Pápež: Poznajme seba samých, aby diabol nezneužil náš „password“

V príjemnej atmosfére rímskeho babieho leta, 

nazývaného „ottobrate romane“, sa pápež František na úvod prešiel v papamobile pomedzi sektory s pútnikmi, aby ich zblízka pozdravil a požehnal. Skupinám z rozličných národov sa jednotlivo prihovoril v závere audiencie. Ani teraz nezabudol povzbudiť k vytrvalej modlitbe za mier: „Nezabúdajme sa modliť za trýznenú Ukrajinu, neustále vyprosujúc od Pána dar pokoja.“

Sv. Faustína a modlitba za pokoj pre Ukrajinu

Talianskym pútnikom, ako aj prítomným mladomanželským párom, mládeži, chorým a starším ľuďom Svätý Otec pripomenul včerajší sviatok ich národného patróna sv. Františka z Assisi. V súvislosti s dnešnou liturgickou spomienkou na sv. Faustínu Kowalskú pápež adresoval Poliakom tieto slová:

„Dnes si v liturgii pripomíname svätú Faustínu Kowalskú. Prostredníctvom nej Boh ukázal svetu, aby hľadal spásu v jeho milosrdenstve. Pamätajme na to najmä dnes, keď myslíme najmä na vojnu na Ukrajine. Ako som povedal v nedeľu pri modlitbe Anjel Pána, dôverujme Božiemu milosrdenstvu, ktoré dokáže zmeniť srdcia, a materskému príhovoru Kráľovnej pokoja.“

Diabol dobre pozná náš „password“

V katechéze pápež František hovoril o sebapoznaní 

ako druhom prvku rozlišovania, ktorý úzko súvisí s prvým prvkom, ktorým je modlitba. Význam sebapoznania vysvetlil prirovnaním k poznaniu počítačového „hesla“ – v anglickej technickej terminológii tzv. „password“:

„V dobe informačných technológií vieme, aké dôležité je poznať heslá, aby sme sa dostali do programov, v ktorých sa nachádzajú osobné a zvlášť cenné informácie. Ale aj duchovný život má svoje „heslá“. Sú slová, ktoré sa dotýkajú srdca, pretože odkazujú na to, na čo sme citlivejší. Pokušiteľ, čiže diabol, tieto kľúčové slová dobre pozná a je dôležité, aby sme ich poznali aj my, aby sme sa neocitli tam, kde nechceme byť.“

Modlitba denného spytovania svedomia

Svätý Otec dal v dnešnej katechéze aj konkrétny návod, ako pracovať na sebapoznaní. Odporúčal na to formu modlitby nazývanú „všeobecné spytovanie svedomia“. Vysvetlil, že nemá na mysli bezprostrednú prípravu na sviatosť zmierenia, ale každodenný „dobrý zvyk v pokoji si prejsť, čo sa v našom dni deje, učiac sa všímať si vo zvažovaniach a rozhodnutiach to, čomu pripisujeme väčšiu dôležitosť, čo hľadáme a prečo, a čo sme napokon našli. Predovšetkým učiac sa rozpoznávať, čo sýti moje srdce.“

Ďalej prinášame plné znenie katechézy. Biblickým úvodom k nej bola myšlienka z Knihy Sirachovho syna:

„Boh stvoril človeka zo zeme a zasa ho prinavrátil do nej. [...] Dal im slobodnú vôľu, reč, oči a uši, ako aj srdce na myslenie. Tak ich naplnil múdrou rozumnosťou a naznačil im, čo je dobré a čo zlé.“ (Sir 17,1.6-7)

Prvky rozlišovania: Poznať seba samých

4. časť cyklu katechéz O rozlišovaní

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Pokračujeme v téme rozlišovania. Minule sme uvažovali o jeho nevyhnutnom prvku, ktorým je modlitba, chápaná ako dôverný vzťah s Bohom. Modlitba, nie ako papagáje, ale ako rodinný vzťah a dôvernosť s Bohom; prosba detí k Otcovi, modlitba s otvoreným srdcom. Toto sme videli v minulej katechéze. Dnes by som chcel akoby komplementárnym spôsobom zdôrazniť, že dobré rozlišovanie si vyžaduje aj sebapoznanie. Poznať seba samého. A toto nie je ľahké! Zahŕňa to totiž naše ľudské schopnosti: pamäť, rozum, vôľu, city. Často nevieme rozlišovať, pretože sa dostatočne nepoznáme, a tak nevieme, čo naozaj chceme.

