a ktoré sú spojené s naším vlastným menom, ale ochotne spolupracujeme, ak sa to od nás žiada, na iniciatívach spoločenstva alebo na tých, ktoré nám boli zverené z poslušnosti.

Nech nám pomôže Duch Svätý, nech sprevádza a vyučuje Cirkev takto hlásať evanjelium mužom a ženám dnešnej doby! Ďakujem.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek)