Homília na štadióne v Bahrajne: Milovať bezpodmienečne, vždy a všetkých

Milovať podľa Kristovho príkladu nielen svojich blízkych, ale aj tých, ktorí sú odlišní, a milovať i nepriateľov – to je spôsob ako prelomiť reťaz zla, zdôraznil v homílii Svätý Otec:

„Toto je Kristova moc: láska. Aj nám udeľuje tú istú moc, moc milovať, milovať v jeho mene, milovať tak, ako miloval on. Ako? Bezpodmienečne: nielen vtedy, keď sa nám darí a cítime, že môžeme milovať, ale vždy; nielen priateľov a blízkych, ale všetkých, dokonca aj nepriateľov. Vždy a všetkých.“

Liturgickému priestoru dominoval veľký symbol Eucharistie. 

Na tribúnach i na celej ploche oválneho štadióna boli prítomní najmä prisťahovalci za prácou z krajín Ázie, žijúci v Bahrajne i v ďalších oblastiach Apoštolského vikariátu Severnej Arábie: Kuvajte, Katare a Saudskej Arábii.

Pápež, ktorý na úvod pozdravil veriacich z papamobilu, zveril predsedanie pri oltári miestnemu apoštolskému vikárovi Mons. Paulovi Hinderovi. Slávenie v anglickom jazyku s formulárom za pokoj a spravodlivosť bolo v bielej liturgickej farbe.

Homíliu predniesol pápež František po sediačky v španielčine s prekladom do angličtiny. Pripomenul prevratné Ježišove slová z Reči na hore v Matúšovom evanjeliu: „Počuli ste, že bolo povedané: «Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa». Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú“.

Táto láska, ktorá by sa mohla zdať nadľudským výkonom, nie je výsledkom len nášho vlastného úsilia, ale milosti, ktorú si vyprosujeme od Boha, vysvetlil pápež:

„Milovať je najväčší dar a dostávame ho, keď v modlitbe robíme miesto Pánovi, keď prijímame jeho prítomnosť v jeho premieňajúcom Slove a v revolučnej pokore jeho lámaného chleba. Takto pomaly padajú múry, ktoré zatvrdzujú naše srdcia, a my nachádzame radosť v konaní skutkov milosrdenstva voči všetkým. Potom pochopíme, že blažený život prechádza cez blahoslavenstvá a spočíva v tom, že sa staneme tvorcami pokoja.“

Plné znenie homílie

Bahrajnský národný štadión, 5. novembra 2022

O Mesiášovi, ktorého vzbudí Boh, prorok Izaiáš hovorí: «Jeho vláda bude veľká a pokoj bude bez konca» (Iz 9,6). Zdá sa to ako protirečenie: na scéne tohto sveta v skutočnosti často vidíme, že čím viac sa niekto usiluje o moc, tým viac je pokoj ohrozený. Prorok však podáva mimoriadne novú zvesť: Mesiáš, ktorý prichádza, je síce mocný, ale nie ako vodca, ktorý vedie vojnu a ovláda iných, ale ako «Knieža pokoja» (v. 5), ako ten, ktorý zmieruje ľudí s Bohom a medzi nimi navzájom.

Veľkosť jeho moci nevyužíva silu násilia, ale slabosť lásky. Toto je Kristova moc: láska. Aj nám udeľuje tú istú moc, moc milovať, milovať v jeho mene, milovať tak, ako miloval on. Ako? Bezpodmienečne: nielen vtedy, keď sa nám darí a cítime, že môžeme milovať, ale vždy; nielen priateľov a blízkych, ale všetkých, dokonca aj nepriateľov. Vždy a všetkých.

Milovať vždy a milovať všetkých: nad týmto sa trochu zamyslíme.

Po prvé, dnešné Ježišove slová (porov. Mt 5,38-48) nás pozývajú milovať vždy, čiže stále zotrvávať v jeho láske, pestovať si ju a praktizovať bez ohľadu na situáciu, ktorú prežívame. Pozor však: Ježišov pohľad je konkrétny; nehovorí, že to bude ľahké a nepredkladá lásku sentimentálnu alebo romantickú, akoby v našich ľudských vzťahoch neexistovali konfliktné momenty a dôvody na nepriateľstvo medzi ľuďmi.