Koľkokrát ste to začuli: „Ale tá osoba, prečo si neusporiada svoj život? Nikdy nevedela čo chce...“ Sú takí ľudia. A život dotyčného potom ide takto, lebo ani on sám nevie, čo chce. Bez zachádzania do tohto extrému, no aj nám sa stane, že dobre nevieme, čo chceme, nepoznáme sa dobre.  

V pozadí duchovných pochybností a kríz povolania je nezriedka nedostatočný dialóg medzi náboženským životom a naším ľudským, kognitívnym a afektívnym rozmerom. Istý duchovný autor si všimol, ako mnohé ťažkosti v oblasti rozlišovania odkazujú na problémy iného druhu, ktoré je potrebné rozpoznať a preskúmať. Píše takto: „Dospel som k presvedčeniu, že najväčšou prekážkou skutočného rozlišovania (a skutočného rastu v modlitbe) nie je nehmatateľná prirodzenosť Boha, ale skutočnosť, že nepoznáme dostatočne sami seba, a ani nechceme poznať seba samých takých, akí skutočne sme. Takmer všetci sa skrývame za masku, a to nielen pred ostatnými, ale aj pri pohľade do zrkadla“ (Thomas Green, Pšenica a kúkoľ, Rím, 1992, s. 25). Všetci máme pokušenie maskovať sa aj pred nami samými.

Zabúdanie na Božiu prítomnosť v našom živote ide ruka v ruke s neznalosťou nás samých – nepoznanie Boha a nepoznanie seba samých –, s neznalosťou vlastností našej osobnosti a našich najhlbších túžob.

Spoznať seba samého nie je ťažké, ale je to únavné: predpokladá to trpezlivú prácu vnútorného kopania do hĺbky. Vyžaduje si to schopnosť zastaviť sa, „vypnúť autopilota“, aby sme nadobudli povedomie ohľadom nášho spôsobu konania, ohľadom pocitov, ktoré v nás prebývajú, ohľadom zvyčajných myšlienok, ktoré nás podmieňujú, a často bez nášho vedomia. Vyžaduje si to tiež rozlišovať medzi emóciami a duchovnými schopnosťami. „Cítim“ nie je to isté ako „som presvedčený“; „cítim sa na niečo“ nie je to isté ako „chcem“. Takto dospejeme k uvedomeniu si, že pohľad, ktorý máme na seba a na realitu je niekedy trochu skreslený. Uvedomiť si to je milosť! Mnohokrát sa totiž môže stať, že mylné presvedčenia o realite, vychádzajúce z toho, čo sme v minulosti prežili, nás silne ovplyvňujú a obmedzujú našu slobodu nasadiť sa za to, čo v našom živote skutočne zaváži.

V dobe informačných technológií vieme, aké dôležité je poznať heslá, aby sme sa dostali do programov, v ktorých sa nachádzajú osobné a zvlášť cenné informácie. Ale aj duchovný život má svoje „heslá“. Sú slová, ktoré sa dotýkajú srdca, pretože odkazujú na to, na čo sme citlivejší. Pokušiteľ, čiže diabol, tieto kľúčové slová dobre pozná a je dôležité, aby sme ich poznali aj my, aby sme sa neocitli tam, kde nechceme byť. Pokušenie nemusí nevyhnutne predkladať zlé veci, no často veci neusporiadané, prezentované s nadmernou dôležitosťou. Takto nás hypnotizuje príťažlivosťou, ktorú v nás tieto veci vzbudzujú, veci, ktoré sú krásne, ale iluzórne, ktoré nemôžu splniť to, čo sľubujú, a tak v nás nakoniec zanechávajú pocit prázdnoty a smútku. Ten pocit prázdna a smútku je signál, že sme šli cestou, ktorá nie je správna, ktorá nás zdezorientovala.

