Pápež František vysídleným: ste semienkom nového Južného Sudánu

PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA

Stretnutie s vnútornými vysídlencami, Džuba, Hala slobody, 4. februára 2023

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Ďakujeme vám za vaše modlitby, za vaše svedectvá a za váš spev! Dlho som na vás myslel, nosil som v srdci túžbu stretnúť sa s vami, pozrieť sa vám do očí, podať vám ruku a objať vás: konečne som tu, spolu s bratmi, s ktorými zdieľam túto púť pokoja, aby som vám prejavil celú svoju blízkosť, celú svoju lásku. Som s vami, trpím za vás a s vami.

Jozef, položil si zásadnú otázku: „Prečo trpíme vo vysídleneckom tábore?“ Prečo... Prečo toľko detí a mladých ľudí ako ty tam zostáva namiesto toho, aby sa učili v škole alebo sa hrali na peknom mieste vonku? Sám si nám dal odpoveď, že je to „kvôli prebiehajúcim konfliktom v krajine“. Práve kvôli devastácii spôsobenej ľudským násilím, ako aj povodňami, museli milióny našich bratov a sestier ako vy, vrátane mnohých matiek s deťmi, opustiť svoju pôdu a svoje dediny, svoje domovy. Žiaľ, v tejto sužovanej krajine sa vysídlenie alebo utečenectvo stalo bežnou a kolektívnou skúsenosťou.

Preto zo všetkých síl opätovne vyzývam na ukončenie všetkých konfliktov, na vážne obnovenie mierového procesu, aby sa násilie skončilo a aby sa ľudia mohli vrátiť k dôstojnému životu. Rozvoj a sociálna reintegrácia sú možné len v podmienkach mieru, stability a spravodlivosti. Nemôžeme však ďalej čakať: obrovské množstvo detí narodených v posledných rokoch poznalo len realitu táborov pre vysídlené osoby, zabudlo na ovzdušie domova, stratilo spojenie so svojou rodnou pôdou, so svojimi koreňmi, so svojimi tradíciami.

Budúcnosť nemôže byť v táboroch pre vnútorne vysídlené osoby. Presne ako si to žiadal ty, Johnson, je potrebné, aby všetci chlapci ako ty mali možnosť chodiť do školy a dokonca aj priestor na hranie futbalu! Je potrebné rozvíjať sa ako otvorená spoločnosť, miešať sa, vytvárať jeden národ prostredníctvom výziev integrácie, dokonca sa učiť jazyky, ktorými sa hovorí v celej krajine, a nielen vo vlastnej etnickej skupine.

Je potrebné podstúpiť úžasné riziko poznania a prijatia tých, ktorí sú odlišní, aby ste nanovo objavili krásu zmiereného bratstva a zažili neoceniteľné dobrodružstvo slobodného budovania vlastnej budúcnosti spolu s budúcnosťou celého spoločenstva. A je absolútne nevyhnutné zabrániť marginalizácii skupín a vzniku ľudských get. Ale pre všetky tieto potreby je nevyhnutný pokoj. Potrebujeme pokoj. A potrebujeme pomoc mnohých, všetkých.

Preto by som sa chcel poďakovať osobitnej zástupkyni Sare Beysolowej Nyantiovej za to, že nám povedala, že dnešný deň je príležitosťou pre všetkých, aby videli, čo sa v tejto krajine už roky deje. Totiž tu pretrváva najväčšia utečenecká kríza na kontinente, najmenej štyri milióny synov a dcér tejto krajiny je vysídlených s potravinovou neistotou a podvýživou, ktorá postihuje dve tretiny obyvateľstva, a s prognózami, ktoré hovoria o humanitárnej tragédii, ktorá sa môže v tomto roku ešte zhoršiť.

Chcel by som však poďakovať predovšetkým vám, pretože vy a mnohí ďalší ste sa nečinne nepozerali na situáciu, ale začali ste konať. Vážená pani, precestovali ste celú krajinu, pozreli ste sa do očí matkám a videli ste, ako ich bolí osud ich detí; zaujali ste ma, keď ste povedali, že napriek všetkému, čím trpia, im z tvárí nikdy nezmizol úsmev a nádej.

A súhlasím s tým, čo ste o nich povedali: matky, ženy sú kľúčom k premene krajiny: ak dostanú správne príležitosti, vďaka svojej pracovitosti a svojmu postoju vážiť si život, budú mať schopnosť zmeniť tvár Južného Sudánu, dať mu pokojný a súdržný rozvoj! Ale prosím všetkých obyvateľov týchto končín: nech sú ženy chránené, nech sú ženy rešpektované, vážené a ctené. Prosím: chráňte, rešpektujte, vážte si a ctite si každú ženu, dievča, mladú ženu, dospelú, matku, babičku. Bez toho nebude žiadna budúcnosť.

A teraz, bratia a sestry, opäť hľadím na vás, na vaše unavené, ale jasné oči, ktoré nestratili nádej, na vaše pery, ktoré nestratili silu modliť sa a spievať; hľadím na vás, ktorí máte prázdne ruky, ale srdce plné viery, na vás, ktorí v sebe nosíte minulosť poznačenú bolesťou, ale neprestávate snívať o lepšej budúcnosti. My, ktorí sa s vami dnes stretávame, by sme radi dali krídla vašej nádeji. Veríme v to, veríme, že teraz, dokonca aj v táboroch pre vysídlené osoby, kde vás situácia v krajine, žiaľ, núti zostať, sa môže zrodiť nové semeno ako z holej zeme, ktoré prinesie ovocie.