Ježiš nie je irénický (nekonfliktný za každú cenu), ale realistický: výslovne hovorí o «zlovoľných ľuďoch» a o «nepriateľoch» (vv. 38.43). Vie, že vo vnútri našich vzťahov prebieha každodenný boj medzi láskou a nenávisťou; a že aj v našom vnútri sa každý deň stretáva svetlo s temnotou, toľko dobrých úmyslov a túžob s hriešnou krehkosťou, ktorá nás často ovládne a zatiahne do zlých skutkov.

Vie tiež, že napriek mnohým veľkorysým snahám zažívame, 

že nie vždy sa nám dostane dobro, ktoré očakávame, a niekedy nepochopiteľne trpíme zlom. A tiež vidí a trpí pri pohľade na to, ako sa v našich časoch v mnohých častiach sveta demonštruje moc prostredníctvom útlaku a násilia, v snahe zväčšovať vlastný priestor obmedzovaním priestoru iných, vnucovaním svojej nadvlády a obmedzovaním základných slobôd, utláčaním slabých. Takže – hovorí Ježiš – existujú konflikty, utláčania a nepriateľstvá.

Tvárou v tvár tomu všetkému je dôležité položiť si otázku: čo robiť, keď sa ocitneme v takejto situácii? Ježišov návrh je prekvapivý, odvážny, smelý. Žiada od svojich (verných) odvahu riskovať v niečom, čo sa zdá byť stratené. Žiada zostať vždy a verne v láske, napriek všetkému, dokonca aj zoči-voči zlu a nepriateľovi.

Jednoduchá ľudská reakcia nás ťahá ku konaniu «oko za oko, zub za zub», ale to znamená zjednávať spravodlivosť rovnakými zbraňami utŕženého zla. Ježiš sa odvažuje navrhnúť niečo nové, niečo iné, nemysliteľné, niečo svoje, a hovorí takto: «No ja vám hovorím: Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé» (v. 39).

Hľa, čo od nás Pán žiada: nesnívať irénickým spôsobom o svete oduševnenom bratstvom, ale angažovať sa počnúc od seba samých, a začať žiť univerzálne bratstvo konkrétne a odvážne, vytrvať v dobre, aj keď sa nám dostáva zlo, prelomiť špirálu pomsty, odzbrojiť násilie, demilitarizovať srdce. Za pravdu mu dáva apoštol Pavol, keď píše: «Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo» (Rim 12,21).

Ježišovo pozvanie sa teda netýka predovšetkým veľkých záležitostí ľudstva, ale konkrétnych situácií nášho života: našich vzťahov v rodine, vzťahov v kresťanskom spoločenstve, puta, ktoré pestujeme v pracovnej a sociálnej realite, v ktorej sa nachádzame.

Budú tu trenice, chvíle napätia, budú tu konflikty, názorové rozdiely, ale kto nasleduje Knieža pokoja, musí sa vždy usilovať o pokoj. A pokoj sa nedá obnoviť, ak na jedno zlé slovo odpovieme ešte horším, ak po jednej facke nasleduje ďalšia. Nie. Je potrebné zneškodniť, prelomiť reťaz zla, toto je nevyhnutné urobiť, prerušiť špirálu násilia, prestať prechovávať zášť, prestať sa sťažovať a ľutovať sa. Osoží zotrvať v láske: to je Ježišova cesta, aby sme vzdali slávu nebeskému Bohu a budovali pokoj na zemi. Vždy milovať.

Prejdime teraz k druhému aspektu: milovať všetkých. Môžeme sa angažovať v láske, ale nestačí, ak ju obmedzíme na úzku sféru tých, od ktorých dostávame taktiež lásku, ktorí sú našimi priateľmi, sú nám podobní, príbuzní. Aj v tomto prípade je Ježišovo pozvanie prekvapujúce, pretože prekračuje hranice zákona a zdravého rozumu: už milovať blížneho, milovať toho, kto je nám blízky, aj keď je to oprávnené, je namáhavé.