Môžu to byť napríklad študijné tituly, kariéra, vzťahy; všetko veci, ktoré sú samy osebe chvályhodné, ale ak nie sme slobodní, riskujeme, že budeme mať voči nim nereálne očakávania, ako napríklad potvrdenie našej hodnoty. Ty, napríklad, keď premýšľaš nad nejakým štúdiom, ktorému sa venuješ, chápeš ho len ako svoj vlastný rozvoj, pre vlastný prospech, alebo aj pre službu spoločenstvu? Tam sa dá vidieť, aké je zameranie (intencionalita) u každého z nás. Z tohto nepochopenia často pramenia tie najväčšie súženia, pretože žiadna z týchto vecí nemôže byť zárukou našej dôstojnosti.

Preto, drahí bratia a sestry, je dôležité poznať seba samých, poznať heslá nášho srdca, to, na čo sme citlivejší, aby sme sa chránili pred tým, kto sa prezentuje lákavými slovami, aby nami manipuloval, ale aj aby sme rozpoznali, čo je pre nás skutočne dôležité, a odlíšili to od momentálnej módy alebo krikľavých a povrchných sloganov. Koľkokrát nás to, čo zaznie v nejakom televíznom programe, v nejakej reklame, chytí za srdce a vedie nás to tým smerom bez slobody. Buďte voči tomu pozorní: som slobodný, alebo sa nechávam viesť momentálnymi pocitmi či momentálnymi provokáciami?

Pomôckou v tomto je spytovanie svedomia, ale nehovorím o spytovaní svedomia, ktoré si všetci robíme, keď ideme na spoveď: „Nuž zhrešil som v tomto, tomto a tomto...“ Nie. Hovorím o všeobecnom spytovaní svedomia jednotlivého dňa: „Čo sa udialo v mojom srdci tento deň? Diali sa toľké veci... Ktoré? Prečo? Aké stopy zanechali v srdci?“ Praktizovať spytovanie svedomia, teda dobrý zvyk v pokoji si prejsť, čo sa v našom dni deje, učiac sa všímať si vo zvažovaniach a rozhodnutiach to, čomu pripisujeme väčšiu dôležitosť, čo hľadáme a prečo, a čo sme napokon našli. Predovšetkým učiac sa rozpoznávať, čo sýti moje srdce.

Čo sýti moje srdce? Lebo jedine Pán nám môže dať potvrdenie našej hodnoty. Hovorí nám to každý deň z kríža: zomrel za nás, aby nám ukázal, akí sme v jeho očiach vzácni. Neexistuje žiadna prekážka alebo zlyhanie, ktoré by mohli zabrániť jeho nežnému objatiu. Spytovanie svedomia veľmi pomáha, pretože takto vidíme, že naše srdce nie je ulica, po ktorej prejde čokoľvek bez nášho vedomia. Nie. Všímať si: Čo prebehlo dnes? Čo sa udialo? Čo ma nútilo zareagovať? Čo ma zarmútilo? Čo mi dalo radosť? Čo bolo nepekné a urobil som tým zle druhým? Ale všimnúť si priebeh pocitov, príťažlivostí v mojom srdci v priebehu dňa.

Nezabudnite na to! Minule sme hovorili o modlitbe, dnes hovoríme o poznaní seba samých. Modlitba a sebapoznanie nám umožňujú rásť v slobode. Je to na to, aby sme rástli v slobode! Sú to základné prvky kresťanského života, cenné prvky pre nájdenie vlastného miesta v živote.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)

-jb, ak-