Chcel by som vám povedať: ste semienkom nového Južného Sudánu, semienkom plodného a prosperujúceho rastu krajiny. Ste to vy, členovia rozličných etnických skupín, vy, ktorí ste trpeli a trpíte, ale ktorí nechcete odpovedať na zlo ďalším zlom. Vy, ktorí si vyberáte bratstvo a odpustenie, vytvárate lepší zajtrajšok. Zajtrajšok, ktorý sa rodí dnes, tam, kde ste, z vašej schopnosti spolupracovať, z vašej schopnosti tkať nite spoločenstva a cesty zmierenia s tými, ktorí sa od vás líšia príslušnosťou k etniku a pôvodom, ale žijú vedľa vás.

Bratia a sestry, buďte semienkami nádeje, v ktorých už teraz môžete zahliadnuť strom, ktorý jedného dňa, dúfajme, že blízkeho, prinesie ovocie. Áno, vy budete stromami, ktoré pohltia znečistenie spôsobené rokmi násilia a obnovia kyslík bratstva. Je pravda, že ste teraz „zasadení“ tam, kde nechcete byť, ale práve v tejto situácii ťažkostí a neistoty môžete podať ruku ľuďom okolo seba a zakúsiť, že ste zakorenení v samotnom človečenstve: práve odtiaľto musíte znovu začať objavovať samých seba ako bratov a sestry, deti v zemi Boha nebies, Otca všetkých.

Najdrahší priatelia, to, že rastlina vyrastá zo semienka, nám pripomínajú korene. Je pekné, že ľuďom tu tak veľmi záleží na ich koreňoch. Čítal som, že v týchto krajinách „sa nikdy nesmie zabudnúť na korene“, pretože „predkovia nám pripomínajú, kto sme a aká by mala byť naša cesta.... Bez nich sme stratení, vystrašení a bez kompasu. Neexistuje budúcnosť bez minulosti“ (C. CARLASSARE, La capanna di Padre Carlo. Comboniano tra i Nuer, 2020, 65).

V Južnom Sudáne vyrastajú mladí ľudia, ktorí si vážia rozprávanie starších ľudí, a ak je rozprávanie týchto rokov charakterizované násilím, je možné, ba priam nevyhnutné, začať, počnúc vami, nové rozprávanie: nové rozprávanie o stretnutí, v ktorom sa nezabúda na to, čo bolo vytrpené, ale v ktorom sa zažíva svetlo bratstva; rozprávanie, ktoré kladie do centra nielen tragickosť čiernej kroniky, ale aj horúcu túžbu po mieri.

Buďte vy, mladí ľudia rôznych etník, prvými stranami tohto rozprávania! Ak konflikty, násilie a nenávisť vytrhli z dobrej pamäti prvé stránky života tejto republiky, buďte to vy, kto napíše jej históriu mieru! Ďakujem vám za silu vášho ducha a za všetky vaše dobré skutky, ktoré sa tak veľmi páčia Bohu a robia každý váš deň vzácnym.

Chcel by som tiež adresovať slová vďaky tým, ktorí vám pomáhajú, často v podmienkach, ktoré sú nielen ťažké, ale aj núdzové. Ďakujem cirkevným spoločenstvám za ich diela, ktoré si zaslúžia podporu, ďakujem misionárom, humanitárnym a medzinárodným organizáciám, najmä Organizácii Spojených národov, za veľkú prácu, ktorú vykonávajú.

Samozrejme, krajina nemôže prežiť len vďaka vonkajšej podpore, najmä preto, že je taká bohatá na zdroje! Teraz je však veľmi potrebná. Chcel by som si tiež uctiť pamiatku mnohých humanitárnych pracovníkov, ktorí prišli o život, a vyzvať na rešpektovanie tých, ktorí pomáhajú, a štruktúr, ktoré podporujú obyvateľstvo, ktoré sa nemôžu stať terčom útokov a vandalizmu.

Okrem pomoci v núdzových situáciách považujem za veľmi dôležité, aby sme s výhľadom do budúcnosti sprevádzali obyvateľstvo na ceste k rozvoju, napríklad tým, že mu pomôžeme osvojiť si moderné techniky v poľnohospodárstve a chove dobytka, aby sme umožnili samostatný rast. Z celého srdca všetkých žiadam: pomôžme Južnému Sudánu, nenechajme jeho obyvateľov, ktorí tak veľmi trpeli a trpia, samých!

Na záver by som sa chcel obrátiť vo svojich myšlienkach na mnohých juhosudánskych utečencov, ktorí sa nachádzajú mimo krajiny, a na tých, ktorí sa nemôžu vrátiť, pretože ich územie bolo obsadené. Som im nablízku a dúfam, že sa opäť stanú protagonistami budúcnosti svojej krajiny a prispejú k jej rozvoju konštruktívnym a mierovým spôsobom. Nyakuor Rebecca, prosila si ma o osobitné požehnanie pre deti Južného Sudánu, aby ste všetci spoločne rástli v pokoji.

My traja ako bratia udelíme požehnanie: s mojim bratom Justinom a mojim bratom Iainom, spolu vám dáme požehnanie. S ním, nech sa k vám dostane požehnanie mnohých kresťanských bratov a sestier na celom svete, ktorí vás objímajú a povzbudzujú s vedomím, že vo vás, vo vašej viere, vo vašej vnútornej sile, vo vašich snoch o pokoji, žiari celá krása ľudského bytia.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News: Ľudovít Malík)

-mj-