Vo všeobecnosti je to to, čo sa spoločenstvo alebo ľudia snažia robiť, aby si uchovali pokoj vo svojom vnútri: ak patríme k tej istej rodine alebo národu, ak máme rovnaké názory alebo vkus, ak vyznávame rovnakú vieru, je normálne, že sa snažíme pomáhať si navzájom a mať sa radi. Čo sa však stane, ak sa nám priblíži ten, kto je vzdialený, ak sa našim susedom stane ten, kto je cudzincom, rozdielnym alebo iného vyznania?

Práve táto krajina je živým obrazom spolužitia v rozmanitosti, nášho sveta, ktorý je čoraz viac poznačený neustálym sťahovaním národov a pluralitou myšlienok, zvykov a tradícií. Je teda dôležité prijať toto Ježišovo podpichnutie: «Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici?» (Mt 5,46)

Skutočnou výzvou, aby sme boli deťmi Otca a budovali svet bratov, je naučiť sa milovať každého, dokonca aj nepriateľa: «Počuli ste, že bolo povedané: „Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa“. Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú» (v. 43-44).

V skutočnosti to znamená rozhodnúť sa nemať nepriateľov, nevidieť v druhom prekážku, ktorú treba prekonať, ale brata, ktorého treba milovať. Milovať nepriateľa znamená priniesť na zem odraz neba, znamená to zniesť pohľad na svet a srdce Otca, ktorý nerobí rozdiely, nerozlišuje, ale «dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých» (v. 45).

Bratia a sestry, Ježišovou mocou je láska a Ježiš nám dáva moc milovať takýmto spôsobom, ktorý sa nám zdá nadľudský. Avšak táto schopnosť nemôže byť len výsledkom nášho vlastného úsilia, je to predovšetkým milosť. Milosť, o ktorú treba naliehavo prosiť: „Ježišu, ty, ktorý ma miluješ, nauč ma milovať ako ty. Ježišu, ty, ktorý mi odpúšťaš, nauč ma odpúšťať ako ty. Zošli na mňa svojho Ducha, Ducha lásky.“ Prosme o to. Pretože tak často predkladáme Pánovi mnohé žiadosti, ale pre kresťana je podstatné vedieť milovať ako Kristus.

Milovať je najväčší dar a dostávame ho, keď v modlitbe robíme miesto Pánovi, keď prijímame jeho prítomnosť v jeho premieňajúcom Slove a v revolučnej pokore jeho lámaného chleba. Takto pomaly padajú múry, ktoré zatvrdzujú naše srdcia, a my nachádzame radosť v konaní skutkov milosrdenstva voči všetkým. Potom pochopíme, že blažený život prechádza cez blahoslavenstvá a spočíva v tom, že sa staneme tvorcami pokoja (porov. Mt 5,9).

Milovaní, dnes by som vám chcel poďakovať za vaše nežné a radostné svedectvo bratstva, za to, že ste semiačkom lásky a pokoja v tejto krajine. Toto je výzva, ktorú dáva evanjelium každý deň našim kresťanským spoločenstvám, každému z nás.

A vám všetkým, ktorí ste prišli na túto slávnosť zo štyroch krajín Apoštolského vikariátu Severnej Arábie – Bahrajnu, Kuvajtu, Kataru a Saudskej Arábie – ako aj z ďalších krajín Perzského zálivu i z iných oblastí, dnes prinášam lásku a blízkosť univerzálnej Cirkvi, ktorá na vás hľadí a objíma vás, miluje a povzbudzuje vás. Presvätá Panna, Naša Pani Arábie, nech vás sprevádza na vašej ceste a nech vás vždy udržiava v láske ku všetkým.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)

-mh, jb-

Aktualizované: 6.11.2022, 11:02